The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Tomáš Votava (* 1965)

Všetkým diktujem, že som sa narodil s vlakmi, ale ani netuším, od koho to mám... asi od dedka, on bol nejaký inšpektor koľajových dráh

  • narodený v roku 1965 rodičom pochádzajúcim z Prahy

  • rodičia Blanka a Ferdinand - prvé stretnutie v školskej jedálni pražskej vysokej školy, Akademie múzických umění

  • svadba v roku 1957 - následne narodenie synov Aleša a Tomáša

  • pracovná ponuka od Slovenskej filharmónie pre otca a jeho presťahovanie do Bratislavy

  • po roku príchod manželky (Bratislava)

  • od narodenia sa v domácnosti hovorilo po česky - Tomáš si osvojil slovenčinu až okolo siedmeho roku života

  • vlaky sa stali Tomášovou srdcovou záležitosťou, koníčkom, ktorý ho dodnes fascinuje

  • vzdelanie - Stredná priemyselná škola dopravná v Trnave

  • profesia - výpravca vlakov - túžba stať rušňovodičom sa mu kvôli zhoršenému zraku nenaplnila

  • ako Čech nemal nikdy vážny problém a slovenskou spoločnosťou bol akceptovaný

  • neskôr, vo vyššom veku si občas vypočul národovecké reči od priaznivcov politickej strany SNS a počas mečiarizmu musel získať “osvedčenie o štátnej príslušnosti”

  • v súčasnosti má Tomáš dve deti a niekoľkomesačnú vnučku

  • v roku 1994 zmenil profesiu a sa stal expertom na retuš a skenovanie

  • vlaky stále miluje a navštevuje webové stránky alebo absolvuje výlety v rôznych krajinách, ktoré sú plné koľajových mašín

„Všetkým diktujem, že som sa narodil s vlakmi, ale ani netuším, od koho to mám... asi od dedka, on bol nejaký inšpektor koľajových dráh.” 

Ak sa viedla v domácnosti Votavových debata o vlakoch, bolo hneď jasné, že hlavným rečníkom je Tomáš. Príbeh tohto milovníka koľajových mašín je spojený aj s tým, že sa narodil českým rodičom a je súčasťou českej národnostnej menšiny na Slovensku.

Tomáš Votava sa narodil v roku 1965 rodičom pochádzajúcim z Prahy. Blanka a Ferdinand sa prvýkrát stretli v školskej jedálni pražskej vysokej školy, Akademie múzických umění, kde sa mama venovala štúdiu grafiky a otec hre na violončelo. Ich veľká láska bola zavŕšená svadbou v roku 1957 a narodením dvoch chlapcov, Aleša a mladšieho Tomáša. Krátko po svadbe dostal Tomášov otec pracovnú ponuku od Slovenskej filharmónie, a tak bolo už vtedy viac ako pravdepodobné, že bude nasledovať sťahovanie do Bratislavy. „To bolo niečo, čo sa neodmieta,” vysvetľuje pamätník. Vyše roka žil Ferdinand v Bratislave sám, v maďarskej domácnosti. Vždy veľmi rád spomínal na historku o úteku sliepok, ktoré musel ráno pred odchodom naháňať, čo spôsobilo meškanie v práci. Jeho kolegov to vtedy veľmi pobavilo, keďže si mysleli, že ide o výhovorku. „Najdebilnejšie výhovorky sú tie pravdivé,” podotkol pobavene Tomáš. Mama sa celý život venovala slobodnému povolaniu výtvarníčky, okrem niekoľkých rokov, keď boli chlapci malí, pracovala ako výtvarná redaktorka vo vydavateľstve Mladé letá. Tomášov brat Aleš bol „šikovný a neskôr velice slávny starší brat”, ktorý tiež pôsobil v umeleckých vodách. Tomáš bol to jediný „neumelecký” člen rodiny. 

Tomášov český pôvod, detské časy a záľuba vo vlakoch

Bolo úplne prirodzené, že sa v Tomášovej rodine rozprávalo po česky, a tak si češtinu osvojil aj on s bratom. Ako dieťa sa naučil po slovensky až v materskej škôlke. Dovtedy bol presvedčený, že jeho čeština je perfektná, avšak z tohto omylu ho hneď vyviedli sesternice z Čiech, ktoré mu oznámili, že má slovenský prízvuk. „Čo ma trošku naštvali, lebo som si myslel, že je to úplne boží, no tak nie!” K svojmu staršiemu bratovi pamätník prirodzene inklinoval a mal ho rád. Prvorodený Aleš ho vždy vnímal ako toho mladšieho s vláčikmi. „A bral to tak fajn, no ja mám brata, čo naháňa lokomotívy.” Celá rodina vedela, že nemá význam, aby sa ho snažili viesť iným smerom, bol proste na správnom mieste.  

Prevažnú časť Tomášovho detstva vypĺňali vlaky. Ide o srdcovú záležitosť, koníček, ktorý ho dodnes fascinuje. „Neexistuje doba, kedy by som si pamätal, že ma ešte nebavili,” spomína Tomáš. Táto zábava ovplyvnila aj výber strednej školy. Voľba bola teda jednoznačná, Stredná priemyselná škola dopravná v Trnave. Aj pri budúcej profesii sa prejavili tieto preferencie, avšak tu nastal problém. Pamätník sa túžil stať rušňovodičom, ale kvôli zlému zraku a okuliarom sa ním na Slovensku stať nemohol. Veľmi ho to hnevalo, keďže v zahraničí také pravidlo neexistovalo. Jeho vášeň pre vlaky však neochladla. 

S tým, že je Čech, nemal nikdy vážny problém. Slovenskou spoločnosťou bol akceptovaný a z obdobia, keď bol malý chlapec, si na žiadne narážky na svoj pôvod nepamätá. Snáď neskôr, vo vyššom veku si občas vypočul národovecké reči od priaznivcov politickej strany SNS. Avšak nikdy to nebolo nič závažné. V pamäti mu utkvelo jediné - v 90. rokoch si musel na úrade vyzdvihnúť tzv. osvedčenie o štátnej príslušnosti. Ako prvý poň musel ísť jeho otec, keďže bol Čech, ktorý sa v dospelosti presťahoval na slovenské územie. „Sleduj, ja mám papír, já jsem jeden z prvních Slováků,” nadšene vyhlásil po príchode domov. To bol snáď jediný moment, kedy riešili svoj český pôvod.

Vnímanie Nežnej revolúcie a rozpadu Československa 

Príchodom revolučných zmien bol pamätník vskutku zaskočený. No keďže bol v tom čase čerstvým otcom mladej rodiny, nikdy si netrúfol ísť podporiť revolúciu na námestie. Neveril, že sa také niečo dá, zmeniť politický režim vytrvalosťou občanov. Síce k tomu neprispel, ale bol veľmi rád. Čo sa týka jeho rodičov, ani oni si nedovolili vystupovať verejne proti režimu, pretože mali strach o svoju budúcnosť aj o budúcnosť svojich detí. V rodine však nebolo žiadnym tajomstvom, že mama s vtedajšou politikou nesúhlasila. „Máma, to je starej proti-socialistickej živel,” vravieval Tomášov otec, ktorý na rozdiel od svojej manželky bol skôr ľavicovo orientovaný, ale nebolo to nikdy nič výrazné. 

Tomáš ako Čech žijúci na Slovensku vnímal následný rozpad Československa hlavne z racionálnej stránky. „Zobral som to vyslovene prakticky, ale spýtať sa, myslím, že mali.” Je jednoznačne toho názoru, že pri rozdeľovaní chýbalo referendum. Hnevalo ho hlavne to, že sa nespýtali obyčajných ľudí, tých, ktorých sa to najviac dotklo. „Proste dvaja ľudia si sadnú, v Brne na záhrade historickej vily, dajú malinovečku, pokecajú a je to vybavené,” aj takéto spomienky v ňom vyvolalo rozhodnutie dvoch politických predstaviteľov. V súčasnosti si myslí, že to tak zrejme malo byť, možno je to dobre, ale nie je presvedčený, že mu prináleží hodnotiť atmosféru po rozdelení. Vždy cíti určitú nostalgiu, ale nikdy sa neradil medzi zapálených Čechoslovákov, ktorí by mávali originálnou zástavou.

K 90. rokom určite patrí aj mečiarizmus, s ktorým Tomáš vnútorne veľmi bojoval. „To bol prúser.” Považuje to za príliš vyhrotené obdobie, počas ktorého si musel dávať pozor na jazyk. Nikdy síce nebol aktívnym revolucionárom, ale po živote v režime, ktorý nastolili vtedajší politici, by v súčasnosti neváhal a pridal by sa. Je presvedčený, že politika dokáže dokonca rozvrátiť rodiny, a práve preto vždy, keď sa schyľovalo k politickej debate medzi ním a jeho svokrom, snažil sa o zmenu témy. Ani dnes nemá rád politické relácie a v jeho domácnosti je vyslovene zakázané ich sledovať. Pamätník si našiel v podstate svoj azyl vo svete komerčných správ. 

Tomášova profesia a súčasný život

V súčasnosti Tomášov život napĺňajú najmä jeho dve deti a už aj vnučka, ktorá má len niekoľko mesiacov. Rodina je základom každého z nás, ale aj zmena profesie určite stojí za zmienku. Od výpravcu vlakov Tomáš prešiel k pozícii experta v retušovaní a skenovaní. K tejto práci sa dostal náhodne, ešte počas pôsobenia na železniciach, kde ho oslovil mamin známy, ktorý o Tomášovi vedel, že kedysi fotil a natáčal. Potrebovali dozor k litografickému stroju, ktorý v tej dobe vyrábal filmy do tlačiarní, a oslovili ho, nech to skúsi. Po zaškolení sa od roku 1994 sa mohol plne venovať tejto profesii a vykonáva ju dodnes. Avšak to, že si vybral retušovanie pre isté periodikum, určite neznamená koniec jeho lásky k vlakom. Stále sa o ne zaujíma vo svojom voľnom čase, či už na webových stránkach, kde sa realizuje aj písaným slovom, alebo počas výletov, kde sa snaží zachytiť každý vlak, ktorý stretne. „To musíte, ak sa s tým narodíte,” dodáva s úsmevom Tomáš. Snáď najvýznamnejším výletom bola návšteva Japonska, kde objavil ďalšie krásy vlakov a železničných staníc. Videl niečo, čo bolo pre neho doposiaľ nevídané. 

Záver príbehu pamätník dopĺňa veľmi netradičným mottom, ktoré má skôr pobaviť, ako poučiť. Na otázku, čo je jeho životným heslom, totiž odpovedal takto: „Silné politicky a personálne korektné motto so zemitým posolstvom.” V skutočnosti nemá žiadnu filozofiu, ktorou by sa v živote riadil. 

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Miška Polovková)