„Oteckovi zostala fotografia, ktorú mal v jednej skrinke, zostali po nej zošity a jedna kniha, ktorú mám. Sú to Rozprávky bratov Grimmovcov v papierovom obale a na tom je Evičkiným rukopisom v nemčine napísané – moje najkrajšie rozprávky. Bolo to dievčatko, ktoré hovorilo slovensky, maďarsky, nemecky a hebrejsky.“
„Mamička z nákladiaku zoskočila a v rieke Nitra, vo vode, sa dostala späť, kde sa ukrývali. Bolo to na Mikuláša. Tam sa dozvedela, kde presunuli moju sestru, a potom sa spolu skrývali až do konca vojny. Vzhľadom na to, že toto mamička spravila, jej manžela zbili natoľko, že sa nedožil ďalšieho dňa. Takže tam sa dá jednoznačne povedať, že sestrinho otecka mali na svedomí slovenskí gardisti.“
„Zvyknem použiť jednu surovú vetu. S tým vedomím akosi žijem. To, že som na svete, je len preto, že niekto iný tu nie je. Nie, že by som si to pripomínala každý deň, ale uvedomujem si to veľmi často.“
Zuzana Sternová sa narodila v roku 1947 v Nitre. Obaja jej rodičia prišli počas holokaustu o svojich partnerov a po vojne sa zobrali. Sama preto s trpkosťou hovorí, že žije, pretože niekto iný tu nie je. Jej matka sa spolu s manželom a jej nevlastnou sestrou skrývala u rôznych ľudí. Neskôr ich našla Hlinkova garda, jej sestru Vierku však nechytili. Odviezli ich nákladným autom, z ktorého jej mama vyskočila, čo malo neskôr tragické následky pre jej muža, ktorého ubili na smrť. Otec Zuzany Sternovej sa zachránil vďaka tomu, že jeho rodinu odviezli do koncentračných táborov až v roku 1945. On sám bol v pracovnom tábore niekde v Poľsku. O Zuzane Sternovej sa často hovorí ako o prvej dáme slovenského stavebníctva, pretože ako jedna z prvých vypracuvávala projekty na zatepľovanie bytových domov.
