Marta Szilárdová

* 1923  †︎ 2021

  • „Tri dni, čo sme takto dokola chodili, to sme v stohu slamenom alebo kde sa len dalo, takto spolu sme posediačky spali a jedna druhú zohrievala. Za hrozných neľudských pomerov, tie tri dni. A kto nevládal a zastal na kraji cesty alebo vôbec tak, tak ho zastrelili. Takže my, ktorí sme boli prípadne v prostred alebo v zadnej časti toho zástupu, jak sme išli, tak tam už ležalo kopa mŕtvych žien, čo boli zastrelené s tým, že už nevládali chodiť. To ešte tí naši nemeckí sprievodcovia, ktorí s nami išli, tí vojaci jednoducho odstrelili a hotovo, nebudú sa baviť. Ale za tie tri dni, keď prišla noc, na ráno, už tam vždy bolo menej tých dozorcov. Tí už utiekli, a tak sme vedeli, že voľačo je, keď oni už nekričia. A jednoducho zmizol ten, neni ten, neni ten. A nakoniec sme ostali skoro celkom sami bez dozoru, bezradní, nevedeli sme, kde sme, čo sme. No a takto nad nami krúžili lietadlá, ale ukazovali takým bielym, či zástava, či čo to bolo. Ukazovali vždycky na jednú stranu, ale my sme mysleli, že to to lietadlo, že ten vzduch tie zástavy odfúka na jednu stranu. Ale oni nám ukazovali smer. A my sme došli niekde, nevedeli sme, kde. A tam už prišli naproti americkí vojaci. Tak samozrejme, potom nás naložili na tie džípy, zobrali do nejakej nemeckej kasárne opustenej. Tam nás ubytovali, tam bol lekár. Prehliadali nás, lieky dali. Však v hroznom stave boli všetci. A tam už bola teplá voda. Dávali nám také hygienické vrecúška, kde bola kefa na vlasy, hrebeň, zubná kefa, pasta. Po roku! Po roku som mala zubnú kefu. Viete si predstaviť? Čo to bolo? No tak, tam nám bolo dobre, lebo skutočne oni sa snažili dať nás do poriadku. A dokonca z tých nemeckých opustených obchodov nám aj šaty doniesli, čo tam zostali. A takto sme my dočkali koniec vojny."

  • „Celú dobu, jak sme tam došli, už nasledujúci mesiac, nikto nemal menzes. To nám dávali také lieky, že zastavili. Lebo tam v tom Osvienčime alebo v tom druhom pracovnom tábore to bolo vylúčené! Hygiena alebo tie potreby hygienické, tam nič, nič také nebolo. A zastavili nám tie menzesy. Hneď jak sme tam došli, bróm alebo čo dávali. Neviem, vtedy aj spomínali. No a tak to bolo so mnou aj so sestrou, že lekársky zásah bolo potrebné, aby sa ten menzes vrátil. No a potom aj ona, po roku, alebo aj vyše roka, keď bola vydatá, po mnohých liečeniach aj jej sa podarilo, tak potom mali spoločne jednu dcéru, Andrejku. A tá žije v Nových Zámkoch."

  • „Ani vtedy sme neboli pobožní. U nás v rodine a vôbec celé Levice, keď tam bolo 5 pobožných rodín, tak veľa poviem, lebo to bola taká skutočne moderná obec. Ale po Osvienčime, ja som povedala, kde bol ten Boh? Kde bol, keď sme ho potrebovali? My sme vyvolený národ. A takéto veci… Ja aj teraz neverím tomu. Ja verím, že je voľačo mimozemské, voľáka moc existuje, aby bola spravodlivosť. Lebo tá spravodlivosť musí prísť. A viete, ja mám také čudné názory, ja napríklad stále hlásam, že Božie mlyny melú, ale pomaly. Nikdy neviete, že tí, čo tak škodili, keď nie je sám postihnutý niečím, nejakou krivdou alebo chorobou, alebo voľačím, tak sa to môže stať jeho najbližším. A tiež tým trpí. A len si to neuvedomí, že to je trest za to, čo si urobil. Lebo neexistuje, aby sa voľakto mal vždy len dobre a druhý len zle. Ja to tvrdím. A viem, ani sa nebránim proti tomu, že viem, kam patrím. Viem, aj kedy sú aké sviatky, ale... neviem, ja som vieru stratila. Stratila vieru. A čo ja viem, možno, že budem raz za to potrestaná. Pán Boh všetko vie, všetko vidí, všetko riadi. On stvoril aj Hitlera, aj mu dal tú moc, aby robil, čo robil? Na miliónoch ľudí? A jako? Povedzte mi, na toto nie je vysvetlenie, že to Pán Boh riadil. Neriadil to! Ale ani nezabránil."

  • Full recordings
  • 1

    Ohel David, Bratislava, 08.03.2016

    (audio)
    duration: 45:39
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    Bratislava, 15.07.2017

    (audio)
    duration: 46:36
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Božie mlyny melú, ale pomaly

Marta Szilárdová
Marta Szilárdová
photo: Archív pani Szilárdovej

Marta Szilárdová sa narodila v roku 1923, mala mladšieho brata a sestru. Spolu s rodičmi ich v lete 1944 transportovali do Osvienčimu. Tam rodičov videli naposledy. V zime 1944 ich so sestrou previezli do továrne v Nemecku. Zatiaľ čo bol Osvienčim oslobodený, ich zobrali na pochod smrti. Marta aj so sestrou to prežili. Po dlhej ceste sa úspešne vrátili domov. Časť z nej ich sprevádzali českí väzni. Po návrate začali bývať v opustenom byte po istej židovke. Tá sa vrátila a dohodli sa, že môžu u nej ostať. Vrátil sa aj Martin manžel a začali nový život. Mali dve deti, presťahovali sa do Nitry. Martin manžel zomrel na embóliu. Marta žila v domove Ohel David. Zomrela v 98 rokoch, tesne pred polnocou, 27. decembra 2021.