Jela Špitková

* 1947

  • “Vo Viedni…no tak čo. By som povedala z toho praktického pohľadu huslistu. Ja som vždycky doma referovala proste…v Prahe čo Čech to muzikant, že proste tá Praha umením žije, tam na každom…alebo v každom kostole bol v nedeľu koncert, tam sa vo všetkých možných sálach niečo deje. Proste ja som išla po ulici domov do internátu, do domu umelcov, zastavili ma nejakí chlapci, som ešte bola mladá a sa ma opýtali: “Jo slečno, máte tam stradivari vagnéri?” Tak som si povedala, že to by sa ma určite vo Viedni nikto neopýtal, ani, ani v Bratislave možno nie…že proste o tom umení sa vedelo, že žilo sa tým. Tak ja som povedala mame, vieš čo tá Praha, tam cvičí každý…na záchode, na chodbe, či je to v pivnici…tam každý cvičí, každý pracuje na tom aby bol čím lepší. To isté bolo potom aj v Moskve, ale v tej Viedni, to bolo také individuálne. Chceš sa naučiť? Naučíš sa, keď budeš cvičiť, ale nebolo to také, že to hromadné, že tam úroveň musí byť. Nebolo to také v tej Viedni. Ale tam ma držalo…ten profesor Odnoposoff, ktorý si s Davidom Oistrachom delil prvú cenu v Bruseli na kráľovnej…v súťaži Kráľovnej Alžbety, zatiaľ čo Odnoposoff…on bol židovskej národnosti, a vlastne ako devätnásťročný spravil konkurz na prvého koncertného majstra viedenských filharmonikov a ako dvadsaťjeden ročný išiel do toho Brusela na tú súťaž a bol tam David Oistrach, ktorý už bol vtedy…on od dvadsiatich štyroch rokoch bol profesorom Čajkovského konzervatória v Moskve a bol proste najlepší huslista v Rusku, v obrovskom Rusku a tento Odnoposoff bol sedem rokov mladší od neho…prišiel v noci vlakom do Bruselu a išiel s ním súťažiť, hej…a napriek tomu si delili prvú cenu. A ten Odnoposoff bol pre mňa ako taký Pán Boh na husle."

  • „No, tak ja môžem hovoriť len vlastné skúsenosti, hej, že akože ja som dostala, čo sme boli najlepší absolventi roku traja, v šesťdesiatom ôsmom, to bol Marián Lapšanský, Edita Grúberová a ja. A my sme ako najlepší absolventi roku dostali päťročné štipendium do Moskvy. No a keďže ja som chcela byť vždycky u toho najlepšieho profesora, najviac sa naučiť a tak, tak ja som si vymenila s mojim bratom, ktorý sedem rokov hral v Lúčnici, tak som si s ním vymenila miesto, že do Leningradu a do Moskvy pôjdem ja namiesto neho a on ostane doma, lebo ja som chcela v Moskve, že budem mať šťastie a stretnem Davida Oistracha a budem mu môcť predohrať. Kvôli tomu som si s Igorom vymenila ten zájazd. No aj som išla a v Moskve som skutočne, našťastie, stretla Davida Oistracha, ktorý bol vtedy na konzervatóriu. To je tam vysoká škola, konzervatórium, a som mu mohla predohrať. A on mal len šesť žiakov, čiže milióny huslistov by boli chceli u neho študovať. A on si ma vypočul a povedal, že si ma zoberie do triedy, čiže ja som bola veľmi šťastná, hej. No a v lete som dostala pozvanie od Tibora Varga, to bol huslista maďarský, ktorý v lete robil vo Švajčiarsku husľové kurzy a pretože on ma počul na Kraislovej súťaži vo Viedni, tak on ma pozval zadarmo, že mi dá štipendium do toho Švajčiarska, do mesta Sion. V lete akože hrať aj súťaž, som tam dostala prvú cenu... druhú cenu som dostala vtedy, tam prvá nebola udelená a druhú som dostala ja. No a ja som sa kvôli tomu, že na dvadsiateho siedmeho augusta som mala letenku, tak ja som sa dvadsiateho vypýtala, dvadsiateho augusta vypýtala z toho Sionu, zbaliť si kufre, aby sme toho dvadsiateho siedmeho odleteli, hej. No a dvadsiateho prvého ráno, keď som prišla vlakom z toho Švajčiarska, som si zobrala husle, lebo vlak chodil len ráno a večer, o siedmej ráno jeden a o siedmej večer. No a ja som ten raňajší zmeškala. Som si zavesila husle na pleco a išla som sa do mesta pozrieť, do tej siedmej večer, kým pôjdem ďalej domov. No a išla som sa samozrejme pozrieť do Music Ferrano na plagáty, do koncert housu sa pozrieť na plagáty a vedľa koncert housu na Lotringerstrasse je Hos Helfer music a ja som tam pozerala, že kto tam bude hrať a aké sú plagáty a vyšiel portier a sa ma pýta, že čo tu robíte s husľami, však sú prázdniny, nie? Tak ja hovorím, že ja som z Bratislavy a večer idem domov a pozerám plagáty.” A on, že z Bratislavy? Veď sa nedostanete tam… tam sú ruské vojská, okupácia. A ja, že prosím? Nič som nevedela. Tak ma nechal počúvať rádio a tam skutočne bolo, že hranice sú zavreté a nemôžem ísť domov.”

  • „ No, prežívali sme to, by som som povedala, veľmi seriózne. Lebo ja si pamätám, že som sa tých skúšok strašne bála a že som išla k pánovi profesorovi Vrtelovi na Fraňa Kráľa 23, kde on býval, ešte v nedeľu zahrať program, čo som mala na skúšky. Som sa strašne bála, že ma nepríjmu. A potom nás bolo päťdesiat tri huslistov, čo sme boli na prijímačkách a zobrali nás sedemnásť. Môžem sa pochváliť, že som to vyhrala vtedy nečakane. A že všetkých tých sedemnásť, čo dodnes mám ešte s nimi kontakt, tak nikto z nich tie husle nenechal. Mnohí emigrovali tiež do zahraničia, mnohí hrali tu vo filharmónii, v opere, v rozhlase… ale proste boli sme silný ročník. Gaba Beňačková bola tam, hej, bol tam ten Lapšanský, tá Grúberová. No mnohí boli, Paľo Kováč. Mnohí boli fakt vynikajúci inštrumentalisti a uplatnili sa na celom svete. Boli sme silný ročník, dá sa povedať. A pamätáte si, že čo ste hrali na tých prijímačkách? (dokumentarista) Viem, že som hrala Corelliho La folliu… a ostatné si už nepamätám. A bolo to také, že určené, čo máte zahrať alebo si každý mohol sám vybrať? (dokumentarista) Mali sme určite prednesovú skladbu, etudy a nejakého Bacha, hej hej… A skúste nám možno trochu potom priblížiť to štúdium v tej dobe na tom konzervatóriu, že možno ako prebiehalo. (dokumentarista) Áno. Možno také nejaké zaujímavé spomienky, ktoré máte naň. (dokumentarista) Hej. My sme mali vlastne dve budovy. Jedna bola na Kostolnej, to je ako Primaciálny palác, tak oproti tá budova. Tam sme mali teoretické predmety a hlavný predmet, ten sme mali na Rybnom námestí. Tam sme chodili električkou a viem, že ja som z Rybného námestia… to boli dobré štyri kilometre. Aj keď som mala dvadsať minút pauzu, tak som utekala na tú Grosslingovu a využila som to na cvičenie. My sme proste… tá atmosféra bola veľmi taká pracovitá. A to bolo veľmi dobré, to bolo veľmi dobré.”

  • „Vlastne ste spomínali tie problémy s tým znárodnením a majetku vašej rodiny. (dokumentarista) Hej, hej, Vy ste boli vtedy ešte veľmi mladá. (dokumentarista) Áno. Tak ste to možno v tej dobe nevnímali nejako. (dokumentarista) Šesť rokov som mala vtedy. No ako ste možno vnímali napríklad to, že váš otecko bol napríklad v tom Poprade, ak som to dobre zachytil. (dokumentarista) Áno, v Poprade. Že ako ste to vnímali, vy? (dokumentarista) No, tak jakože, že to tak musí byť, že iná možnosť neni. No tak sme to vnímali, že to tak musí byť, že tatulko na nás myslí, keď prišiel domov, sme sa tešili a mama sa starala od rána do večera. Takže my sme brali život vždy tak, že čo dneska sa udeje, tak tomu sa musíme prispôsobiť. My sme nikdy nijako nechceli… by som povedala, my sme sa prispôsobili, nikdy sme nechceli niečo viac ako ostatní. Takže čo bolo, to sme brali tak, ako to je. A vlastne o tom znárodnení potom, keď ste boli staršia aj s bratom, sa u vás potom rozprávalo nejako v rodine, že? (dokumentarista) Viem, že dedkovi tie domy znárodnili, ale potom ten jeden… môj otec ako právnik, už po x rokoch, sa mu podarilo jako reštituovať, ale potom ho predal. To bolo na námestí v Novom Meste nad Váhom. V Novom Meste nad Váhom na námestí to bol jeden dom. Tak ten predal a potom pán Podoláň si ho kúpil a potom… hore sa bývalo a dole bol nejaký obchod.”

  • „No viem, že môjho otca brat Ivan, ten schovával jednu židovskú rodinu. Aj sa mu to tak podarilo, že oni prežili a nikomu sa nič nestalo. Takže to viem. No a oni potom písali, lebo oni potom emigrovali do Argentíny a vlastne sa pamätám, môj otec už bol, môj otec už bol starý, že ešte stále mu chodili listy a tak… Udržiavali kontakt potom asi. (dokumentarista) Áno, bol s nimi stále v kontakte. A kde ich vlastne ukrývali, viete? Ako v ktorom meste? (dokumentarista) No v Novom Meste nad Váhom. V Novom Meste, dokonca tam prišli esesáci do nášho domu, a oni boli v tom dome a nenašli ich. Takže to bolo vtedy také… No samozrejme, že sa báli. No viete, lebo, lebo, povedzme ja mám… môj dedko bol z Liptovského Mikuláša, tam zhora hej? Ale keď skončil učiteľský ústav, dostal miesto v tej Lubine. A tam v tom Liptove, tam bolo veľa partizánov a bol tam jeden, tiež sa volal Paľko Špitka ako môj otec aj syn, a keď tí partizáni išli a tam v tých horách nejakých esesákov a Nemcov postrieľali. Tak potom tí Nemci prišli do tej, do toho Liptovského Mikuláša a dali proste, že všetci chlapci, ktorí mali okolo dvadsať rokov musia ísť pred dom, hej? No oni vyšli a toho, by som povedala môjho vzdialeného bratranca, Paľka Špitku pred očami rodičov zastrelili, viete. Takže to si pamätám. Vlastne, bol aj nejaký dôvod toho? Či len kvôli tým partizánom? (dokumentarista) Nie, nebol žiadny dôvod. To proste za odplatu, čo boli tí partizáni v horách. Postrieľali, hej, nejakých Nemcov, tak prišli do toho Liptovského Mikuláša a dali nastúpiť všetkých, kto tam mal dvadsať ročných chlapcov a bez akéhokoľvek dôvodu, či urobil niečo alebo neurobil nikto nič, postrieľali ich pred očami rodičov. Takže to bolo hrozné, to každá vojna, aj teraz s tou Ukrajinou, prináša strašné veci.”

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 29.03.2022

    (audio)
    duration: 02:06:39
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ja som v dvadsaťjeden rokoch povedala mojim rodičom, že im pekne ďakujem, ale už ma nemusia finančne podporovať, ja si s tými mojimi koncertami zarobím na štúdium

Jela Špitková, vynikajúca husľová sólistka, sa narodila 1. januára 1947 v Novom Meste nad Váhom do rodiny doktora práv. Otecko Pavel Špitka, právnik, ktorý mal na starosti zastupovanie troch veľkých firiem, mal svojho času viac než dobré postavenie, až kým neprišlo k zmene režimu. Jelina mamička Oľga, za slobodna Bogyaová, sa narodila v roku 1912 do rodiny evanjelického farára. Medzi ňou a jej nastávajúcim bol len ročný rozdiel. Navštevovala nemeckú obchodnú školu, ktorej štúdium jej neskôr zabezpečilo prácu v prosperujúcich podnikoch. Rodičia Oľga a Pavel spolu chodili neuveriteľných jedenásť rokov, kým prišlo k rozhodnutiu vziať sa. Svadba sa uskutočnila v roku 1941, pričom až o tri roky neskôr sa narodil syn Igor a potom Jela. Jela vyrastala v rodinnom domčeku v Novom Meste nad Váhom na Javorinskej ulici číslo 7. V roku 1960 sa celá rodina presťahovala do Bratislavy a ich novým domovom sa na šesť rokov stal prenajatý byt na Grösslingovej ulici. Otec začal pôsobiť ako právnik v štátnej arbitráži. Okrem bežnej základnej školy Jela navštevovala umeleckú školu a výnimkou neboli ani súkromné hodiny hry na husle, ktoré absolvovala u učiteľa Vrteľa. Keď sa otec neskôr stal členom bytového družstva a tiež jeho predsedom, súkromná situácia rodiny sa zlepšila a bol im pridelený družstevný byt na Štrkovci. Aby však mohli Pavlove umelecky nadané deti nepretržite cvičiť, vymenil ho za štátny byt v tehlovom dome. Jelino štúdium na bratislavskom konzervatóriu trvalo šesť rokov a úspešne sa jej ho podarilo ukončiť v roku 1968. Spomína si, ako sa veľmi bála prijímacích pohovorov, ktoré boli pomerne prísne. Z 53 huslistov, ktorí sa uchádzali o štúdium, prijali len 17. Vďaka veľkej snahe a talentu, ktorým Jela disponovala, sa jej počas štúdia na konzervatóriu podarilo reprezentovať svoju rodnú krajinu v zahraničí niekoľkokrát. Výnimočnou možnosťou reprezentovať Československo bola pre Jelu v roku 1966 ponuka od Európskeho orchestra mladých, ktorý sídlil v Londýne. Mala len 19 rokov a stala sa koncertnou majsterkou. Blížil sa rok 1968 a s ním aj ukončenie konzervatória. Ako najlepšia absolventka roka získala päťročné štipendium na univerzite v Moskve. Okupácia však zmarila jej plány. Zasiahla ju práve počas pobytu vo Švajčiarsku, kde následne kvôli uzavretým hraniciam musela prežiť dva týždne v ubytovacom zariadení Červeného kríža. Po návrate domov študovala na dvoch vysokých školách, vo Viedni u profesora Odnoposoffa a v Prahe na AMU, u profesora Plocka. Ašpirantúru sa jej podarilo absolvovať na moskovskej univerzite u profesora Davida Oistracha. Štúdium skončila vo veku 28 rokov, teda v roku 1976. Jela sa vrátila späť do Bratislavy, kde sa zamestnala na Vysokej škole múzických umení ako odborná asistentka. Viedla skupinu piatich veľmi nadaných žiakov. V roku 1980 univerzitu opustila a rok strávila v dánskom rozhlasovom orchestri. Kvôli veľkej vzdialenosti sa však rozhodla pre konkurz v Salzburgu, ktorý vyhrala. Od roku 1980 dlhých 14 rokov žila a pracovala v Salzburgu a od roku 1983 zároveň vyučovala aj na univerzite vo Viedni. Neodmysliteľnou súčasťou jej života sa stal jej syn Paľko, ktorý prišiel na svet v roku 1986. V roku 2006 získala profesúru vo Viedni, ale aj v Prahe. O šesť rokov neskôr Jela nastúpila v Rakúsku do dôchodku, avšak stále zostala učiť na Fakulte múzických umení AU v Banskej Bystrici, kde je už dvadsiaty štvrtý rok. Za svoju celoživotnú kariéru opakovane hrala v 61 štátoch. Tiež nahrala 900 minút zo svojho husľového repertoáru na gramoplatne a CD, ktoré sa predávajú po celom svete.