The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavel Traubner (* 1941)

• narodil sa 2. mája 1941

• v rokoch 1944 – 1945 sa celá rodina schovávala, aby nebola deportovaná

• študoval medicínu v rokoch 1958 – 1964

• v rámci povinnej vojenskej prezenčnej služby v roku 1965 pracoval v Terezíne ako vojenský lekár

• v roku 1966 pracoval ako patológ, neskôr prestúpil na neurológiu

• 1991 – 2008 bol prednostom Prvej neurologickej kliniky FN v Bratislave

• 2000 – 2008 bol Dekanom Lekárskej fakulty UK v Bratislave

Pavel Traubner sa narodil 2. mája 1941 a prežil podľa vlastných slov „nie celkom príjemné detstvo”, pretože mal židovských rodičov, ktorí sa hlásili k židovstvu aj počas holokaustu.

Z rozprávania vie, že v deň, keď sa narodil, prišli do ich domu gardisti, ktorí hľadali peniaze, a preto bodákmi pichali do postele, na ktorej ležala jeho mama. Navyše, šéf gardistickej organizácie v Ilave jej odňal kožušinový fusak, v ktorom ho vzali na prechádzku. Kvôli tomu ako batoľa dostal zápal pľúc. 

Jeho otec bol obľúbený stomatológ v Ilave, no napriek tomu sa museli vysťahovať z veľkého prenajatého bytu a nasťahovať sa do malého bytu v podzemí areálu synagógy. Bolo tam vlhko, plno myší a hmyzu.

Keď mal Traubner tri roky, ušiel do parku sa hrať, lenže v čase fašistického Slovenského štátu bol psom, Cigánom a Židom vstup do parkov zakázaný. Predstavitelia Hlinkovej gardy ho chytili, dovliekli k rodičom a povedali, že ak ho ešte raz chytia v parku, tak ho zastrelia.

Varovanie

Jeho otec mal však veľa pacientov aj medzi policajtmi, teda, ako sa vtedy vravelo, žandármi. Štvrtého alebo piateho septembra 1944, krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania, ich navštívil ich dobrý známy policajt, ktorý povedal otcovi: „Pokúste sa okamžite zmiznúť, pretože zajtra vás naložia do vagónov a pôjdete cez Žilinu do Osvienčimu.“

Preto jeho otec ešte v tú noc vďaka jednému svojmu pacientovi zohnal konský povoz. Išli cez Hornú Porubu až do Zliechova, kde im opäť ďalší slušní ľudia pomohli. Na druhý deň pokračovali cez Strážovské vrchy, tam ich Sýkorovci a Kršákovci dve noci nechali prespať na Kršákovom laze. Tesne potom, ako sa pohli ďalej, prišli na Kršákov laz gardisti z Valaskej Belej a spýtali sa: „Kde máte tých Židov, čo tu utekali cez vás?“

Doma bola len domáca pani: „Akých Židov? Nikdy som ich nevidela,“ odvetila. Prinútili ju prisahať, aby zistili, či neklame. Sadla si pod kríž, položila ruku na Krista a prisahala, že na laze žiadnych Židov nevidela. Potom mala výčitky, že krivo prisahala až dovtedy, kým jej syn nepovedal: „Mama, ak si zachránila čo len jeden život, tak to nebol hriech.“

Zima a hlad v bunkri

Pomáhala im aj rodina Turzovcov. Pán Cyril Turza im spolu so Sýkorovcami v blízkosti lazu v horách vykopal bunker. Ten bol veľmi plytký a malý a schovávali sa v ňom šiesti: babička a dedko z maminej strany, strýko, taktiež z maminej strany, ďalej otec, mama a malý Pavel Traubner. 

V bunkri boli asi dva týždne, mali tam kachličky, v ktorých mohli zakúriť len v noci, aby nebolo vidieť dym. Otvor bunkra bol prikrytý čečinou.

Jeseň a zima v roku 1944 boli veľmi studené, nemali čo jesť. O štrnásť dní sa museli presunúť do ďalšieho bunkra, pretože sa prezradilo, že sa niekde na okolí schovávajú, a hľadali ich údajne aj s nemeckým vojskom. Našťastie ich nenašli.

Pavel Traubner si pamätá, že išli okolo stromov, na ktorých boli dolu hlavou obesení deviati Rómovia.

Presunuli sa do iného bunkra, ktorý im takisto pomohli vykopať ich záchrancovia, a tam ostali do konca vojny. Keď mu bolo veľmi zima, jeho dedko ho zohrieval teplom svijho vlastného tela. Ten sa striedal s jeho mamou, aby malý Paľko nedostal zápal pľúc.

Nemali čo jesť, a tak im ich záchrancovia občas priniesli chlieb, maslo či dokonca mlieko. Raz im povedali, že ich susedovi zdochlo prasiatko. Rodičia Pavla Traubnera išli aj s dedom prasiatko vykopať, a tak mali dobré dva týždne čo jesť, aj keď to nebolo kóšer.

Život v bunkri bol pre každého obrovský stres. Malý Pavel mal na sebe deväť mesiacov ten istý sveter. Ako exponát je dnes vystavený v komunitnom múzeu v Bratislave.

Jeho strýko raz zišiel do Ilavy, aby zohnal nejakú potravu. Tam ho zatkli. Mal ale obrovské šťastie, lebo natrafil na spoloužiaka-policajta, ktorý ho po týždni tajne pustil z väzenia. Strýko sa vrátil do hôr, našiel bunker a všetko im vyrozprával.

Vojna sa skončila

Koniec vojny im prišli oznámiť ich záchrancovia. Mohli sa vrátiť domov do Ilavy, hoci nemali kde bývať. Ponúkli im jednoduché bývanie, ale Traubnerovci boli šťastní, že mali strechu nad hlavou. Ich pôvodný byt už neexistoval a druhý byt, ktorý bol vlastne v gete, bol príliš vlhký a navyše vykradnutý. Nebolo čo si obliecť ani v čom variť. Nebolo ako žiť. Napriek tomu sa jeho otec okamžite prihlásil na pracovnom úrade, aby mohol ihneď začať pracovať. Samozrejme, nemal už vybavenie ordinácie. Musel ho namáhavo zháňať.

Po príchode domov všetci  ochoreli. Pavol sa liečil z tzv. primárneho komplexu, čo je začiatok tuberkulózy. Bol tiež podvyživený, ako štvorročné dieťa mal desať kíl. Rodičia boli takisto vychudnutí na kosť a kožu, a Pavel navyše odmietal hovoriť. Jednoducho sa bál. Deväť mesiacov, ktoré strávil v horách, šepkal, pretože sa dospelí báli, že ho niekto v hore začuje a ich bunker sa prezradí. Preto sa aj po oslobodení bál povedať hlasné slovo.

Synagógu v Ilave počas vojny nezbúrali, ale bola celkom vykradnutá. Dedo Pavla Traubnera bol predsedom tamojšej židovskej komunity, preto sa usiloval oživiť komunitný život. Zachraňoval, čo v synagóge ostalo. Vytiahol z nej tri stolice, modlitebný pult a dve Tóry, ktoré si zlodeji počas plienenia nevšimli. Jednu izbu vo svojom byte premenil na modlitebňu a odniesol do nej všetky zachránené veci. Tam sa chodili modliť. 

Po vojne začal Pavel chodiť do prvej triedy. Podľa vlastných slov mal láskavých učiteľov a milých spolužiakov. Na druhej strane sa mu občas stalo, že ho zbili, dokonca mu vybili prvý stály zub. Jeho otec zubár mu preto miesto neho vyrobil umelý.

V škole bol jedným z najlepších žiakov, akoby aj tým chcel dokázať, že to, že prežil, si zaslúži. Túžil sa dostať na medicínu - ako príklad mal svojho otca, ktorý bol oddaný lekárskej profesii oddaný. Nerobilo mu problém vstať o tretej v noci vstať a ísť liečiť pacienta, ošetriť, odstrániť jeho problémy a ťažkosti, a Pavol ho za to obdivoval. Pomáhal mu v ordinácii a šliapal tzv. šliapaciu vŕtačku.

Bol šťastný, keď sa dostal na medicínu. Ani tam necítil prejavy antisemitizmu.

Darovaný život

Ešte ako bol dospelý sa občas spotený v noci prebudil a mal zlý pocit, že prežil, no neprežili takí, ktorí si väčšmi zaslúžili žiť, ako on. Niekedy sa mu snívalo o dvoch krásnych deťoch pani Deichtovej, priateľky jeho mamy. Obidve deti aj jej manžel boli zavraždení v Kremničke a ona musela ísť po vojne identifikovať ich telá. Našla ich tam všetkých troch.

Začal si uvedomovať, že vlastne mu bol život darovaný. Dlhé roky mal komplex, že množstvo jeho kamarátov také šťastie nemalo: „Že sa zmenili na sadzu, a ja žijem. Mal som z toho nočné mory,” hovorí. Preto sa po celý život pokúšal dokázať, že mu bol život darovaný právom.

Šokové obdobia

Koniec vojny však neznamenal koniec nepríjemných skúseností. Otec Pavla Traubnera sa vrátil k zubárskej praxi, hoci si musel znovu zaobstarať zariadenie ordinácie od základov.

V roku 1948 prišlo znárodnenie, v ktorom aj jeho starý otec a otec prišli o svoje výrobné možnosti. Starý otec bol známy kníhtlačiar, ešte aj v štátnych tlačiarňach si ho vážili a uznávali ho. Menová reforma v r. 1953 opäť poškodila jeho rodinu, ktorá sa horko-ťažko pozviechala po vojne.

V roku 1957 jeho otec dostal ťažký infarkt, z ktorého sa už vlastne nikdy nepozviechal.      

Koniec štúdia - začiatok profesionálneho pôsobenia

„Snažil som sa veľmi intenzívne študovať. V poslednom ročníku, aby som finančne pomohol rodičom, robil som ako študent pomocného asistenta na patologickej anatómii. Medicínu som ukončil v roku 1964 a jeden rok som si odkrútil v rámci povinnej vojenskej služby v Terezíne. Keď som sa to dozvedel, spočiatku som bol zúfalý. Avšak dopadlo to nad očakávanie dobre. Mal som tam slušných veliteľov a medziiným som sa tam stretol aj s množstvom ľudí, ktorí prežili Terezín a stali sa mojimi priateľmi.”

Po vojenčine nastúpil Pavel na patologickú anatómiu. Zotrval tam dva roky a potom v roku 1966 prešiel na neurologickú kliniku. Pracuje v nej na skrátený úväzok doteraz, napriek tomu, že už má 76 rokov.

Jeho otec v roku 1969 ako šesťdesiatpäťročný zomrel na zhubné ochorenie. Matka Pavla Traubnera sa dožila vysokého veku – deväťdesiatich dvoch rokov.

Ošetroval Alexandra Macha

Jedného dňa už ako bol skúsený lekár vyšetroval pána, ktorý mu začal byť povedomý. Spomenul si na knižku Tragédia slovenských Židov, kde na obale bola fotografia hajlujúceho Alexandra Macha. Pán sa aj predstavil ako Alexander Mach. Ale mohlo ísť o menovca, preto sa pacienta spýtal, či bol ministrom vnútra Slovenského štátu. Pacient prikývol.

Doktor Traubner mu povedal: „Vyšetril som vás, pán Mach, napísal som aj nález, odporúčanie liečby, ale viete, ja som Žid. A nehnevajte sa, môžete si preveriť, že som vám odporučil správnu liečbu, ale už by som vás nerád vyšetroval.“

„Ale prečo?“ nechápal Mach a pokračoval: „Ja som mal vo väzení v Leopoldove plno židovských spoluväzňov, ktorí boli moji priatelia.“

„To rešpektujem,“ odvetil Traubner, „ale musíte uznať, že patríte medzi vrahov členov mojej komunity.“

Podal mu ruku a poznamenal: „Ďakujem za vyšetrenie.“

Po tomto rozhovore ho vyšetroval už len raz, keď v hlbokom bezvedomí ležal v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, kde Traubner chodil ako konziliár.

„Ja som ho samozrejme čestne vyšetril, ako mi káže Hippokratova prísaha,“ zdôraznil Traubner. „Ako lekár musím plniť prísahu, ktorú som zložil. Pre mňa pacient musí byť ako pacient,“ dodal.

Ošetroval aj ďalších ľudí, ktorí boli počas Slovenského štátu gardistami a o ktorých to vedel. V roku 1969 dokonca vyšetroval muža, ktorý mu ako čerstvo narodenému dieťaťu odňal kožušinový fusak. Chcel mu to nenápadne pripomenúť, ale potom si to rozmyslel. Pomyslel si, že nemožno do človeka hádzať vždy kameňom.

Antisemtitské útoky

Po Nežnej revolúcii ho vymenovali za profesora a po roku 1990 vyhral konkurz na šéfa kliniky. Stal sa hlavným odborníkom neurológie na Slovensku. V dvoch funkčných obdobiach pôsobil aj ako dekan Lekárskej fakulty UK.         

Od novembra 1989 naňho útočili extrémisti. Išlo najmä o antisemitský časopis Zmena. Neustále Traubnera napádal. Traubner bol vtedy predsedom Fondu Pro Slovakia, v rámci ktorého sa udeľovali granty na podporu kultúry a umenia. Dokonca napísali, že donútil vtedajšieho slovenského prezidenta Michala Kováča ísť do Washingtonu na otvorenie Múzea holokaustu a pokloniť sa „Židákom“, a podobné hlúposti. Traubner sa s nimi súdil. Spolu so svojím zástupcom, známym advokátom, Ernestom Valkom, spor vyhrali. Napriek tomu sa mu z časopisu nikto neospravedlnil a peňažnú náhradu mu nedali, hoci súd rozhodol, že sú tak povinní urobiť. Zmena press, ktorá vydávala časopis, sa jednoducho premenovala na Zmena print. „Ale to sú detaily, ktoré môj život nijako výrazne neovplyvnili,“ podčiarkol Traubner. 

Súčasné neisté obdobie

Súčasné obdobie prináša podľa Traubnera obrovské hnedé nebezpečie. Toto nebezpečie predstavujú najmä kotlebovci, ale aj iní extrémisti.

„Toto nebezpečie ma kvôli mojej osobe neznervózňuje. Ale nesmierne ma to trápi kvôli mojim trom krásnym vnúčatám. Pretože už nikdy nikto ich nesmie naložiť do vagóna,“ zdôraznil Traubner.