Judita Stavrovská

* 1942

  • „Ďalší transport išiel z Liptovského Mikuláša 2. júna 1942. Moja mama a ja sme boli ešte v nemocnici v Ružomberku, keď tam prišli za ňou s ďalším zoznamom, podľa ktorého mali byť rodičia v tomto transporte. To bolo pár dní po tom, čo som sa narodila. A znova to bol jeden človek - lekár v tej nemocnici -, ktorý nás odmietol vydať. Povedal, že on z nemocnice neprepustí ženu, ktorá bola dva-tri dni po pôrode a má malé dieťa. Takže tým pádom sa moji rodičia vyhli aj tomuto transportu. Moji starí rodičia mali ísť v tom transporte tiež, lenže oni mali takzvanú výnimku. Pretože mamin brat Mikuláš bol farmaceutista, čo bolo v Slovenskom štáte považované za potrebnú funkciu, a tým, že on bol chránený, výnimka sa vzťahovala aj na jeho rodičov. Na mojich rodičov však nie."

  • „Takže nás ešte spoločne s dvoma rodinami tí dedinčania, ktorí nás zachránili, odviedli do hôr, kde bol taký podzemný bunker. A v tom my sme strávili zimu a jar z roku '44 na '45, kým neprišla sovietska armáda a nedošlo k oslobodeniu. Že sme to prežili, to si ja tiež neviem vysvetliť, ako je to možné. Moja sestra bola taká slabá, lebo nebolo dosť jedla, že ani plakať nevládala. Čo bolo ale šťastie, lebo Nemci tam chodili nad nami, keď sme boli pod zemou. Keby bola zaplakala, tak by nás boli našli. Tí ľudia z Baláž nás zachránili. Nosili jedlo, tiež toho nemali dosť. Mama vravela, že počítali, koľko fazúľ každá osoba bude mať na jedenie. Otec v tom mraze chodil prať plienky do potoka, musel najprv roztĺcť lad a potom to vypláchať. No proste neviem si to predstaviť, ako sme to prežili. Ale sme prežili."

  • „Ako som povedala, otec bol veľmi schopný a postupoval z jedného úradu do druhého. Až do '52. roku, keď bol proces so Slánským. Otec bol vyhodený zo zamestnania, obvinený, že je sionista. Rodičia tŕpli, a to si pamätám, že ho tiež zatknú, lebo mama už vedela, že v rámci Slánskeho procesu zavreli bratranca Eda Goldstückera. Vtedy sa tomu hovorilo, že ho poslali do výroby, čo spočívalo v tom, že mu našli zamestnanie, nemohol si vyberať - a robil ako strechár. Môj otec bol skoro 50-ročný, nikdy manuálne nepracoval, bol pred tým obchodný cestujúci, tak pre neho to bolo strašné."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, Slovensko, 24.04.2018

    (audio)
    duration: 02:28:58
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ako novorodeniatko zachránila život svojim rodičom

Fotografia z maturitného tabla, 1959
Fotografia z maturitného tabla, 1959
photo: album pamätníčky

Judita Stavrovská sa narodila 27. mája 1942, v deň atentátu na Heydricha. Jej rodičia Felediovci mali židovský pôvod, preto už pár dni po pôrode, keď sa konal druhý transport z Liptovského Mikuláša, prišli po jej mamu gardisti. Lekár Juditu s matkou pred gardistami zachránil, neskôr však bola mama s otcom Ladislavom odvedená do pracovného tábora v Novákoch. Judita neskôr tiež poslali k rodičom, v tábore v Novákoch ich držali, až kým ich počas SNP neoslobodili povstalci. Rodina utiekla do dediny Baláže pri Banskej Bystrici. Tu sa schovávali, kým koncom vojny, 19. marca 1945, neboli Baláže vypálené nacistami. Rodičia s malou Juditou utiekli do hôr nad dedinou, kde sa schovávali do oslobodenia rumunskou armádou. Po vojne rodine Felediových vrátili ich niekdajší dom, začiatkom 50. rokov sa však presťahovali do Bratislavy. V roku 1952 počas procesu s Rudolfom Slánskym bol zo zamestnania prepustený Juditin otec, jej strýko Eduard Goldstüscker bol perzekvovaný. V roku 1964 spoznala svojho budúceho manžela, s ktorým po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 emigrovala do USA.