The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Róbert Vasiliak (* 1949)

• narodený v roku 1949 v lesníckej rodine na horárni v Porube

• 1964 – 1967 študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Bardejove

• 1967 – 1969 študoval na vysokých školách v Žiline a Košiciach

• 1970 – 1975 študoval Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave

• 1976 – 1979 pôsobil ako tréner a učiteľ športových tried v Štrbe

• 1979 – 1983 pôsobil ako tréner v Armádnom stredisku športu v Banskej Bystrici

• 1983 založil akademické družstvo Slávia Ekonóm v Banskej Bystrici

• 1990 skončil s profesionálnym trénerstvom

Syn pána správcu

Róbert Vasiliak sa narodil 1. novembra 1949 v Porube v okrese Prievidza. Na svet prišiel v horárni, kde jeho otec Jozef (1920 – 1981) pôsobil ako správca lesov. Starých rodičov nepoznal, keďže v roku 1939 emigrovali do Spojených štátov amerických. Starý otec Jozef už predtým dlhé roky pracoval v USA ako murár a v už zmienenom roku 1939 za ním odcestovala aj manželka. Ich prvorodený syn, Róbertov otec, v tej dobe už zasnúbený s jeho matkou Jozefínou (rodenou Klimanovou, 1921 – 1984), ich odmietol nasledovať, nakoľko chcel najskôr dokončiť štúdium na Vyššej škole lesníckej v Banskej Štiavnici. Odcestovať za rodičmi mu už ale kvôli prebiehajúcej druhej svetovej vojne nebolo umožnené. V USA sa mu zatiaľ narodil brat, s ktorým mu nebolo súdené sa celý život stretnúť. Po absolvovaní školy nastúpil Jozef ako správca lesov do Ráztočna, kde ho kontaktovala rodina Baťovcov, v období existencie ľudáckej Slovenskej republiky vlastníkov Bojnického zámku a tamojších lesov. V ich službách sa Jozef Vasiliak dočkal konca vojny ako jeden zo štyroch horárov poverených spravovaním územia. Róbert vďaka tomu prežil šťastné detstvo v prírode, či už na periférii dediny, v horárni uprostred lesov alebo v lesoch samotných. Už od najútlejšieho detstva sa nimi potuloval, neraz sám, sprevádzaný iba psom Joklinom, ktorý ho bol schopný, vždy keď sa zatúlal, dotiahnuť pri zmrákaní za nohavice domov. Za zmienku stojí aj to, že tento verný priateľ sa dožil neuveriteľných 21 rokov, až kým ho dlho potom nezrazilo auto.

Zmena prišla so sťahovaním na východ. Keď mal Róbert asi 9 rokov, otcovi diagnostikovali ťažké ochorenie tráviaceho traktu. Po operácii, pri ktorej prišiel o celé hrubé črevo, sa musel zmieriť s vývodom. Horšie však bolo, že mu lekári prorokovali už iba rok života. S celou rodinou sa rozhodol presťahovať do Zborova v okrese Bardejov, kde Jozef Vasiliak starší postavil dom, obývaný v tej dobe iba Róbertovou prababkou. Manželský pár mal v tej dobe už tri deti – okrem Róberta o rok staršiu dcéru Magdalénu (1948 – 2018) a mladšiu Aničku (1953 – 1962). Obidvaja rodičia tu nastúpili do zamestnania v Lesnom závode. Prognózy lekárov sa našťastie nepotvrdili a Jozef sa napokon dožil omnoho vyššieho veku, než boli odhady v dobe jeho operácie. Rodina sa však musela vysporiadať s iným nešťastím, keď 9-ročnú Aničku zrazilo nákladné auto. Už predtým prišli Vasiliakovci o prvorodeného syna Jozefa (1946 – 1947), ktorý zomrel krátko po narodení na zápal mozgových blán, a ostatní súrodenci ho teda nikdy nepoznali. 

Kulturistova búrlivá mladosť

Pamätníkovi sa zatiaľ v Zborove začal nový život. Obdobie dospievania vyplnil cvičením, pretože „chcel byť najsilnejší“ a veľkú jeho časť strávil i bitkami s rómskymi deťmi, s ktorými sa neskôr skamarátil až do tej miery, že ho v dedine prezývali „Cigánsky kráľ“. Myšlienka na kulturistiku v ňom skrsla po tom, ako ho zbili Bardejovčania, keď sprevádzal zo školy dievčatá. „No a tak potom ako keby som ja zanevrel na ženy a zameral som sa len na pomstu, tak som na sebe tak pracoval, že to bolo až hrozné. Ja som napríklad vypil až 5 litrov mlieka denne, surového.“ V bývalej stodole si postavil vlastnú činkáreň s náradím zhotoveným svojpomocne a s kamarátmi dennodenne cvičili. Športu sa naďalej venoval aj na 3-ročnej Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Bardejove, počas ktorej napríklad hrával za mesto basketbal. Podľa vlastných slov spôsoboval rodičom veľa starostí a kvôli bitkám skončil často aj na polícii. Až neskôr si uvedomil, koľko stresu im pritom muselo priniesť už len utajovanie príbuzných v Amerike a práca pre Baťovcov, ktorí boli zadobre aj s Tisovým režimom, tiež nebola poľahčujúcou okolnosťou. Rodičia však do toho nechceli deti vôbec zasväcovať, aby to kdesi nevytárali rovesníkom. Svojho brata, ktorý zatiaľ v USA vyštudoval medicínu a neskôr sa dal na politiku, Jozef Vasiliak nikdy nevidel ani s ním nehovoril, podobne ako Róbert so svojimi americkými bratrancami a sesternicami. Všetky kontakty, ktoré rodina mala, boli „balíkové“. „Raz si pamätám jak, to boli také vzťahy, že otec, prišiel balík a tam bolo napísané, že brat by chcel aspoň tvoj hlas poznať, počuť, a že plánuje prenos cez telefón, bude prenos vedený cez Kanadu a bude to stáť 900 dolárov... a otec hneď napísal, také to boli vzťahy, že radšej nech tých 900 dolárov pošle,“ spomína Róbert.

Problematický vysokoškolák

Ďalšie komplikácie prišli, keď Róbert po maturite (zo slovenčiny, ruštiny, matematiky a fyziky) nastúpil na Vysokú školu dopravnú v Žiline. Mal iba 17 rokov, no aj tu sa rýchlo stal vychýreným bitkárom. Po krátkej známosti s istými dievčatami zo Svitu, ktoré prespávali u neho na internáte, bol opäť vyšetrovaný políciou, keď vysvitlo, že dotyčné utiekli z domu a živili sa krádežami v obchodoch. Aféra skončila viacerými vylúčeniami zo štúdia, keď Róbert nakoniec vzal všetko na seba a natvrdo vyhodený zo školy bol iba on sám, ostatní skončili s podmienečným vylúčením. Tieto udalosti v jeho živote zatienili aj osudový vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, keďže sa písal rok 1968. V Žiline sa síce nič výnimočné nedialo, mladí búrliváci milujúci Dubčeka však aj tak vypisovali nápisy po stenách a strhávali sovietske zástavy háčikmi na rybárskych udiciach. 

Keďže nechcel ísť na vojnu, prihlásil sa na strojnícku fakultu v Košiciach, ktorá brala študentov bez prijímačiek. Nie však bez oficiálnych dokumentov a Róbertovo maturitné vysvedčenie zostalo zadržané na predchádzajúcej škole. Potrebné dokumenty mu nechceli vydať, až naveľa na to pristúpili s tým, aby uviedol, kam sa hlási a oni ich tam zašlú. „Nakoniec mi dokumenty vydali, ale bola to hrubá jedna obálka zapečatená a s pečaťou, Vysoká škola dopravná, veľkou červenou pečaťou, tam tie povrázky všetko, že tajný materiál dajaký, že to mám dať na študijné oddelenie na tú školu, kde sa chcem hlásiť. Tak som to zobral, vyšiel von, zavrel dvere, hneď som to tam im pred dverami roztrhal, čo mi vyhovovalo, som zobral a ostatné som im tam provokačne vyhodil. Ale bolo tam aj medzi tým, volali sme to vestník, kde som mal zákaz prijatia na vysoké školy.“

V obave, že sa na to príde, nastúpil do Košíc, ale študoval iba formálne, v skutočnosti pracoval v Tatranskej Lomnici  ako pomocný robotník. V tej dobe sa v Prešove mala vytvárať pobočka Fakulty telesnej výchovy a športu (FTVŠ) Univerzity Komenského, na ktorú ho ako športovo a telesne zdatného v roku 1969 prihlásili. Z vytvorenia pobočky síce zišlo, ale vďaka dobrým výsledkom ho povolali bez nároku na internát do Bratislavy, kde rok býval u maminých príbuzných. Nasledujúce roky vypĺňal úžasný študentský život plný družnosti a fyzicky náročné štúdium zahŕňajúce všetky športové disciplíny. V rámci FTVŠ si vybral kombináciu so slovenským jazykom, ktorá bola vytvorená iba jediný raz. Tento jediný ročník sa mohol pochváliť tým, že jeho pedagógmi boli známi slovenskí literáti Milan Rúfus, Margita Figuli či Pavel Bunčák. K niektorým z nich, ale napríklad aj k maliarovi Jankovi Alexymu, chodievali študenti aj brigádovať.

Absolvent telovýchovnej fakulty

Róbert sa počas štúdia stretával aj s inými ľuďmi známych mien z bratislavského kultúrneho života, ale aj pred kamerou pri natáčaní veľkých televíznych projektov, ako napríklad „Vivat Beňovský“ (1975) alebo „Zrnko prachu“ (1975). Filmári využívali vyšportovaný vzhľad a telesnú zdatnosť študentov FTVŠ častokrát aj pre fyzicky náročné scény a na tú dobu dostávali veľmi slušné peniaze, čo Róbertovi prišlo vhod, keďže od rodičov dostával poštou mesačne 600 korún. Z toho dôvodu ani nechcel predlžovať štúdium ako viacerí jeho kamaráti a regulárne ho v roku 1975 zakončil  dôkladne spracovanou diplomovou prácou „Ľudové hry Zborova a okolia“. Pri práci na nej navštevoval najstarších žijúcich obyvateľov 9 dedín bývalého zborovského panstva a zachytil množstvo už vtedy zaniknutých hudobno-pohybových hier, ktorými sa zabávali i zoceľovali jeho predchodcovia. Perličkou tejto diplomovky sú originálne kresby od legendárneho karikaturistu a tvorcu animovaného filmu Viktora Kubala, s ktorým sa Róbert poznal cez svoju vtedajšiu priateľku a neskoršiu snúbenicu.

Ako vynikajúci všestranný športovec sa venoval atletike, no k tomu mal ešte špecializáciu na futbal. Prípravu na aktívnu športovú kariéru skokana prerušil povolávací rozkaz. Róbert odišiel do Valaského Meziříčí vyučovať slovenčinu ako materinský jazyk a na starosti mal bežných vojakov aj dôstojníkov. Naďalej však viedol aj horkokrvný osobný život, kedy musel napríklad všetkým blízkym vysvetľovať zamotanú situáciu, že čaká dieťa s inou frajerkou, než je jeho snúbenica. Po dokončení vojny nastúpil ako učiteľ a tréner športových tried v Štrbe, kde tri roky učil, trénoval bežcov, hral futbal a po večeroch robil ešte aj barmana. Následne sa presťahoval do Banskej Bystrice, aj preto, že sa mu medzičasom (v roku 1978) narodil syn Peter a potreboval vytvoriť pre rodinu zázemie. Sám však konštatuje: „Ja som aj tak hovoril, že v takomto fachu jak ja robím, ten rodinný život sa nedá, že tréneri by nemali byť ženatí, lebo to je na úkor rodiny a výchovy detí.“ Častá neprítomnosť, pracovné vyťaženie a zamestnanie zaberajúce nie 8, ale 24 hodín denne neprispievali k rodinnej pohode.

Nešportové praktiky športového života v Československu

Ani profesionálna pozícia však nebola ideálna. Róbert nemohol dosiahnuť najvyššiu pozíciu trénera reprezentačného mužstva ani jeho zástupcu, keďže nikdy nevstúpil do komunistickej strany. Hoci ho do nej neprestajne lákali, odmietal s tým, že sa na to „ešte necíti byť pripravený, že ešte na to dostatočne nedozrel“. Takisto nemá dobré spomienky na česko-slovenské vzťahy v rámci svojej profesie a na niektorých Čechov na vedúcich pozíciách má ťažké srdce, „lebo keby som ja rozprával, čo všetko s nami Česi robili v tomto športovom dianí, to keď rozprávam týmto bežným, to ani nikto neverí...“ Trénovanie sprevádzali konflikty a neférové jednanie bolo časté hlavne v prípadoch, keď bolo možné zúčastniť sa pretekov v cudzine a vycestovať do zahraničia. Róbert nechcel naďalej zostávať v armáde, a tak v roku 1983 odišiel z Armádneho strediska športu a spoluzaložil oddiel Slávia Ekonóm, z ktorého sa okamžite stalo najsilnejšie akademické družstvo v Československu. O svojej disciplíne hovorí: „Beh na lyžiach, to nie je férový šport, to je alchýmia.“ Kvalita snehu, pozorovanie počasia, úprava lyží, čím, kedy a koľko sú namazané, načasovanie športovcovho vrcholu na preteky, to všetko sú rozhodujúce faktory a zasvätený bývalý tréner o tom dokáže rozprávať celé hodiny.

Nádejný špión v hľadáčiku ŠtB

Cestovania si v 80. rokoch Róbert ale užil viac než väčšina jeho súčasníkov, okrem ciest na súťaže sa začal venovať vodáctvu a od roku 1984 takmer každoročne trávil čas aj na pravidelných akciách medzinárodného splavovania Dunaja alebo Driny. Častý pobyt v zahraničí, vrátane kapitalistického Nemecka či Rakúska, bol pravdepodobne jedným z dôvodov, prečo znovu pritiahol pozornosť bezpečnostných zložiek, tentokrát však už nie miestnej polície, ale vyšších kruhov. Po zrejme zinscenovanej situácii na hranici Maďarska a Juhoslávie, kedy mu chceli prišiť pokus o emigráciu (čo Róbert považuje za smiešne, keďže možností zostať v zahraničí mal každoročne neúrekom), sa o neho začala zaujímať Štátna bezpečnosť s ponukou spolupráce. Keď mu začalo vŕtať v hlave, aký má zmysel robiť z neho štátneho nepriateľa, dostal predvolanie do hotela Lux. „Sme sedeli (s kamarátom) za stolom, ten mi povedal, kde bude... išiel v takom špeciálnom ako obleku, na tie pomery teplé, športové, hneď nám bolo jasné, o koho sa jedná. A tam bol náš prvý rozhovor. A tam mi bolo povedané, že buď budem súhlasiť so spoluprácou, alebo mi nevydajú, budem mať zadržaný pas a nebudem môcť prevádzať trénerskú svoju prax.“

Pamätník dostal nejaký čas na rozmyslenie a šiel si po rozumy za kamarátmi z vojenskej prokuratúry. Tí mu poradili: „Povedz, že budeš s nimi spolupracovať a ty si dosť šikovný na to, aby si s nimi vybabral.“ Náplň mala spočívať v tom, aby „som im niečo vonku zisťoval“. Prvou úlohou bolo kohosi skontrolovať v mníchovskom podniku, dnu však ani len nevošiel a nahlásil, že dotyčného tam nenašiel. Chvíľu takto ťahal tajných za nos, keď sa dozvedel, že u všetkých jeho známych z Bardejova i fakulty prebieha jeho dôkladná previerka. Pri najbližšom stretnutí potom padla priama ponuka na funkciu zahraničného špióna, za čo mu núkali na tú dobu neuveriteľnú sumu milión korún. „Najprv mi bolo smiešne, potom som sa zamyslel, však toľko peňazí, čo mi dávali, to je 12 domov hneď.“ Situácia sa napokon vyriešila netradične: „Tak som sa s jedným, čo tam je vedený, Pavol Hnilička, strašne sme sa spriatelili. Ale spriatelili v tom zmysle, že sme odrazu zostali aj kamaráti a sme si potykali. Ja hovorím: „Paľo, na takéto veci, to si nájdite iného, ja že by som dakde išiel snoriť, alebo že ja vôbec zo Slovenska... alebo čo, tamto nie. Tak sa smial a hovorí: `Urobme to takto, uzavrime.` Tak nakoniec uzavreli môj prípad, že „zneužívam Štátnu bezpečnosť pre svoje ekonomické obohacovanie“. Tak uzavreli môj spis.“

Kapitalizmus bez športu

Revolučné dni roku 1989 trávil Róbert so svojou novou priateľkou. Nasledujúci rok sa rozviedol, nechal všetko v Banskej Bystrici, kvôli novej partnerke sa presťahoval do Košíc a kvôli rodinnému životu dokonca zanechal aj kariéru v športe. Hoci s nádejou vítal zmenu, s vývojom v kapitalistickom zriadení nie je spokojný. Súdi, že oproti socializmu sa pokazili ľudské vzťahy. „Dneska každý len ten biznis, každý len kumuluje. Dneska je len tá sila peňazí, nie je to zatiaľ dobré, nie až tak dobre, ako sme všetci očakávali. Veď aj mnohí z tých, čo za toto bojovali, už trošku uberajú z tých emócií pôvodných. Napriek tomu na ten socializmus nebudem kydať a nebudem ti ani na nijakú dobu. Ľudia, čo vládnu, robia históriu, robia a do éteru hádžu svoje názory, ale každý, čo prežil nejakú dobu, vie, čo a jak sa dalo hýbať.“ Sám sa pritom ale do kapitalistického diania s vervou zapojil, aby uživil novú rodinu, neraz v šedej zóne. Podnikavý bol ostatne už od detstva, kedy v Porube vymieňal brezovú vodu ako náhradu za pomádu za pohľadnice a už v 80. rokoch využil začiatky súkromného podnikania – v pridruženej výrobe v Závadke nad Hronom, kde mal nárok na jedno platené miesto. Neskôr si založil firmu na dovoz áut zo západnej Európy a podstatnú časť života trávil na cestách medzi Slovenskom a Nemeckom či krajinami Beneluxu. V Košiciach pritom vybudoval nový domov a strávil tam napokon 17 rokov, kým skončil aj tento vzťah a on sa vrátil do Banskej Bystrice, tam, kde kedysi zakladal bežeckú trať. Síce bez ženy, lebo „karma nie je zdarma“, ale navštevovaný synmi i vnukmi a obklopený bývalými zverencami, ktorí si v okolí kupujú a zveľaďujú chaty, je neustále v spoločnosti. „Teraz som v dôchodkovom veku a užívam si svojich krásnych 272 euro mesačne,“ hovorí so sebe vlastným humorom medzi partiami mariáša s kamarátmi.

K tomu, čomu sa v živote najviac venoval, dodáva: „V športovej oblasti, keď sa bavíme o behu na lyžiach, nevidím ja momentálne perspektívu v tomto, konkrétne v behu na lyžiach. Biatlon sa trošku povzniesol, ale vidím, že o to nie je záujem, stagnuje to, ale skôr k zániku to vidím.“ K úpadku tradičných zimných športov podľa neho prispieva aj globálne otepľovanie, zdražovanie výstroja, cestovanie za snehom, ubytovanie po hoteloch... „Na finančných nákladoch je to stavané a navyše, každý chce mať tenistu. Mekka skokanského lyžovania bola vždy Bystrica. Dneska tu nemáme jedného skokana,“ konštatuje Róbert Vasiliak.