The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Töködi Adamíková (* 1950)

„Ja som taká, že keď nadávajú na Maďarov, tak som veľká Maďarka... Keď nadávajú na Slovákov, tak som veľká Slovenka.”

  • narodila sa 16. decembra 1950 v Komárne ako príslušníčka maďarskej menšiny

  • otec Ján Adamík sa narodil v roku 1906 v poľnohospodárskej rodine z Horného Tisovníka a pracoval ako lodník na Dunaji

  • matka Irena, za slobodna Töltéšiová, narodená v roku 1914 pôsobila ako zdravotná sestra v nemocnici

  • svadba v roku 1933 v Komárne a narodenie Evinho brata Vladimíra v roku 1947

  • Ján bol Slovák - ovládal však maďarský jazyk, so starou mamou sa doma hovorilo po maďarsky

  • 1951 - hrdinský čin Evinej matky Ireny - pomoc pri úteku židovskej rodiny Reitmanovcov, za čo bola uväznená na dva roky

  • Evino vzdelanie - gymnázium, po ktorom nasledovalo diaľkové štúdium zdravotníckej a neskôr ekonomickej vysokej školy

  • pôsobenie v miestnom českom podniku

  • 1977 svadba, 1983 a 1984 - narodenie synov Šándora a Tomáša

  • v súčasnosti žije Evina rodina v Maďarsku - najmä kvôli vzdelaniu je detí - a Eva prijala maďarské štátne občianstvo

„Ja som taká, že keď nadávajú na Maďarov, tak som veľká Maďarka... Keď nadávajú na Slovákov, tak som veľká Slovenka.”

Aj takto možno opísať Evu, ktorá dlhé roky patrila k maďarskej národnostnej menšine žijúcej v Československu, a zároveň je aj dcérou veľmi odvážnej ženy, ktorá v neľahkých časoch pomohla v úteku za hranice rodine so zvučným priezviskom, rodine Reitmanovcov. 

Pamätníčka Eva Tokodi Adamík sa narodila 16. decembra 1950 v Komárne ako druhé dieťa v rodine. Otec Ján Adamík sa narodil v roku 1906 a pochádzal z poľnohospodárskej rodiny z Horného Tisovníka. Odjakživa pracoval ako lodník na Dunaji. Mamička Irena, za slobodna Toltéšiová, bola o osem rokov mladšia od svojho manžela a pôsobila ako zdravotná sestra v nemocnici. Jej matka bola žena v domácnosti a otec dozorca vo väznici. Život zariadil stretnutie dvoch mladých ľudí, keď Ján musel byť v nemocnici hospitalizovaný kvôli týfusu. Svadba sa konala v roku 1933 v Komárne a ich prvé dieťa, Evin starší brat Vladimír, sa narodil až v roku 1947. Ján bol síce rýdzi Slovák, avšak ovládal maďarský jazyk, čo bola v ich prípade nutnosť, keďže Evina matka vyrástla v maďarskej domácnosti a so slovenským jazykom prichádzala do kontaktu veľmi sporadicky. Pamätníčka si spomína, ako bolo u nich doma úplne bežné, že s otcom komunikovala po slovensky a s mamičkou výhradne po maďarsky.

Život s lodníkom a skúsenosti s vojnou

Keďže manželia Adamíkovci nemali hneď po svadbe deti, mohli sa ďalej vo svojom živote realizovať obaja. Irena sa rozhodla, že prácu zdravotnej sestry opustí a bude sprevádzať svojho manžela na lodi. „Cestovali stále spolu, kým sa nenarodil môj brat,” dodáva Eva. Aj počas najbúrlivejšej vojny v dejinách, v období druhej svetovej vojny sa stále plavili po Dunaji. Boli to zvláštne pomery. Raz Evini rodičia pracovali pre Nemcov, potom pre Rusov a vzájomne obe strany na seba vyzvedali. Nezabudnuteľnou spomienkou Evinej matky Ireny bolo stretnutie s množstvom mŕtvol, ktoré sa počas vojny objavovali na hladine rieky. „Toto mi zostalo v pamäti... nemohli piť vodu čistú, pili víno, s vínom varili, lebo tam plávali mŕtvoly,” spomína si Eva na matkinho rozprávanie. Manželia migrovali medzi štátmi, avšak vždy len dvoma trasami. Dolnou trasou, ktorá viedla cez Komárno do Bulharska, alebo hornou trasou do Regensburgu. V podstate takmer celú vojnu strávili na Dunaji. 

Čo sa týka politických záležitostí, Evin otec sa o ne veľmi nezaujímal, i keď spočiatku sa na krátke obdobie pridal k miestnym gardistom. Avšak vzťah jeho rodiny k židovskému obyvateľstvu nebol odmietavý. Pred vojnou bolo v Komárne množstvo židovských rodín, dokonca aj v ich susedstve. Mamička Irena k nim prechovávala veľkú náklonnosť a chválila ich výrobky. Aj dom, v ktorom žili, kúpili pôvodne od židovskej rodiny. Po vojne to bol veľmi bolestivý pohľad, keď po návrate do Komárna zistili, že prežil len málokto, a aj tí čo prežili, sa už radšej do Československa nevrátili. Evini rodičia mali však veľkú radosť aspoň z toho, že ich susedom a dobrým priateľom Pasternákovcom sa podarilo túto hrôzu prežiť a vrátili sa domov. Napriek sympatiám, ktoré Adamíkovci prechovávali k vojnou prenasledovaným ľuďom, nikdy sa vo svojom rozprávaní nezmieňovali o tom, či niekomu spoločne pomohli. 

Nástup nového režimu a hrdinský čin Evinej matky

Čas plynul a búrlivé vojnové obdobie vystriedalo nastolenie komunizmu. Zároveň sa v roku 1947 narodil brat Vladimír, čo už do istej miery obmedzilo Irenino cestovanie s manželom. Po narodení Evy, približne o tri roky neskôr, už mamička absolvovala len krátke cesty, ktoré mohli podniknúť spolu s deťmi. Žiaľ, situáciu veľmi zhoršil zdravotný stav ich starej mamy a Irena už musela nadobro ostať doma a pomáhať v domácnosti. Otec Ján, ktorý sa stále naplno venoval práci lodníka, sa stal členom komunistickej strany a prívržencom režimu. 

Blíži sa rok 1951, keď Evina matka vykonala hrdinský čin. Meno Reitman v domácnosti Adamíkovcov nespomínali často, a preto si ich Eva z detstva vôbec nepamätá. Ani ich syn Ivan sa ani nechodil hrávať k nim do susedstva, a preto nie je celkom jasné, aký mala Irena konkrétny dôvod, keď sa im rozhodla pomôcť v emigrácii. Snáď fakt, že s rodinou Pasternákovcov boli dobrí priatelia, zohral v tejto situácii svoju úlohu. Išlo tiež o židovskú rodinu, ktorá pravdepodobne udržiavala kontakt s Reitmanovcami. Nasvedčuje tomu aj súčasnosť, keďže práve potomok Pasternákovcov oznámil Eve, že vtedy ešte len malý chlapec, dnes úspešný slovensko-kanadský režisér Ivan Reitman, chce s Evou o úteku jeho rodiny hovoriť. 

V osudnú noc, keď sa Irena rozhodla riskovať a pomôcť v emigrácii Reitmanovcom, svoje deti Vladimíra a Evu zverila úplne cudzej žene. Jej manžel Ján o tejto akcii nevedel a v tom čase bol na Dunaji. Z rozprávania bolo Eve známe, že všetko prebehlo hladko a Reitmanovcom sa podarilo utiecť bez problémov. „Konkrétne som nikdy nechápala, čo sa vtedy stalo,” jedným dychom dodáva pamätníčka. Jej mama spomínala len toľko, že malý Ivan bol vtedy uspatý, aby nevzbudzoval podozrenie a loďou sa dostali do Rakúska, odkiaľ sa cez Francúzsko dopravili až do Kanady. Všetko to znelo ako rozprávka, avšak nie so šťastným koncom pre odvážnu Irenu. Žiaľ, niekto, kto sa mal zúčastniť akcie v prístave, spomenul meno Evinej matky v spojitosti s útekom, čo malo neblahé následky. Neskôr bola Irena odvedená priamo z ulice, len veľmi ľahko oblečená, rovno do vyšetrovacej väzby v Nitre. V tom čase mala Eva len iba rok a jej brat bol o niečo málo starší. Ich otec musel stále pracovať, preto sa o nich starala cudzia žena a súrodenci dodnes nevedia, kto to vlastne bol. Ako deti si spomínajú len na meno Gizela, ktoré im ale vôbec nie je sympatické. Irena strávila vo väzení vyše dva roky a nemala povolené žiadne návštevy. Prichádzalo však množstvo listov, v ktorých sa mama ospravedlňovala otcovi či žiadala poslať balík. Aj po jej prepustení v roku 1954 bolo občas počuť doma hádky medzi rodičmi práve kvôli Ireninmu činu. Jeho následky však museli znášať aj Eva s bratom. Deti zo susedstva im neraz kvôli ich mame uštedrili štipľavú poznámku, ako napríklad: „A tvoja mama bola v base!” Nebolo pre ne jednoduché tolerovať výsmech škodoradostných rovesníkov. Mamička Irena sa už nikdy nezamestnala, ak nerátame, že vypomáhala ako zdravotná sestra, keď mala vyše šesťdesiat rokov. Po Ireninom prepustení nasledovalo dlhoročné sledovanie rodiny Adamíkovcov Štátnou bezpečnosťou. Boli doslova pod štátnym dohľadom. Eva vedela, že sa jej mama kvôli tejto situácii trápi, avšak nikdy svoje problémy nedávala najavo. „Tvárila sa vždy veselo a stále hovorila, že vždy nejak bude... aj bolo, aj bude.”

Rok 1968, Evino vzdelanie a stretnutie s nastávajúcim

Napriek peripetiám, ktoré Evinu matku počas vlády komunizmu postretli, nemali Eva ani jej brat prekážky a problémy v štúdiu. Zrejme aj preto, že ich otec bol stále straník, ktorý sa snažil dodržiavať pravidlá a zbytočne už na seba nechcel pútať pozornosť. Čo sa týka strednej školy, pamätníčkina prvá voľba padla na umeleckú priemyslovku v Bratislave, žiaľ bez úspechu. Rozhodla sa preto pre gymnázium, po ktorom nasledovalo diaľkové štúdium na zdravotníckej a neskôr ekonomickej vysokej škole. Ani bratovi Vladimírovi nekládli žiadne prekážky vo vzdelávaní, avšak on sa hneď po gymnáziu rozhodol pre založenie rodiny a oženil sa. 

Za asi najkrajšiu časť svojej mladosti považuje Eva obdobie pred rokom 1968. Tesne pred príchodom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa chystala ako mnoho ďalších mladých dievčat na spartakiádu v Prahe, avšak vpád Rusov im túto akciu prekazil. Spomína si, že sa na nich veľmi hnevala. Vojská k nim smerovali práve cez Maďarsko a nikdy nezabudne, ako 20. augusta stála na komárňanskom moste spolu s priateľkami a vykrikovali: „Dubček, sloboda!” Boli mladí a pochabí, nebáli sa snáď ničoho. Svedčí o tom aj Silvester v roku 1968, ktorý Eva strávila na párty v Budapešti, kde odznievali rovnako odvážne heslá. 

Sedemdesiate roky na seba nenechali dlho čakať a prišlo prebudenie vo forme normalizácie. V roku 1968 bola síce Evina matka rehabilitovaná, avšak sledovanie rodiny ešte nejaký čas pokračovalo, keďže ich navštevovali priatelia, juhoslovanskí lodníci, označovaní za nepriateľov štátu, s ktorými neskôr tiež prebiehali vykonštruované procesy. Po nejakom čase sa situácia upokojila a rodinný život pokračoval bez výraznejších problémov. Eva sa zamestnala v českom podniku, ktorý fungoval pod záštitou ministerstva zahraničného obchodu. V práci sa cítila nanajvýš spokojná a veľmi si obľúbila českých kolegov. 

Aj Eva začala túžiť po rodine, bolo len otázkou času, kedy stretne svojho vyvoleného. Žiaľ, neprebiehalo to úplne podľa jej predstáv, keďže vzťah so svojim prvým partnerom musela ukončiť najmä kvôli diaľke, ktorá ich rozdeľovala. V roku 1976 totiž Evina mamička Irena utrpela krvácanie do mozgu, kvôli ktorému ochrnula. Evin vtedajší partner bol švédskej národnosti a neplánoval sa usadiť v Československu, jej jedinou možnosťou by bolo odcestovať za ním. Nemohla si však dovoliť opustiť svoju matku, a preto sa vzťah rozhodli ukončiť. Veľmi ju to trápilo a ťažko sa s tým vyrovnávala. Po veľmi krátkom čase však stretla svojho budúceho manžela na párty v Maďarsku. Bol pracovitý a pokojný, tak sa rozhodla, že si ho vezme a verila, že vďaka vzťahu s ním sa aj ona upokojí. V roku 1977 mali svadbu a po niekoľkých neúspešných tehotenstvách sa im v rokoch 1983 a 1984 narodili vymodlení synovia, Šándor a Tomáš. Neboli to jednoduché časy, ani v súkromí, ani v spoločnosti. Normalizácia vniesla medzi ľudí strach, prv než začali niečo rozprávať, museli si dobre premyslieť, pred kým a kde to povedia. 

Spomienka na revolúciu i udalosti z 90. rokov a Eva v súčasnosti

Nikoho by nenapadlo, že v roku 1989 sa udejú také veľké zmeny, ako bol pád „neporaziteľného” komunistického režimu. V Maďarsku sa táto zmena odohrala skôr a dá sa povedať, že tamojší obyvatelia ju už dlhšiu dobu očakávali. Panovala tam odlišná politika ako u nás, v Československu. Eva, ktorá síce mala blízko k maďarskému územiu, v tej dobe stále pôsobila aj v Komárne. Rovnako ako väčšina občanov aj ona chodila s kľúčmi na námestie a veľkú dôveru vkladala najmä do Václava Havla, ktorý jej bol veľmi sympatický. Túto zmenu však neprežívala tak intenzívne. Ako matku dvoch malých detí ju viac potrápil výbuch v Černobyle. Spomína si, že všetko okolo tej udalosti bolo zahalené rúškom tajomstva a prvú informáciu, že sa niečo také vôbec stalo, dostala pri návšteve pediatra. Lekárka ju upozorňovala, aby nepodávala deťom nič čerstvé a nech na ne dáva pozor. Eva z toho bola vystrašená, chlapci však boli, našťastie, v poriadku. 

„To sa mi vôbec nepáčilo,” aj to bola jedna z Eviných reakcií na rozdelenie Československa z roku 1993. Dlhodobo pôsobila v českom podniku, Česi jej boli blízki a bolo jej ľúto, že už viac nebudú jednou krajinou. Táto zmena síce jej život vo významnejšej miere neovplyvnila, ale rozhodne ju to hnevalo. „Slovensko nemalo dlhy, všetko sa odpustilo... ale ten rozum zostal v Čechách,” zamyslela sa Eva, pričom pre upresnenie dodala, že pracovitosť patrila Slovensku a um skôr českej strane. 

Časom sa začal prehlbovať aj nacionalizmus, ktorý v deväťdesiatych rokoch dosahoval rozhodne vyššiu mieru ako napríklad dnes. Mnoho nezhôd bolo práve medzi slovenskou a maďarskou stranou, keďže ľudia dodnes nevedia, možno nechcú, zabudnúť na minulosť. Eva však vyrastala na oboch stranách a vždy sa zastala slovenského aj maďarského národa, bez rozdielu.   

Aktuálne Eva žije v Maďarsku, pričom rozhodnutie presťahovať sa bolo podmienené výberom vysokej školy jej synov. Tomáš a Šándor v Maďarsku navštevovali aj stredné školy, avšak v tom čase ich matka ešte nepokladala za nutné, aby tam mali všetci aj trvalý domov. Eva prijala maďarské občianstvo hlavne kvôli jednoduchšiemu prístupu k úradom. Komárno jej napriek tomu veľmi chýba a aj keď nežije ďaleko, Evine pocity zmena domova značne zasiahla. Bodkou za Eviným príbehom, je jej životné motto, ktoré znie: „Asi tak ako mama, vždy bolo a vždy bude nejak.” 

 

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of 20th Century

  • Witness story in project Stories of 20th Century (Michaela Polovková)