The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alexandra Tóthová-Bachnárová (* 1958)

• narodila sa v roku 1958 v Bratislave

• zmaturovala v roku 1977

• pracovala v rôznych profesiách

• od Nežnej revolúcie sa venuje popularizácii životných príbehov preživších židovského holokaustu

Alexandra Tóthová, rodená Bachnárová, sa narodila v apríli 1958 v Bratislave. Vyrastala v intelektuálnom prostredí novinárskej rodiny. Otec pracoval ako redaktor v periodikách Bojovník, Pravda a Práca. V poslednom z menovaných sa zoznámil aj so svojou nastávajúcou manželkou Jozefínou Pallaovou, ktorá v súčasnosti už nežije. Manželstvo uzavreli 30. júla 1955. Zo zväzku vzišli tri deti, spomedzi ktorých Alexandra je v poradí druhá. 

Alexandra má na detstvo len tie najlepšie spomienky, a to podľa jej vlastných slov najmä vďaka priaznivej rodinnej klíme zaistenej rodičmi, ktorí svoje deti v ich záujmoch všemožne podporovali a boli im nápomocní.

Matka Jozefína sa narodila v Šenkviciach, v časti Čaníkovce, neskôr jej rodina žila v Trnave. Z religiózneho pohľadu boli rímskokatolíckeho vyznania. V dospelosti však Jozefína vieru nepraktizovala a stala sa ateistkou. Podobne ako jej manžel pracovala v odborárskom periodiku Práca ako administratívna pracovníčka. Neskôr sa zamestnala v bratislavskom Výskumnom ústave káblov a izolantov.

Alexandrin otec Alexander Bachnár (rodený Bachner) pochádzal z chudobnej židovskej rodiny z Topoľčian. Odmalička prejavoval intelektuálne nadanie a ako jediný zo svojich súrodencov sa vďaka dobrým známkam dostal na štúdiá. Rodina ho v týchto ašpiráciách podporovala a pracujúci súrodenci mu boli finančne nápomocní.

V Topoľčanoch Alexander navštevoval židovskú základnú školu. Po jej ukončení študoval najskôr na Piaristickom gymnáziu v Nitre, odtiaľ prešiel na gymnázium v Prievidzi. Po skončení gymnaziálnych štúdií sa prihlásil na Učiteľskú akadémiu v Bratislave.

Po vzniku Slovenského štátu ho však pod vplyvom protižidovských nariadení nepripustili k záverečným skúškam. Pred deportáciou do niektorého z táborov smrti ho zachránilo umiestnenie v VI. robotnom prápore na východe Slovenska. Po jeho rozpustení bol Alexander spoločne s mnohými príslušníkmi židovskej inteligencie internovaný v pracovnom tábore v Novákoch. V tábore bolo 17 dielní, preto sa z pôvodne koncentračného tábora stal tábor pracovný. Takmer istej smrti vo vyhladzovacom tábore Alexander unikol len vďaka invencii svojej sestry Gabriely. Tento fakt reflektuje v rozhovore i jeho dcéra Alexandra.

„Keď dnes rozmýšľam nad tým, čo otec prežil, uvedomujem si, že sú isté okamihy, ktoré vám v priebehu jednej minúty dokážu zachrániť život. A otec to zažil na vlastnej koži, pretože keď sa v tábore pripravoval posledný transport, bolo treba odviesť štyristo ľudí. Otec bol medzi nimi. Jeho sestra bola vedúca krajčírskej dielne, kde šila aj pre manželku veliteľa tábora. Išla za ňou a poprosila ju, či by mohol jej manžel môjmu otcovi pomôcť. No a on mu pomohol. Tak ho stiahli z nákladiaku a namiesto neho išiel niekto iný. Sestra mu to povedala až dvadsaťpäť rokov po vojne, lebo vedela, že by mal výčitky. A stále ich má,˝ spomína Alexandra.

Tragédia holokaustu poznačila takmer celú rodinu Alexandra Bachnára a peripetie súvisiace s jeho židovským pôvodom ho s rôznou intenzitou sprevádzali vlastne až do pádu komunistického režimu.

Aj po auguste 1968 nastali pre rodinu Bachnárovcov pohnuté časy. Alexandrin otec ako osoba nepohodlná pre nastupujúci normalizačný režim pod taktovkou Gustáva Husáka bol vylúčený z Komunistickej strany Slovenska a prišiel aj o zamestnanie v odborárskom denníku Práca. Odtiaľ zo spolupatričnosti odišla i jeho manželka Jozefína, ktorá sa inak politicky neangažovala. Po čase, najmä vďaka pomoci priateľov, získal prácu v Ústave zdravotnej výchovy, kde pracoval ako rešeršér a vďaka svojej jazykovej zdatnosti sa dokázal veľmi dobre uplatniť. Preto v tejto práci zotrval až do svojho odchodu do dôchodku.

O židovskom pôvode sa v rodine Bachnárovcov začali otvorene rozprávať až počas Alexandriných gymnaziálnych štúdií, ktoré ukončila v roku 1977. Existenciu a význam známeho produktu československého disentu Charty 77 si Alexandra v dobovom kontexte uvedomovala, stál však na periférii jej záujmov, ktoré boli v tých časoch skôr apolitické: „Keby som sa bola o Chartu zaujímala, samozrejme by som ju podporovala. Ale pre mňa boli dôležité iné veci. Vedela som, že sa niečo deje a že  pravdepodobne je to správne aj podľa ohlasov, ktoré na to boli. Ale ja som to nejako nevnímala. Mala som kopu iných záujmov,” spomína s odstupom času.

Problémy s otcovým kádrovým profilom sa dotkli Alexandry pri prijímaní na vysokú školu. Z plánov o štúdiu žurnalistiky, cudzích jazykov či archeológie nezostalo nič: „Nedostala som sa na vysokú školu napriek tomu, že som bola veľmi dobrá študentka. Učilo sa mi veľmi ľahko, mala som dobrú pamäť, takže som s tým nemala problémy. Dokonca som vypracovala jednu z najlepších prác na školskej olympiáde v angličtine o vtedy veľmi aktuálnej téme - Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Bola založená v roku 1975 v Helsinkách a už v sedemdesiatom šiestom som si túto ťažkú tému vybrala na spracovanie. Ale ani to mi nepomohlo dostať sa na vysokú školu. A ani to, že som robila v školskom a obvodnom výbore SZM.”

Po určitom čase sa Alexandra prihlásila na diaľkové štúdium práva, ktoré však nedokončila pod vplyvom okolností a priorít, ktoré v tom čase videla hlavne vo vlastnom rodinnom živote. Pracovala v pobočke vtedajšej Československej autobusovej dopravy, kde sa zoznámila so svojim nastávajúcim manželom.

Neskôr sa Alexandra spoločne s manželom a dcérou odsťahovala do Šamorína. Manželstvo však nevydržalo. Po rozvode zostala starostlivosť o dcéru na jej pleciach, a tak ďalšie štúdium - navyše v kombinácii so zamestnaním - neprichádzalo do úvahy.

V neskoršom zamestnaní v bratislavskej pobočke československého odborárskeho časopisu narazila Alexandra na ďalšie negatívne skúsenosti, ktoré priamo súviseli s jej rodinným pôvodom: „Tam som mala ďalší veľmi nepríjemný zážitok práve kvôli tomu, kto som a z akej rodiny pochádzam. Pretože som už bola vydatá a priezvisko som mala Tóthová, tak ma prijali. Ale potom bolo treba do Prahy poslať žiadosť, životopis a neviem, čo všetko. A tam, keď zistili, že som rodená Bachnárová, bol z toho veľký cirkus, lebo oni vedeli, že otec bol vyhodený nielen zo strany, ale aj z odborov. Tak som mala pol roka v robote peklo.” Pod tlakom nepríjemností toto zamestnanie opustila a začala pracovať v Slovenskej  knihe, kde zotrvala až do roku 1991.

Až po páde železnej opony sa v Československu mohla naplno otvoriť slobodná diskusia na tému holokaustu, resp. antisemitizmu ako takého. Odvtedy sa Alexandra ako príslušníčka tzv. druhej generácie preživších holokaustu venuje pomoci pri organizovaní a natáčaní rozhovorov, ktoré poskytuje jej otec médiám, historikom, prípadne iným záujemcom o jeho životný príbeh.

„Rozhodne mi nie je ľahko, keď si pozerám otcove články alebo nahrávky alebo ho počúvam, ako rozpráva. Neviem si predstaviť, čo prežíva, keď o tom rozpráva. Určite ma ovplyvnilo to, že som druhá generácia. Pozitívne v tom zmysle, že môžem pokračovať v tejto aktivite. No a negatívne asi v tom, že mi je ťažko z toho, čo všetko otec, jeho rodina a ďalší ľudia - vinní len z dôvodu, že sú Židia - museli prežiť.˝

V rámci svojich časových možností sa snaží navštevovať aj tzv. miesta pamäti. Na návštevu bývalého koncentračného a vyhladzovacieho tábora Osvienčim však dodnes nenazbierala odvahu. Pri žiadnej z ciest do Izraela sa ale nevyhla návšteve pamätníka Yad Vašem v Jeruzaleme. Na tento zážitok dodnes spomína veľmi emotívne: „Bola som v Yad Vašem počas každej zo svojich ciest. Pred prvou návštevou som bola čiastočne pripravená na to, čo uvidím, ale celkom nepripravená na emócie, ktoré ma potom premohli a ktoré cítim dodnes. V roku 2004 som do Yad Vašem zobrala moju dcéru a neter a keď sme odtiaľ vyšli, najmä z detského pavilónu, dievčatá plakali dve hodiny v kuse.”

Z Izraela je Alexandra nadšená, ale emigráciu nikdy nemala a ani v súčasnosti nemá v pláne. Prvýkrát tam vycestovala krátko po novembri 1989. Bola šťastná, že sa mohla stretnúť so svojimi príbuznými a priateľmi, ale samozrejme aj čiastočne spoznať fungovanie spoločnosti či krásy krajiny.

„Chodila by som tam každý rok, keby sa dalo. Aj keď je tam stále nebezpečne, jednoducho ma to tam veľmi láka,”  hovorí Alexandra s úsmevom a jedným dychom dodáva, že pri prvej možnej príležitosti navštívi Svätú zem znovu.

Za veľmi dôležitý atribút súčasnosti považuje najmä osvetu medzi mladými ľuďmi v oblasti dejín druhej svetovej vojny a Slovenského štátu, lebo, ako sama hovorí, antisemitizmus na Slovensku prežíva do dnešných dní. Dôkazom toho je aj prítomnosť Ľudovej strany Naše Slovensko vo vrcholovej slovenskej politike.

Práve pretrvávajúca, i keď nie priamo otvorená, antisemitská tendencia, ktorá v našej spoločnosti dodnes žije, je jedným zo silných motivačných činiteľov, povzbudzujúcich Alexandru v jej aktivitách. Činnosť, súvisiacu s rodinnou históriou a popularizáciu životných príbehov preživších holokaustu, považuje v istom zmysle za svoje poslanie.