Jiřina Tóthová

* 1947

  • “Ešte predtým… (dokumentarista) Áno. Sme mali celkom významné obdobie Pražskej jari. Ako si spomínate na ten demokratizačný, na socializmus s ľudskou tvárou, že zmenilo sa aj možno niečo na pracovisku, že možno bolo také otvorenejšie prostredie? Alebo ako si vôbec na Pražskú jar spomínate? (dokumentarista) Tak my sme to vnímali, ja som to vnímala vtedy tak normálne, že áno, je tu, proste existuje to. Že celkom som tomu nevenovala nejakú veľkú pozornosť, ale niektoré proste, boli tam také chvíľky, že jezdilo sa i ze závodu sme jezdili, na takéto koncerty, na takéto podujatia, že to bola akože veľká výhoda, pretože to bolo kolektívne a to boli ako veľmi dobré zážitky, akože zaujímavé. A my sme to brali tak, že to patrí k životu. Že proste to tak má byť. A Dubčeka ste nejako vnímali, ako osobnosť? (dokumentarista) No… To bol on, tou tvárou bol. (dokumentarista) Áno, on bol. A bol sympatický, musím priznať, že on vedel, čo chce, lenže bohužiaľ... A vlastne už aj predtým šesťdesiatym ôsmym sa trošku uvoľnila tá situácia, že dalo sa ísť viac za hranice, čo predtým nebolo. Toto ste nejak využili, že dostali ste sa aj mimo Československa? (dokumentarista) Nie. My keď sme s manželem, keď sme už boli ako manželia, chodili sme na dovolenky, a to väčšinou do Bulharska, pretože on na západ nesmel, on bol štátny zamestnanec. Takže on proste, len to Bulharsko sme boli. A to sme boli prakticky i s deckami sme chodili každý rok… sme to využívali. A západ ma tak veľmi nelákal. “

  • „Bola obnovená Československá republika. (dokumentarista) Áno. S tým, že mamka k nej nemala prečo mať vzťah, lebo pochádzala zo Sovietskeho zväzu. Tak neviem, že či možno nejak sa tie ockove spomienky cez ňu zachovali, že možnože ako vnímal obnovenie Československa. (dokumentarista) No, tak on to vnímal veľmi dobre, pretože bol rád veľmi. Akurát moja mamina mala veľké problémy, pretože Rusi chceli, aby sa vrátila do Ruska. Ale už boli tri deti prakticky a ona odmietala. Každý rok, každý rok cestovala do Prahy, na ruský konzulát. Každý rok ju prehovárali, že musí odísť, že musí sa vrátiť do Ruska. Ona proste vytrvalo odolávala. Poslednýkrát bola v Prahe… ja som mala dvadsaťjeden rokov, a to bolo v šesťdesiatom ôsmom, to bolo pred augustom. To som bola tam s ňou, aj brat tam bol so mnou, Peter. Sme boli s maminou… Tak to bola poslednýkrát a vtedy im povedala, že nie, že ona tu má deti, ona tu má rodinu, ona tu ostane. A to nám prišla úplne roztrasená, z toho konzulátu, uplakaná. A hovorila, že ten konzul ju chytil za krk, proste za šaty a hovoril, že nech vypadne, že bude, nebude mať žiadne občianstvo, že bude jako bezdomovec, ale že už ju tu v živote nechce vidieť. Vtedy to skončilo, no a vtedy požiadala moja mamina o občianstvo české a dostala ho. Dostala ho, pretože už veľmi dlho bola tam, takže… Lebo predtým nemohla, nemohla, pretože Rusi jej v tom stále bránili. Takže ona stále bola ako Ruska vedená, až v tom šesťdesiatom ôsmom sa to zlomilo, pred napadnutím tými voskami a vtedy proste potom už mala pokoj, už nemala problém. Samozrejme, trošku odbočím… Jak sa rozpŕchli tie dievčatá, snažila sa ich hľadať a cez Červený kríž sa jej podarilo. Podarilo sa jej, takže tú jednu sestru našla v Kyrchyzi, druhú v Mahadani a tá čo bola vo Francúzsku, tak tam jej oznámili, že ona zomrela. No a potom… Na nejaké zdravotné následky? (dokumentarista) Nie, vo vojne, vo vojne. Následkom vojny zomrela. Takže potom, cez ten Červený kríž sa snažila… Išla, cestovala potom za tou sestrou, sa volala Dusia… Do Kyrchyzka? (dokumentarista) Do Kyrchyzka, áno. Tá dokonca bola aj u nás s manželom.“

  • “A vlastne, na prechod frontu… (dokumentarista) Áno. Ako si spomínali vaši rodičia? To už boli spolu. (dokumentarista) Na prechod frontu spomínajú veľmi zle, pretože cez Tachov išiel trestanecký tábor, bol to takzvaný pochod smrti a oni tých trestancov z koncentračných táborov viedli do Nemecka. Išlo to cez Tachov, pretože Tachov prakticky susedí s tým Nemeckom a veľa, veľa… Moja mamina tam dokonca našla svojho strýka, ktorý bol v tom koncentračnom tábore a bol v tom pochode. Že neskutočne zlé spomínky má na to, pretože akonáhle jeden trestanec spadol, alebo nevládal, okamžite ho zastrelili a nechali tam. Že to boli veľmi, veľmi kruté spomínky. No, snažila sa nejako s tým strýkom spojiť, že snažili nejako mu pomôcť, ale že nemali šancu, lebo boli strážení tí trestanci. A to bol nejhorší pochod, ktorý vôbec cez Tachov, keď išiel. Že to bolo veľmi strašné.”

  • „Ja by som sa ešte… to nevadí, ale ja by som sa ešte opýtal... tým, že vaša mamka zažila Sovietsky zväz... Áno. (dokumentarista) V tých dvadsiatych, tridsiatych rokoch… (dokumentarista) Áno. A ono v podstate len tesne pred tým, ako sa narodila, vznikol… (dokumentarista) Áno. Lebo bola tam občianska vojna… Ja by som sa opýtal, že ako ona spomínala na to svoje detstvo v tej oblasti, že aké to bolo v tom Sovietskom zväze? (dokumentarista) No, ona svoje detstvo zo začiatku popisovala tak, že bolo pekné. Oni totiž boli takzvaní kulaci. Oni mali obrovské hospodárstvo, oni mali strašne veľa toho. Len, po tom rozvrate, po tom všetkom… všetko im zobrali. Boli proste úplní chudáci. Spomínala veľmi ťažko, lebo hovorila, že tam boli skupiny banderovcov takzvané, a oni vykrádali, prepadávali ľudí, proste zabíjali. Že má také útržky zo spomienok, že keď ako jedenásťročná musela veľmi ďaleko, lebo oni bývali na dedine a musela chodiť veľmi ďaleko na chlieb, na potraviny, a musela chodiť vždy v noci, lebo tam sa stálo veľmi dlho vo fronte, aby sa každému ušlo. Takže chodili…t akže tam boli také prepadovky, že jednoducho tí banderovci zabíjali deti, zabíjali ľudí… Je mi to trápne o tom hovoriť, ale moja mamina mi to tak hovorila, tak mi to rozprávala, že oni to normálne predávali ako mäso, tých ľudí, že to bolo, veľmi, veľmi tragické. A v noci raz, keď išla mamina tiež stáť frontu na ten chlebík, išla sama a počula za sebou nejaké kroky, tak sa skrývala, ako mohla. No, ale nakoniec išiel za ňou najstarší brat, ten Peter, ktorý ju prakticky zachránil, pretože stretol tam tie bandy a bežal za ňou, keď mamina mojej mamky povedala, že išla stáť frontu na chlebík. Také zážitky má veľmi ťažké. Hovorila, že to bolo niečo strašné, že čo sa dialo v tom Rusku, že to boli… obrovský kraj to bol a pritom nebolo to, nebolo to dosídlené, proste boli tam také priestory prázdne, úplne prázdne. Pole ležali ladom, proste jednoducho úrodná pôda, obrovsky úrodná, lebo tam je černozem, takže keby sa snažil každý, tak by predsa len. Ale veľmi ťažký život mala, veľmi. Ak by som sa mohol opýtať tým, že ste spomínali, že boli takí väčší statkári? (dokumentarista) Áno, boli. A vtedy sa presne robili, tie kolchozy? (dokumentarista) Kolchozy. Presne, kolchozy. (dokumentarista) Kolchozy, áno. A že ako prebiehalo, asi nie dobrovoľne? Tam sa dostali asi, na toto konkrétne, že asi tam chodievali tí úradníci sovietski. (dokumentarista) Chodili, chodili úradníci…presviedčali. Prakticky mojej babičky, ako maminky mamina, ona nechcela do toho kolchozu v žiadnom prípade, ale otec, ako manžel, jej prehováral, že to bude dobré a tak ďalej. No, ale bolo to veľmi zlé, pretože všetko im zobrali. “

  • Full recordings
  • 1

    Košice - CSPV SVÚ SAV, 08.11.2022

    (audio)
    duration: 01:45:52
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Tam chodili maminky z tých rodín… vyberať si slúžky

Jiřina Tóthová
Jiřina Tóthová
photo: Post Bellum SK

Jiřina Tóthová sa narodila 27. novembra 1947 v obci Tachov v západočeskom kraji. Pochádza zo šiestich detí, pričom traja jej súrodenci sú už z matkinho druhého vzťahu. Keď mala len tri roky, zomrel jej otec pri pracovnom úraze. Jiřinina matka, pôvodom zo Sovietskeho zväzu, sa narodila v roku 1924 v Záporoží. Dôvodom, prečo skončila v českom Tachove, bolo vypuknutie druhej svetovej vojny, počas ktorej si rodiny nemeckých vojakov hľadali opatrovateľky a pomocnice v domácnosti. Výberom prešli okrem nej aj všetky jej sestry, ktoré boli odhodlané opustiť domov kvôli zlým vzťahom s otcovou druhou ženou. Jiřinina mamička skončila v Tachove, v rodine so šiestimi deťmi. Rozhodne sa nenudila, avšak popri všetkých povinnostiach sa dokázala naučiť nemecký jazyk na veľmi vysokej úrovni. Tachov sa tak stal jej novým domovom, ktorý neopustila ani potom, keď nemecká rodina, u ktorej pracovala, bola v roku 1948 vysídlená. Jiřinin otec, ktorý pochádzal z českej rodiny s nemeckými koreňmi, sa narodil v roku 1921. Jiřina v roku 1954 začala navštevovať miestnu základnú školu, po ktorej nasledoval nástup na strednú všeobecnovzdelávaciu školu, ktorú úspešne ukončila v roku 1965. Popri práci diaľkovo absolvovala Strednú ekonomickú školu v Mariánskych Lázňach. V auguste 1971 sa zoznámila so svojim budúcim manželom Štefanom Tóthom, ktorý v Tachove pôsobil ako vojak z povolania. V roku 1973 mali svadbu, po ktorej sa presťahovali na východné Slovensko. Krátko po svadbe sa im narodila dcéra Ingrid a v roku 1980 syn. Po materskej dovolenke sa Jiřina zamestnala na rovnakom pracovisku ako jej manžel, na finančnom oddelení ako civilný pracovník. V čase dokumentovania Jiřina stále žije v Košiciach a stala sa členkou Českého spolku, ktorý jej robí veľkú radosť.