The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Stromček (* 1960  †︎ 2021)

Dejinami nehýbu iba veľkí ľudia, ale aj jednotlivci, ktorí splnia svoju úlohu tej danej chvíle.

  • narodený 3.2. 1960 , vyrastal v Dolnom Kubíne

  • po ukončení základnej školy, štúdium na Elektrotechnickej strednej škole s maturitou

  • v r. 1984 ukončené vysokoškolské štúdium na Elektrotechnickej fakulte v Bratislave, popri ktorom tajne študoval teológiu

  • v r. 1984-1985 vojenčina

  • od r. 1985 nástup do civilného zamestnania

  • v r. 1988 ukončené kňazské vzdelanie a tajná vysviacka za kňaza, biskupom J. CH. Korcom

  • od roku 1990 pôsobí v Žiline, dnes už ako generálny vikár Žilinskej diecézy

Ing. ThLic. Ladislav Stromček sa narodil 3.2.1960 v Dolnom Kubíne, ako najstaršie z troch detí. Keďže pochádzal zo silne veriacej, katolíckej rodiny, už v detstve premýšľal o tom, že by sa raz chcel stať kňazom. Po ukončení základnej školy chcel pokračovať v štúdiu na gymnáziu, ale kvôli katolíckemu presvedčeniu a navštevovaniu hodín náboženstva, mu bolo do posudku červenými písmenami napísané „neodporúča sa prijať“.  V dôsledku toho nastúpil na Elektrotechnickú strednú školu s maturitou. Tú úspešne ukončil, ale keďže počas totalitného režimu mohli do kňazského seminára vstúpiť iba absolventi gymnázií, v snahe ďalej nepokračoval. Už v tomto čase sa ale dopočul o tzv. tajnej cirkvi a tajných kňazoch, ktorí síce fungovali v civilnom zamestnaní, no tajne vykonávali aj kňazskú činnosť.

Po strednej škole  sa rozhodol odísť do Bratislavy, kde ho prijali na štúdium na Elektrotechnickej fakulte. Práve v Bratislave sa mu podarilo dostať do kruhov tajnej cirkvi a začal sa jeho paralelný „život v podzemí“. Prvý kontakt mu v roku 1979 sprostredkoval spolužiak. Šlo o kontakt na Fera Mikloška.[1]

V treťom ročníku štúdia začal tajne študovať teológiu a postupne sa zoznámil s ľuďmi ako boli biskup Ján Chryzostom Korec, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry a iní.

Tajné štúdium absolvoval prostredníctvom tajných prednášok a konzultácií, ale ako spomína, niektoré skúšky si musel, ako to u študentov býva, zopakovať.

Štúdium na Elektrotechnickej fakulte ukončil v roku 1984 a na rok odišiel do Čiech, na vojenčinu.  Po návrate, v roku 1985, sa  zamestnal v civilnom zamestnaní, no tajne dokončil aj štúdium teológie. V roku 1988 ho biskup Ján Chryzostom Korec vo svojom byte tajne, vysvätil za kňaza. Asi tri týždne po vysvätení mu v práci (pracoval v Žiline ako technik), zazvonil telefón.  Šlo o vyšetrovateľa z Bratislavy, ktorý ho telefonicky predvolal na vypočúvanie. Súhlasil len za podmienky, že sa stretnú nie v kaviarni, ako navrhoval vyšetrovateľ, ale na ŠtB. Na výsluchu, ktorý prebehol na druhý deň, mu  ihneď povedal, že vie, o jeho tajnej činnosti a za každú ďalšiu aktivitu ktorú podnikne môže dostať dva roky väzenia. Samozrejme, nepriznal sa, ale po páde režimu vysvitlo, že to naozaj vedeli. U Fera Mikloška, ktorého byt bol odpočúvaný, totiž tajne slúžil omšu. [2] 

Na podnet biskupa Korca sa dostal aj k podávaniu telefonických správ do zahraničia, konkrétne Antonovi Hlinkovi do Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy. Na otázku, ako telefonáty prebiehali odpovedal : „Otázkou bolo, odkiaľ telefonovať, pretože keby to bolo z bytu, tak to hneď zistia. Takto telefonoval Jano Čarnogurský, jemu to už bolo jedno, on už sa nemal prečo skrývať, takže keď potreboval, volal z bytu.  Ja som pracoval v utajení, preto som telefonoval stále z inej telefónnej búdky, z iného pouličného automatu. Striedal som to a najradšej som volal na pustých uliciach. Tam som videl, či niekto ide, alebo nejde. Keby ktosi prichádzal, mohol som položiť a tvrdiť, že som volal starej mame, pretože spravidla som pri sebe nemal žiaden dôkaz ani text- hovoril som spamäti, aby mi nič nenašli, keby aj po mne skočili.

 Pri jednom z takýchto telefonátov bol pristihnutý, zatknutý a vypočúvaný ŠtB.  20.4. 1988, sa rozhodol zavítať na jubilejné slávnostné zasadnutie prorežimného Združenia katolíckych kňazov Pacem in terris, kde rečnil minister kultúry Miroslav Válek. Ten nepriamo priznal, že počas sviečkovej manifestácie neboli použité vodné delá, ani nič podobné, veď to predsa so súdruhmi videli na vlastné oči.  Tým potvrdil dohady, že celému procesu sa prizerali z hotela Carlton. Situácia sa skomplikovala, keď na Ladislava Stromčeka zasvietil kužeľ svetla a kamera. Všetci mohli vidieť, že prejavu netlieska. Po skončení sa rozhodol zavolať Hlinkovi do Mníchova, aby mu rezervovali čas vo večernom vysielaní. To bola osudová chyba, dovtedy totiž nikdy vopred nehlásil, že bude telefonovať.  Keď o pár hodín na to telefonoval, už o ňom vedeli. Zatkli ho a odviedli na výsluch.[3]

Keďže odmietal spolupracovať a zaryto mlčal, po niekoľkých hodinách ho pustili domov.  Na túto udalosť spomína takto: „(Antonovi Hlinkovi) som zatelefonoval  reportáž a keď som položil telefón, vrhli sa na mňa nejakí páni: „Štátna bezpečnosť, pôjdete s nami!“. Tak ma teda zatkli, zobrali mi veci, dôkazy, text, notes, kde bol text  reportáže, diktafón, kde to bolo nahraté. Dôkazy mali v rukách. Odviezli ma na Februárku, kde začal výsluch.  Sľubovali mi 15 rokov väzenia za špionáž v prospech Vatikánu a západných, ideovo diverzných centrál.“ Uväznený nakoniec nebol, Mestský výbor strany bol proti tomu.

            V roku 1984 sa mu podarilo podniknúť cestu na západ, počas ktorej vyniesol v kufri s dvojitým dnom niekoľko mikrospráv, ktoré potom predal kardinálovi Tomkovi a iným. Potešujúci bol fakt, že zahraničie bolo o situácii v Československu informované. Pri tejto príležitosti sa prvýkrát stretol aj s Antonom Hlinkom, keďže dovtedy sa poznali iba po hlase. Nemenej významne na neho zapôsobilo aj stretnutie s pápežom, Jánom Pavlom II. v Ríme. „Síce sme nemali pozvanie, podarilo sa nám votrieť medzi skupinu asi 30 Španielov, ktorí ho mali.“ Takto sa mu podarilo nielen zúčastniť sa omše celebrovanej pápežom, ale aj krátkeho rozhovoru s ním.

Ďalšou oblasťou kde sa aktivizoval, bolo  vydávanie samizdatovej literatúry, napr. časopisu Náboženstvo a súčasnosť (v spolupráci s F. Mikloškom) a  časopisu pre mládež, Zrno. Tlačili ho tajne, prevažne v noci,  na starom ofsetovom stroji, ktorý sa nachádzal v malej, v zemi vykopanej miestnosti v bratislavskej Trnávke. Ďalej spolupracoval na organizovaní mládežníckych stretnutí a  podpisových akcií - najznámejšou a najmasovejšou, kde sa vyzbieralo až 500 000 podpisov bola petícia Moravských katolíkov. Ako vo svojom rozprávaní uvádza, práve na stretnutiach často dochádzalo k prezradeniu identít tajných kňazov. Dôvod bol jednoduchý. Každý tajný kňaz svoju činnosť nemohol vykonávať v mieste bydliska, aby nedošlo k jeho prezradeniu. Preto sa vydával za obyčajného laika, aktivistu a na slúženie bohoslužieb si prizýval kňazov z opačných strán Slovenska. Aj on sám takto „vypomáhal“ priateľom - kňazom, pod pseudonymom Matúš. Problém nastal vtedy, keď ho na veľkých púťach niekto oslovoval Laco a niekto Matúš. „ Celé sme to brali, ako veľké dobrodružstvo,“: vraví.

Na otázku, či po páde režimu nedochádzalo k problému akceptácie kňazov vysvätených tajne, odpovedá, že mohlo dôjsť aj k tomu, napríklad, ak svedkovia vysviacky zomreli. Vtedy musel kňaz podstúpiť dodatočné vysvätenie. Stávali sa aj prípady, že neuznané boli celé vetvy tajnej cirkvi. Išlo o vetvy, vytvorené okolo kňazov ako Záhradník a Davídek. Tí svätili aj ženy, alebo odmietali celibát. Pochopiteľne, tieto sekcie odmietal samotný Vatikán. 

Od roku 1990 pôsobil Ladislav Stromček ako kaplán a neskôr kňaz v Žiline, v roku 2002 sa stal dekanom Dekanátu Žilina a od roku 2008 až do súčasnosti, pôsobí ako generálny vikár Žilinskej diecézy. V roku 2007 získal titul monsignor a v roku 2010 titul ThDr. na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. [4]

[1] ŠIMULČÍK, Ján. Zápas o nádej – Z kroniky tajných kňazov [online]. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2000, str. 156-207. Dostupné na internete < http://www.svedectvo.sk/stromcek1.htm >. 

[2] Tamže, ref. 1, str. 156-207.

[3] Tamže, ref. 1, str. 156-207.

[4] Stránka Žilinskej diecézy < http://dcza.sk/ >.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Viktoria Verešpejová)