The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Valko (* 1930)

Každý sa bál, diktatúra taká bola.

  • narodil sa 12. júna 1930 v slovenskej obci Huta na Zakarpatskej Ukrajine

  • v roku 1936 začal chodiť do školy v rodnej obci

  • v roku 1943 okolnosťami prinútený opustiť školu

  • v rokoch 1944 - 45 sa staral o domácnosť a pracoval okolo domu a hospodárstva

  • odchod z Huty s celou rodinou v rámci Opcie - výmeny obyvateľstva medzi ZSSR a Československom (15. mája 1947)

  • príchod na Slovensko do obce Sklené pri Handlovej (22. mája 1947)

  • polročná služba ako paholok u obchodníka v Kláštore pod Znievom

  • prezenčná vojenská služba v Šahách (1951 - 1954)

  • práca skladového robotníka a rušňovodiča vo Vojenskom útvare v Sklenom (1955 - 1985), od 1956 ženatý

  • od 1985 žije na dôchodku v Sklenom

Pamätník Ján Valko pochádza z Podkarpatskej Rusi, ktorá vtedy patrila do Československa. Narodil sa 12. júna 1930 v dedinke Huta, blízko Užhorodu. Huta bola rozľahlá obec skladajúca sa z troch častí - Sklená Huta (tu sídlil starosta), Stredná Huta a Suchá Huta. Ján vyrastal v Suchej Hute a pochádzal z obyčajnej rodiny. Otec Peter (3. 4. 1907 - 7. 9. 1992) bol menší hospodár s malým statkom, ktorý si príležitostne zarábal aj ako robotník na neďalekej vodnej priehrade, mama Mária, rod. Valková (19. 7. 1910 - 6. 11. 1970), sa celý život starala o domácnosť. Ako šesťročný začal navštevovať základnú školu, v roku 1938 po Viedenskej arbitráži bola Zakarpatská Ukrajina okupovaná horthyovským Maďarskom. Počas okupácie českých učiteľov nahradili maďarskí a v škole sa začalo vyučovať dvojjazyčne - slovensky aj maďarsky: „Ale mali sme už vyučovanie dvojjazyčne a museli sme si kúpiť maďarskú čítanku, museli sme sa po maďarsky učiť... Ale slovenčina ďalej fungovala, mali sme aj slovenskú čítanku, aj maďarskú, ja som už vedel celkom dobre maďarsky.”  Ján mal ťažké detstvo. Keď mal 8 rokov, zomrel mu malý štvorročný brat Paľko, lebo kvôli veľkým záplavám, ktoré boli v tom čase, sa rodičom nepodarilo dostať do susednej dediny k lekárovi. Ján na nebohého brata Paľka spomína ako na veľmi múdre dieťa: „Paľko spomínal otcovi, že aj on pracuje. Otec sa ho spýtal: ,A ty, Paľko, ako pracuješ?´ A Paľko odvetil: ,Janko pasie kravičky a ja mu nosím jesť.´”  Keď mal Ján dvanásť rokov, povinne musel spolu s ostatnými rovesníkmi chodiť do maďarskej obdoby Hitlerejudend - Levente. „Chodili sme každý týždeň na cvičisko, tam sme sa museli učiť cvičiť, všetko ako vojaci, a keď sme neposlúchali, boli sme bití.” Jeden týždeň dôstojník nariadil, že každý má na ďalšie cvičenie doniesť náradie na úpravu a očistu cvičiska: „No a keď sme prišli tam, nikto nedoniesol nič druhý týždeň. No a dôstojník hovorí: ,Pozriem sa na hodiny: behom polhodiny ak sem každý nedonesie dáku motyku, krompáč, hrable a tak ďalej, sekeru, tak bude világoš! Ja som mal šťastie, že tam, keď som prešiel taký hájik, lesík, tam tetka moja - otcova sestra - aj s mužom okopávali zemiaky. Zobral som motyku jednu a som prišiel načas. Kto neprišiel načas, každý dostal poriadne, hlavne trstenicou po chrbte.”  Samotná druhá svetová vojna sa dlho Podkarpatskej Rusi priamo nedotýkala, Jánov otec Peter bol síce dvakrát odvedený do maďarskej armády, ale nie na front.        

„Jankooo, ja som tvoj otec, ja som ušiel a prišiel domov”

Vojna nakoniec došla aj na Zakarpatskú Ukrajinu. Jánov otec Peter musel v roku 1944 po tretíkrát narukovať. Keďže Hitler v tom čase kvôli častým dezerciám a bojovej nespoľahlivosti už nedôveroval Slovákom a Rusínom, vydal rozkaz, že nepôjdu na front, ale do pracovných táborov. Jánov otec bol umiestnený v Nyíregyháze (prípadne v Debrecíne), kde bolo 1 000 chlapov natlačených v koniarni, v ktorej kedysi cvičili husári, a ako Jánovi spomínal otec, „všetkých žrali vši”.  Nakoniec sa prihlásil na poľnohospodárske jesenné práce k istému maďarskému grófovi: „Tam sa mali veľmi dobre, lebo im tam piekli dobrý chlieb a dobrú stravu mali.” Front sa postupne blížil, nejaké informácie sa k nim dostávali, či už ústnym podaním alebo z novín, ktoré - ak sa im k nim podarilo dostať - kolektívne čítali. Postupom frontu a sovietskej Červenej, ale aj rumunskej armády, ktorá sa otočila proti Hitlerovi, narastalo všeobecné napätie. Maďarské ženy sa báli Rusov, ale aj Rumunov, a chceli od zajatcov, aby sa vydávali za ich mužov. Keď sa pýtali, čo je s grófom, pre ktorého robia, bolo im povedané: „Pán už dávno utiekol, lebo sa na ňom už nohavice triasli. Ušiel na západ.” Neistota, čo bude, a príchod frontu viedli k tomu, že sa siedmi zajatci z Podkarpatskej Rusi v októbri 1944 dohodli, že ujdú domov. Cesta mala približne 200 km, bola už jeseň, a túto náročnú cestu museli absolvovať s biednym oblečením a - čo je najviac zarážajúce - bez obuvi v už začínajúcom mraze. Všetky mosty boli strážené postaršími príslušníkmi maďarskej domobrany. Jánov otec Peter vedel po maďarsky, tak im vždy povedal, „že idú na rozkaz na sezónne práce na Podkarpatskú Rus do Užhorodu, alebo že sa tam idú hlásiť na pracovný úrad.” Vždy, keď zašli trošku od mesta a hliadku nebolo vidieť, zahli mimo cestu do poľa, do kukurice alebo do lesa, kde aj prespávali všetci siedmi pod stromom. Celú cestu boli v obave nielen z maďarských a nemeckých hliadok, ale aj z toho, že jeden člen družiny bol chorý a strašne kašľal. Mali strach nielen o jeho zdravie a o to, či vôbec prežije, ale aby celú skupinu neprezradil a aby ich nepobili ako partizánov. Asi na siedmy deň, keď dorazili na Zakarpatskú Ukrajinu k Užhorodu, už boli smelší; boli predsa doma a dobre to tam poznali. Prespali v Orechovici. Na  druhý deň sa skupina rozdelila a každý šiel už na vlastnú päsť. Na moste cez rieku Uh boli opäť maďarské stráže: „Mali šťastie, že nešli cez deň, ale v noci, on na Hutu šiel sám, prešiel cez rieku.” Jánov otec ako dobrý plavec rieku preplával a zistil, že v rusínskej dedinke Kamenica, susediacej z jeho rodnou Hutou, s vytúženým domovom, sú nemecké hliadky. Musel ju obísť cez neďalekú horu. V podvečer, keď sa už stmievalo, došiel konečne do cieľa, ku svojmu domu. A nastal dojímavý okamih: „Ja ti tak chodím po dvore večer, už bola tma, asi deväť hodín. Bol október, bál sa ísť domov, či nie je niekto u nás, kto by ho mohol zradiť. Pomaly prišiel do pajty a tam dvor sledoval. Ja som nevedel, že je tam, som nemohol vedieť. Naraz sa tak otočil a ticho zvolal: ,Jánkooo, ja som tvoj otec, ja som ušiel a prišiel domov, som nepoznal už tvoj hlas dobre.´ Nakoniec sa s otcom dojemne zvítali. Ján si spomína, že všetky veci, čo mal otec na sebe, museli ísť do ohňa, lebo boli úplne zavšivavené. Radostné chvíle netrvali dlho. „Po krátkom čase hlásili rozkaz, že všetci, čo boli vojaci, sa majú dostaviť do Užhorodu maďarským úradom. Otec povedal: ,Utekajme do hory,´ a tak aj bolo, o tri dni už nastupovali Rusi a hnali Maďarov.” Rozkaz spolu aj s ďalšími rodákmi nevykonali a radšej sa schovali do hory. Front sa však už približoval a približoval, a čoskoro, po príchode Červenej armády, sa mohli vrátiť domov.

Sám doma

Kým bol otec v pracovnom tábore a vojna v plnom prúde, život sa zmenil aj Jánovi. Po siedmych rokoch bol nútený opustiť školu, ktorá ho bavila, a začať pomáhať mame okolo domu, statku a okolo malého brata Vojtecha, ktorý sa narodil počas vojny v roku 1942. V lete 1944 dostala Jánova mama možnosť ísť pozrieť otca do tábora, a tak za ním vlakom odišla. Stalo sa však, že spojenecké vojská (Angličania, resp. Američania) zbombardovali železničnú stanicu pri tábore. Jánova mama sa nemala ako dostať domov a on úplne sám doma; nevedel, čo sa deje. Ako priznal, obával sa aj najhoršieho: „Prešiel jeden týždeň, druhý týždeň a mama neprišla, ja som nevedel, čo sa deje, som ostal sám. Ja som len Boha prosil, aby sa vrátila zdravá.” Musel sa sám starať o dom aj hospodárstvo. S malým Vojtechom mu pomáhala jeho tetka z tej istej dediny, ktorá si ho vzala k sebe. Ján sa musel naučiť aj veci, ktoré dovtedy nikdy nerobil. Musel variť, svine kŕmiť. Dreva na kúrenie nebolo, musel zapriahnuť kravy a ísť s povozom do lesa na drevo. Spomína si, že keď chcel mlieko, musel si ho proste nadojiť. Prvýkrát si vôbec nevšimol, že mlieko nadojil do vedra, kde bola voľajaká špina, a úplne ho znehodnotil. Bol sám dva týždne v neistote, čo je s otcom, čo je s matkou, ale nakoniec sa stanicu podarilo opraviť tak, že z nej vypravovali vlaky, a mamka sa mu vrátila domov: „Mama, keď sa vrátila, tak som nevedel, čo od radosti robiť. No ona obola celá prestrašená, čo doma.”

Po vojne

Front nakoniec prešiel aj cez Hutu. Ján spomína, že maďarské vojská ušli zo dňa na deň, a tak sa objavila aj Červená armáda. Pred príchodom frontu zažila Jánova rodina aj nebezpečné chvíle a vojna sa ich bezprostredne dotkla. Rusi bombardovali ich pole s naskladanými kopami sena a kravami. Ján sa domnieva, že kvôli hmle si naložený voz a oje so senom zmýlili s protilietadlovým delom a zhodili tam dve bomby. Našťastie sa nikomu nič nestalo, ani kravám, ktoré Jánov otec zapriahol a utekali domov. Takisto ich dom navštívili traja partizáni, ktorí nemali čo jesť, a chodili po domoch, aby mali aspoň niečo na prežitie. Ján Valko vraví, že boli vítaní a každý im ochotne, z toho mála, čo mal, aspoň dačo dal. Ešte počas vojny sa prejavila aj odvrátená strana ľudského konania a istá židovská rodina, ktorá ušla a hľadala v Hute útočisko a skrýšu, bola jednou tunajšou rodinou zradená a nahlásená maďarským úradom. Ako dopadli, nevedno; je však veľmi pravdepodobné, že tragicky, ako veľká väčšina židov počas tragédie holokaustu cez druhú svetovú vojnu. Ako Maďari ustupovali, nechali po sebe množstvo munície a zbraní: pušky, granáty a podobne. Vo veľkom ich brali miestni ľudia a aj pytliačili. Ján spomína aj na mladícku nerozvážnosť, ktorá mohla skončiť veľmi ľahko tragicky. Spolu s kamarátom rozobrali protitankovú päsť, hádzali útočné granáty a takisto ich rozoberali, získali v tom po čase prax: „Somarina nás napadla, keby to bolo vybuchlo, tak z nás neostane nič.” V Hute pri ústupe padol aj jeden vojak, na aute utekajúci maďarský dôstojník zastrelil sovietskeho vojaka, ktorý ho chcel zastaviť a zaistiť. Padol aj jeden civil. Sovietske vojská boli vítané. Ján Valko si spomína na istého človeka z dediny, ktorý bol chromý a mal drevenú nohu, ako chodil po dedine a vykrikoval: „Ja som doteraz nežil, odteraz budem žiť!” Bohužiaľ, nevyhli sa rabovaniu a brali a jedli všetko, aj ovocie, hlavne hrušky. Ján spomína, že boli veľmi hladní, chodili po dedine a každému vraveli: „,Kušav, kušav,´ hladní boli chudáci.” Už o pár dní chodil aj spomínaný chromý ako obeť rabovania. Tentoraz už vykrikoval: „Táto vláda dlho nebude! Táto vláda dlho nebude! Ja som mal štyroch zajacov, aj to mi zožrali!” Došlo aj k veľmi nepríjemnému incidentu, ktorý sa mohol skončiť naozaj tragicky: Sovietski vojaci pili v krčme, jeden opitý Rus cestou z krčmy kopol do granátu, ktorý ho zranil a zmrzačil. Veliteľ posádky sa vyhrážal vystrieľaním celej dediny, ale nakoniec sa ho našťastie podarilo presvedčiť, že to bol nešťastný incident, ktorý si vojak spôsobil sám. Sovietsky postup bol nakoniec pri Sobranciach zastavený. Front sa približne na tom mieste ustálil a prebiehali tam ťažké boje. Sovieti naháňali robiť do kameňolomu a opravovať blízke letisko a Ján tam chodil namiesto otca, ktorý mal po úteku už celoživotné problémy s prieduškami. Dom Jánovej rodiny si vybral na ubytovanie veliteľ miestnej sovietskej posádky, a tak sa u nich ubytovali štyria dôstojníci, o ktorých sa museli postarať. Rozkázali zabiť aj ešte nedochované, asi 60-70-kilové prasa, a to postupne jedli. Ján si myslí, že veliteľ posádky bol žid, lebo bravčovému sa vyhýbal a od Jánovej mamy si vždy nechal navariť niečo iné. Neskôr sa v ich dome, už po odchode dôstojníkov, ubytoval na tri týždne aj armádny doktor s ošetrovateľom - Bielorusom a v dome bola zriadená provizórna ošetrovňa. Podľa Jána Valka bol aj doktor žid, tento postreh získal z rovnakého pozorovania ako u dôstojníka. Nakoniec nastal ten šťastný deň, keď strašná druhá svetová vojna skončila. V Hute sa to dozvedeli tak, že na Strednej Hute mal 9. mája miestny vedúci komunista Pavol Sirko prejav, kde aj oznámil, že Zakarpatská Ukrajina pripadne pod Sovietsky zväz: „Boli sme radi všetci, že vojna skončila. Ja som mal mať 15 rokov o mesiac.”

Domov pod Sovietskym zväzom, Opcia a príchod na Slovensko    

Celú Hutu mala pôvodne hranica obísť a mala pripadnúť obnovenému Československa, nakoniec však pripadla spolu s ďalšími dvoma slovenskými dedinami pod Stalinov Sovietsky zväz: „Starosta povedal: ,Čo sa budeme pripájať k takému malému štátu, pripojíme sa k veľkému štátu, bohatému.´” Čo to znamenalo, nakoniec pocítila aj rodina Jána Valka. Zo skromného majetku a statku bolo treba vláde odovzdávať kontingent, ktorý nebol vôbec zanedbateľný a nezriedka tvoril až tretinu, ba až polovicu úrody. „Keď si nemal, alebo dačo si vyviedol, tak ti prokurátor alebo sudca nasúkal primusové práce na rok, na dva, píliť metrovicu, alebo drevo ťažiť do hory na Ukrajinu. To bol taký režim až na hrôzu.” Aby si rodina prilepšila, chodil Ján Valko spolu s partiou kamarátov cez hranicu pašovať soľ do Petroviec. Nepredávali ju, ale dostali za ňu na výmenu tovar, ktorého u nich nebolo dostatok, najčastejšie cukor, ale aj iné suroviny. Jedného dňa, keď už napadol sneh, ich spozorovala hliadka. Ján Valko sa spolu s kamarátom ukryl u nich doma. Cukor Jánov otec stihol schovať do sena. Hliadka ich však vystopovala, keďže už napadol sneh, prišli po ich stopách až k nim domov. Jánova matka ešte stihla dať Jánovi suché oblečenie, do ktorého sa prezliekol na cestu. Išli asi jeden kilometer na policajnú stanicu s dvojčlennou hliadkou: „Jeden biely a jeden čierny, jeden Ukrajinec, jeden asi Kaukazan, Rusi nedôverovali bielym - Ukrajincom, ale tým čiernym - Kaukazanom - verili, preto chodili takto spolu.” Kaukazan sa Jánovi vyhrážal, že ho zastrelí, ak sa neprizná, že bol za hranicou, a to práve kvôli novému suchému oblečeniu, na ktoré sa mohol vyhovoriť. Ján mu musel sľúbiť, že sa prizná, že bol aj on za hranicou. Na stanici sa nakoniec stretli všetci, asi piati chlapci z partie, pochytali ich všetkých. Zavreli ich na celú noc, spali na podlahe a na druhý deň prebehol výsluch. Vypočúvajúci náčelník ich postrašil, a keďže sa blížili voľby, pripomenul im, ktorú stranu a kandidátov treba voliť a nakoniec ich všetkých pustil. Jánovi Valkovi povedal: „Ty z našej komory nosíš kapitalistom za hranicu tovar, soľ! Ešte raz ťa nachytáme a pôjdeš na rok-na dva do basy, aj keď si mladý.” Na samotné voľby spomína Ján ako na frašku a divadlo. Nedalo sa ísť za plentu, voliť mohli len stranou vybraných kandidátov priamo pred očami volebnej komisie  Na každom kroku bol Stalin s fajkou, a to nielen počas volieb, ale stále a takmer všade. Ján Valko na margo toho len lakonicky konštatuje: „Každý sa bál. Diktatúra taká bola.” Jedného dňa v roku 1946 dorazila do Huty československá delegácia a občanov oboznámila, že sa chystá Opcia - výmena obyvateľstva medzi Sovietskym zväzom a Československom. „Beneš so Stalinom sa dohodli, Stalin povedal: ,Znaješ to, ja tebe dám tvojich Slovákov, ty mi dáš mojich Ukrajincov.´” Všetkým, ktorí boli slovenskej národnosti, sľúbili, že budú presídlení na Slovensko. Začalo sa vybavovanie potrebných dokumentov a nakoniec aj Jánova rodina dostala opčné osvedčenie, vystavené 7. mája 1947 v mene ministra Československej republiky majora Kuracinu. V prípade Jánovej rodiny sa to neobišlo bez problémov: „Naraz, čo nás prekvapilo, naše doklady sa stratili. Museli sme znova vybavovať, už sme mali strach, že tam ostaneme. Keď sme už tu boli, tak sa aj prvé doklady našli a nakoniec nám ich poslali z Prahy.” Dňa 15. mája 1947 Jánova rodina spolu s ostatnými Slovákmi v rámci opcie odchádzala zo Zakarpatskej Ukrajiny a nechávala za sebou celý svoj dovtedajší síce neľahký, ale aj tak pekný život. Hutu a Zakarpatskú Ukrajinu síce považovali za svoj domov a hlavne mame sa neodchádzalo ľahko, no boli Slováci, chceli žiť na Slovensku a nie v Sovietskom zväze, tvrdosť ktorého diktatúry pociťovali. Ján Valko spomína, že v Hute ostalo len sedem slovenských rodín, v susednej dedine tri, a ako neskôr počul, mali v Sovietskom zväze veľmi ťažký život. Celkovo ostalo na Zakarpatskej Ukrajine aj po Opcii 30 000 Slovákov. Niektorí si aj spolu s Ukrajincami presídlenými na Zakarpatskú Ukrajinu brali život a sovietsky režim ich okradol o všetko. Na Slovensko odcestovali vlakovým transportom, mohli si zobrať oblečenie a 2 200 poukážok, ktoré vtedy slúžili namiesto regulárnej meny, a ktoré nasporila Jánova mama. „Všetko sme zobrali zo sebou, len dom nie a pôdu.” Zobrali si aj statok, ktorý bol prevážaný ďalším vlakovým transportom, Jánova rodina si brala tri kravy, jedna sa počas cesty otelila. Na hraničnom priechode v Čiernej nad Tisou ich prehľadávali sovietski pohraničníci, ktorí chceli hlavne ruble. Jánova mama mala spomínané poukážky, pred vojakmi ich však zatajila a ochránila pre rodinu.  

Nový domov na Slovensku a ťažké začiatky        

Slovákom z Huty, medzi ktorých patrila aj Jánova rodina, bolo zo strany československých orgánov sľúbené, že budú umiestnení na Dolniaky”, na Žitný ostrov, ktorý sa geologicky predsa len podobá na ich rodnú vlasť na Zakarpatskej Ukrajine. Po príchode na Slovensko z 21. na 22. mája 1947 sa dozvedeli, že to tak nie je, a prišli do hornatej oblasti na strednom Slovensku takmer “doprostred lesa”, do dedinky Sklené, pôvodne nemeckej obce, ktorá je smutne preslávená partizánskym masakrom, keď 21. septembra 1944 počas SNP postrieľali 189 nemeckých obyvateľov obce. Nemecké obyvateľstvo bolo odtiaľ hneď po vojne na základe Benešových dekrétov odsunuté a práve na ich miesto prichádzal Ján Valko s rodinou a ostatnými Slovákmi zo Zakarpatskej Ukrajiny. Napriek tomu, že sa na Slovensko tešili, teraz sa cítili oklamaní a nechceli z vlaku vystúpiť, museli prísť žandári a do nového domova ich v rámci privítania vyhnať: „Ja som bol rád, že ideme preč, že ako bude na Slovensku. Ale čo, keď sme prišli sem... To bola hrôza, my sme nechceli vystúpiť!” Pomery v novom domove veľmi zle niesla najmä Jánova mama, ktorá oľutovala, že na Slovensko prišli a až do konca života si celkom nezvykla. Dom síce mali, ale všetky lepšie domy už boli obsadené. Nemali žiaden väčší dvor a pozemok pre statok. Ján mal v čase príchodu na Slovensko 17 rokov a rodičia ho poslali do služby do Kláštora pod Znievom k istému Čamborovi, ktorý mu sľúbil, že ho nechá vyučiť za automechanika. Ján na toto obdobie nespomína práve najlepšie. Robil od skorého rána do noci, dostával slabú stravu a spal v pivnici. Čambora, ktorého všetci ironicky volali Dobrodej”, považoval Ján za zlého, protivného človeka. „Ani lavór mi nedal, ani mydlo, ani uterák, ani prikryť som sa nemal na noc čím.”  Napríklad, keď mu Ján pomáhal s robotou pri včelách, tento Dobrodej”, hoci mal kompletné včelárske ústrojenstvo, ktoré ho chránilo pred včelími žihadlami, sa škodoradostne sa smial, ako jeho paholka štípu včely. Za vyše pol roka služby si nakoniec vyslúžil 1 200 korún na mesiac a na konci služby oblek, ktorý musel ísť aj tak vrátiť, lebo mu bol malý. “Dobrodej” nakoniec skončil veľmi zle, po komunistickom prevrate mu znárodnili obchod, aj včely mu niekto vydusil, on sa psychicky zrútil a nakoniec v nemocnici v Martine vyskočil z okna a zabil sa. Napriek tomu, že rodina odchádzala kvôli ťažkej situácii a kvôli kontingentu, ktorý museli odovzdávať sovietskej vláde, po komunistickom prevrate v Československu vo februári 1948 ich odovzdávanie kontingentu, aj keď v znesiteľnejšej miere, dobehlo aj v novom domove. Ján spomína, že jeho mamka si veľmi ťažko zvykala na Slovensko. Bola zvyknutá na nekonečné roviny a úrodné polia Zakarpatskej Ukrajiny, na Slovensko prišla do hornatej a lesnatej oblasti. Ďalšia nepríjemnosť prišla s kolektivizáciou dediny, keď Jánova rodina odovzdala malé políčko a statok do družstva. Jánov otec aspoň dohodol, že nebude musieť robiť v družstve, ale môže sa zamestnať, kde chce: Otec povedal: ,Áno, ja odovzdám, ale na družstve nebudem robiť!´” Navyše dohodol aj to, že si môže ponechať jednu kravu. Napriek tomu to Jánova mamka niesla veľmi ťažko a Ján spomína, že kvôli tomu bola doma medzi otcom a mamkou veľká hádka. Rodina však napriek každej nepriazni osudu ostala vždy pevne pri sebe. Dobré časy” skončili aj pre Jána, ktorý v tom čase bol doma a pásol kravy, prípadne robil práce okolo domu. V novom režime bol vedený ako príživník a musel nastúpiť do práce na pílu do Diviak: Že nerobíme nikde, ale doma sedíme, prišlo z úradu práce, že ak nenastúpime robiť, pôjdeme do basy, tak sme museli chodiť do Diviak na pílu. Prešli dva mesiace a tu sa začala robota na Sklenom.” Ján mal problémy vybaviť si, aby ho preradili a aby mohol pracovať doma v Sklenom: Nechceli nás prepustiť, boli sme tam dvakrát na úrade práce, a nie nie... Nechceli nám dať odhlášku, bez nej nemohli nikde zobrať do roboty. Potom bratranec Paľo nebohý, o rok o do mňa starší bitkár, im povedal: ,Ešte raz sem prídem, tak budete lietať aj s tým stolom, keď nás neprepustíte...!´ Tak sme čakali, kým nás prepustili, dva mesiace alebo tri.”

Základná vojenská služba v časoch najtuhšieho socializmu

Dňa 1. novembra 1951 nastúpil Ján už v čase etablovaného komunistického režimu do Šiah na základnú vojenskú službu, ktorá bola predĺžená a trvala vyše dvoch rokov. Samotný “prijímač” trval dva mesiace. Napriek tomu, že ju absolvoval v časoch najtuhšieho socializmu, spomína na ňu Ján celkom dobre: Vojna bola dobrá, vojna taká poriadna, kŕmili nás ako bravov, maďarské mestečko Šahy, samý Maďar, družstvo tam bolo bohaté, chodili sme na brigádu, keď bola cukrová repa, doniesli tam demižóny vína, mohol si piť, koľko si chcel, namiesto vody.” Mal šťastie na dobrého veliteľa, ktorý si ho obľúbil. Spomína si, že bol chválený za vzorné hlásenia, ktoré podával veliacemu dôstojníkovi, a bol aj vyše dvoch mesiacov nepretržite v službe. Povýšený však nebol ani na slobodníka, práve kvôli absurdite režimu, lebo spolu s kamarátom vyrušoval na politickom školení, ktoré - ako spomína - nikoho nezaujímalo. Počas vojenskej prezenčnej služby zažil menovú reformu v roku 1953, ktorá bola známejšia pod ľudovým názvom “veľká krádež národa”. V armáde bola vyhlásená mimoriadna udalosť a vojaci - medzi nimi aj Ján Valko - boli nasadení do finančných inštitúcií, hlavne bánk, kde si ľudia v nevýhodnom pomere chodili zamieňať peniaze. Ján si spomína na vypäté scény, keď ľudia plakali, hádzali sa o zem a vojsko tam bolo na to, aby zabránilo prípadným vzburám a nepokojom. Ján tvrdí, že v prípade takýchto okolností mali rozkaz strieľať. Ozbrojení boli aj samopalmi s ostrým nábojmi: To boli určené družstvá, sme sa menili tak ako stráž. Samopal nabitý naostro. Kde menili peniaze, tam niektorí odpadávali, lebo prišli s ruksakom s korunami a dostali tam pár korún.” Ján takisto prišiel o našetrené peniaze: Mal som 70 000 ušetrené v korunách, keď prídem domov, že sa po vojne pritrafí nájsť dáke dievča a oženiť sa, a dostal som za to 1 000 korún nových.” Jeho mama mala stále poukážky, čo si zobrala z Podkarpatskej Rusi. Napísala list a poslala ho aj s poukážkami v hodnote 2 200 korún do Národnej banky v Bratislave. Strhli jej len 100 korún a poslali 2 100 naspäť. Takto aspoň nejaké peniaze zachránila pre rodinu.   

Život po vojenskej prezenčnej službe a vytúžený návrat do rodnej Huty

Po skončení vojenskej prezenčnej služby sa Ján vrátil domov do Skleného a zamestnal sa v elektrárňach v Handlovej. V roku 1955 si našiel zamestnanie vo Vojenskom útvare v Sklenom, kde pracoval ako skladový robotník a rušňovodič rovných tridsať rokov, až do odchodu na predčasný invalidný dôchodok. V roku 1956 sa oženil. Jeho manželka Margita, rod. Cigáneková (nar. 1934), krátko po svadbe a po narodení jediného syna Jozefa (nar. 1957) vážne ochorela. Ján s ňou v obci Sklené žije dodnes. Kvôli práci vstúpil do komunistickej strany z čisto pragmatických dôvodov, aby mohol pracovať blízko domova, a byť tak pri manželke a synovi. Ján: Všetci sme boli v strane, okrem jedného asi. Dva roky som bol kandidátom. Ja som tam nechcel byť, ale čo som mal robiť, nemohol som povedať, že nechcem. Taká bola doba.” Napriek tomu počas trvania komunistického režimu počúval pravidelne rádio Slobodná Európa a Hlas Ameriky, lebo “komunisti nepovedali celú pravdu a propaganda bola taká”. Z vývoja po roku 1989 je sklamaný, tvrdí, že ku konci komunistického režimu sa už jednoduchí ľudia mali dobre, nežnú revolúciu nazýva hriešnou a rovnaký prívlastok dáva aj demokracii. Demokracia a pád Sovietskeho zväzu mu však priniesli aj vytúžený návrat na Zakarpatskú Ukrajinu do rodnej Huty. V roku 1993 spolu s ďalšími presídlencami zo Skleného sa zúčastnil zájazdu, a mohol si tak pozrieť, ako sa zmenili miesta, kde strávil detstvo a mladosť: Videl som, že niektorí ľudia sa tam mali veľmi dobre už, prišli múdrejší ľudia niektorí, ktorí obsadili domy, videl som pekné záhrady, pestovali biele hrozno.” Navštívil rodný dom a veľmi rád spomína aj na dojemné stretnutie s najlepším priateľom rovesníkom Pavlom Valkom, ktorý na rozdiel od neho ostal na Zakarpatskej Ukrajine.    

Pre Post Bellum natočil a spracoval Roland Valko.                    

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Roland Valko)