The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Snopko (* 1949)

Skôr ako Rakúsko a Západné Nemecko podpísali zmluvu s Československom o zrušení železnej opony, tak my sme ju de facto zrušili takýmto nádherným spôsobom

  • Ladislav Snopko sa narodil 9. decembra 1949 v Košiciach

  • v novembri 1989 stál pri zrode VPN

  • bol hlavným organizátorom projektu – pochodu „Ahoj Európa“

  • pochod „Ahoj Európa“ znamenal de facto zrušenie železnej opony

  • počas pochodu prešlo viac ako stotisíc ľudí cez otvorenú colnicu Berg na rakúsky breh Dunaja

  • veľká skupina ľudí sa zhromaždila aj na slovenskom brehu a na hrade Devín

  • ľudia zhromaždení na oboch brehoch Dunaja vytvorili symbolický most porozumenia

  • po novembri 1989 sa v spoločnosti zanedbal systém výchovy a vzdelávania

  • ľudia sú dnes masírovaní marketingovými stratégiami a reklamou, ktorým nevedia čeliť

Ladislav Snopko sa narodil 9. decembra 1949 v Košiciach, kde bol aj pokrstený, ale celé detstvo a mladosť prežil v Novom Smokovci, čiže sa prirodzene považuje za „Tatranca“.  Obidvaja rodičia pochádzajú zo stredného Slovenska. Matka od roku 1937 pracovala ako hlavná sestra v liečebnom ústave pre tuberkulózu v čase vzostupu Tatier ako liečebného centra.

Ladislavov otec bol ešte ako mladý študent počas vojnového Slovenského štátu  uväznený v Justičnom paláci v Bratislave za roznášanie letákov. Po prepustení ho povolali do armády a odvelili do Talianska, kde dezertoval k partizánom a ostal bojovať v miestnom odboji až do konca vojny. V partizánskom prostredí sa Ladislavov otec stal komunistom: „Úprimné veril, že túto spoločnosť vybudujeme cez komunistické ideály k tej najväčšej spravodlivosti a ľudskosti.“ Jeho presvedčenie sa zrútilo až v čase invázie „spriatelených“ vojsk do Československa v auguste 1968, keď pomáhal raneným v Poprade. Neskôr bol zo strany vylúčený.

Malý Ladislav bol ovplyvnený týmto rodinným prostredím, ako chlapec obdivoval partizánov: „My ako Gottwaldove deti sme verili tomu, čo hlásali transparenty,“ dodáva. V 60-tych rokoch sa jeho nadšenie presunulo k hudbe Beatles a k hnutiu hippies. Strednú školu abslovoval v Poprade a v roku 1967 začal študovať medicínu v Košiciach. Pôvodne mal záujem o štúdium archeológie v Bratislave, ktoré sa však ten rok neotváralo.

Študentský život v Košiciach a v Bratislave

V marci 1969 v čase Majstrovstiev sveta v hokeji, kedy reprezentanti Československa zvíťazili nad Sovietskym zväzom, prebehli vo viacerých veľkých mestách oslavné demonštrácie spojené s protestom proti prítomnosti sovietskych vojsk pod heslom: „Nemali tam svoje tanky, dostali tam štyri branky.“  Tieto demonštrácie boli tvrdo potlačené políciou. V Košiciach však tomu bolo naopak. Ako študent sa Ladislav zúčastnil študentských protestov, kde sa mladí ľudia nedali zastrašiť ozbrojenými zložkami, ale po násilnom zásahu proti nezúčastneným okoloidúcim sa z mladých demonštrantov stal rozzúrený dav, ktorý stratil všetky zábrany a vrhol sa na policajtov, nad ktorými boli v početnej presile a ktorí už nestihli použiť zbrane: „Bol to doslova masaker. My sme ich skopali, rozbili sme im autá, rozmlátili sklá. Oni sa rozutekali, bola to hrúza. Dodnes mi z toho chodí mráz po chrbte. To už sme neboli homo sapiens, ale rozzúrené šelmy. Keďže to bola spontánna vzbura rozišli sme sa na internáty, a tým pádom to skončilo,“ spomína.  Po týchto udalostiach nebol nikto postihnutý, akokeby sa nič nestalo. Pre policajtov to musela byť trauma, nemali sa ako brániť. Košice boli jediným mestom, kde ľudia oslavujúci československé víťazstvo zasahujúcich policajtov doslova rozprášili.

Záujem o archeológiu bol stále živý, preto Ladislav predčasne zanechal štúdium medicíny a presťahoval sa do Bratislavy, kde ho prijali najprv na externé štúdium. Ako brigádnik pracoval na archeologickom výskume hradu Devín. Po roku sa mu podarilo prejsť na dennú formu štúdia, tým pádom mohol bývať na študentskom internáte Horský park. Tu sa sformovala výrazná skupina študentov, ktorí mali spoločné záujmy a rovnaký pohľad na spoločnosť. Založili divadlo Ex Lex,  ktoré síce pôsobilo v rámci zväzáckej organizácie Filozofickej fakulty, ale jeho členovia neboli zväzáci a uvádzali nekonformné predstavenia. Ex Lex sa stalo jedným z najznámejších študentských divadiel tej doby. Ladislav bol jeho organizačným vedúcim, režisérom bol dnes už nebohý Jozef Bednárik.

V roku 1973 bol kvôli nedodržiavaniu vtedy prísneho domového poriadku spolu s priateľmi vyhodený zo študentských internátov. Presťahovali sa do bytu na Gorazdovej ulici 8, kde vzniko spoločenstvo „Gorazďákov“- v čiastočnej miere hipisácka komunita ľudí, ktorá vytvorila alternatívne kultúrno-spoločenské prostredie. Pravidelne organizovali nedeľné diskusie na spoločenské a filozofické témy, kam chodievali aj disidenti ako Dominik Tatarka. Aj preto boli previdelne predvolávaní na výsluchy ŠtB. Niektorí členovia tohoto spoločenstva a ich priatelia, žijúci po celom bývalom Československu, zohrali významnú úlohu v udalostiach koncom 80-tych rokov.

Aktivity mimo oficiálne povolenej kultúry

Popri štúdiu sa Ladislav venoval organizovaniu rôznych kultúrnych akcií. Od roku 1975 bol manažerom populárneho celočeskoslovenského pesničkárskeho združenia Šafran na Slovensku, ktoré pôsobilo na okraji oficiálne povolenej scény a bolo tolerované vtedajším režimom. Patrili sem napríklad Jaroslav Hutka, Vladimír Merta. Neskôr sa z neho vyvinulo združenie slovenských pesničkárov Slnovrat. V roku 1976 spoluorganizoval dva ročníky legendárnych multižánrových 12-hodinových Koncertov mladosti v amfiteátri v Pezinku, kde sa hral džez, folk a bigbít. Vystúpili tu známi hudobníci ako Jaroslav Hutka, Vladimír Mišík, Collegium Musicum s Mariánom Vargom. Ďalší rok bol po skončení štúdia Ladislav na vojne v Čechách, odkiaľ sa mu ale podarilo zorganizovať druhý ročník. Bol to posledné vystúpením Jaroslava Hutku, keďže po podpise Charty 77 a následnom šikanovaní bol prinútený opustiť Československo. Pred publikom zahral pieseň Havlíčku Havle, ktorá nepriamo tématizovala uväznenie Václava Havla po jeho podpise Charty 77. To malo ale za následok, že z publika sa začali ozývať protikomunistické heslá a hrozilo, že sa organizátorom situácia vymkne z rúk. Aby sa podarilo publikum ukľudniť a zabrániť násilnému zásahu proti koncertu, Ladislav pustil z filmu Beatles Yellow Submarine, ktorý mali pripravený v premietačke pre prípad zlého počasia, pieseň All you need is Love. Diváci sa pridali k spevu, a tak sa im podarilo ukľudniť vášne a predísť konfrontácii.   

„Bolo to neskutočne úžasné prostredie, aj v Čechách aj na Slovensku sú pezinské Koncerty mladosti nazývané československými Woodstockmi. Tie festivaly mali v sebe slobodu, voľnosť a slušnosť. Presne to, čo má dnes Pohoda,“ spomína Ladislav. Predstavitelia štátnej moci nemohli festival zakázať bezdôvodne,  tak hľadali zámienku, aby sa už viackrát nemohol uskutočniť. Vytkli im, že „taká malá mestská organizácia SZM (Socialistický zväz mládeže) nemôže točiť také veľké sumy peňazí ako 80 tisíc korún“. V tejto výške sa pohybovala tržba z predaja lístkov, z ktorej sa pokryli všetky náklady. Pre tento vykonštruovaný dôvod už ďalší ročník nevznikol.

Koniec 70. rokov bol v Čechách poznamenaný hnutím Charta 77. Na Slovensku bolo signatárov iba zopár, za to aktívne fungovala tzv. šedá zóna, kam patril aj pamätník. Zúčastňoval sa tzv. anti-univerzity: „stretnutí s ľuďmi, ktorí neboli povolení, ale ktorých stálo za to počúvať, lebo boli múdri a podstatne múdrejší ako tí oficiálni rozprávači.“

Postupne si Gorazďáci zakladali rodiny a odsťahovávali sa, ale spoločenstvo fungovalo naďalej. V tomto čase Mikuláš Huba, ochranár a neskorší spoluautor dokumentu Bratislava nahlas, našiel na Kysuciach sedem chátrajúcich pastierskych obydlí – cholvarkov. Huba ich chcel zachrániť ako svedkov ľudovej architektúry. Niektorí členovia spoločenstva a ich priatelia si cholvarky rozdelili a vlastnia ich dodnes. „Tým sme vlastne tú gorazdovskú identitu, ktorá už neexistuje, nahradili touto brizgálskou identitou.“ Po revolúcii a zverejnení zväzkov ŠtB sa ukázalo, že osoba, ktorá priateľom pôvodne bývanie na Gorazdovej sprostredkovala, spolupracovala s ŠtB.

Osemdesiate roky

Ladislav naďalej vykonával povolanie archeológa - viedol archeologický výskum antickej lokality Gerulata v Rusovciach. Súčasne sa zúčastňoval alternatívnych spoločenských aktivít a organizoval kultúrne podujatia, ktoré síce neboli protirežimné, ale vystupovali na nich umelci mimo oficiálne podporovanej kultúry. Napríklad Blues na Dunaji, Gitariáda, Folkfórum, ktoré sa pravidelne uskutočňovali v 80-tych rokoch. „Nazval by som to nie umením proti totalite, ale umením napriek totalite,“ hovorí. Organizácia týchto podujatí sa uskutočňovala výlučne na báze osobných kontaktov: „Hľadali sme spontánne možnosti, kde by sa dalo s boľševikom vybabrať. Tieto projekty zhromažďovali v mojej dramaturgii účinkujúcich z Čiech aj zo Slovenska, ktorí boli tolerovaní alebo neboli odporúčaní, až po účinkujúcich, ktorí boli netolerovaní a zakázaní. Len vo chvíli akéhosi výdychu vznikla tá škulina, kedy sa dali uviesť. Typickým príkladom bol napríklad Pražský výběr na Gitariáde.“. Na Slovensku sa podľa pamätníka ideológia neprejavovala až tak extrémne. Skôr sa jej predstavitelia rozhodli povoliť mladým počúvať folk a bigbít a dúfali, že im to bude stačiť a nebudú vyhľadávať zakázaných protirežimných interpretov.

Začiatkom 80. rokov uviedol do života projekt Archeologické pamiatky a súčasnosť. Jeho zámerom boli priniesť nový pohľad na archeologické nálezy – hmotné artefakty dával umelecky interpretovať architektom, výtvarníkom a skladateľom, z čoho vznikali podmanivé vízie. Tie však neraz boli v rozpore s doktrínou socialistického realizmu, podľa ktorej mali diela primárne oslavovať pozitívnu realitu života v komunizme. Na projekte spolupracoval aj s oficiálnymi, ale aj s neoficiálnymi umelcami. Výsledkom boli slobodné abstraktné konceptuálne úvahy. Preto bol predvolaný na výsluch ŠtB. Na výsluchu vysvetlil obsah a ciele projektu a ŠtB dospela k záveru, že „v tomto prípade je abstraktná reakcia na dané zadanie na mieste a je v duchu nášho vedeckého svetonázoru.“ Taktiež mali výhrady k niektorým osloveným umelcom: „Normálne bezelstne ako taký ťuťko, presne vediac prečo to robím, som sa ich opýtal: ‚Vy myslíte, že niektorých nemám vyzvať a niektorých mám vyzvať. Poprosím Vás, dajte mi zoznam tých, ktorí sú zakázaní a ja im to poviem a ten zoznam im ukážem a poviem, že ich nemôžem vyzvať, lebo sú zakázaní.‘ Hnusne na mňa pozreli a vyhnali ma von, pretože to jediné nemohli urobiť. Však u nás bola vtedy údajne sloboda a každý sa mohol realizovať. To sú tie pofidérne rozmery vtedajšieho režimu a vtedajšieho fungovania slovenskej oficiálnej a neoficiálnej scény.“

V roku 1985 uviedol v spolupráci so svojou manželkou Zuzanou Bartošovou cyklus koncertov Dotyky a spojenia, kde pozýval významných českých a slovenských hudobníkov z oficiálnej aj neoficiálnej scény, ktorí sa na pódiu stretli prvýkrát a mali hľadať spoločné tvorivé prieniky. Stretli sa napríklad Jiří Stivín so skupinou Bez ladu a skladu, Dežo Ursíny s Vladimírom Mertom, Iva Bitová s Mariánom Vargom. Koncerty sa uskutočňovali vďaka dramaturgičke kultúrneho domu na Vajnorskej ulici Alene Kaclerovej. Podobne ako pri všetkých ním organizovaných podujatiach, Ladislav nedostal žiadny honorár a umelci vzhľadom na prostriedky len minimálny.

V pivnici kultúrneho domu sa nachádzal ofsetový tlačiarenský stroj, ktorý mohli použiť na tlač bulletinov Dotyky a spojenia. Ladislavov priateľ Juraj Oravec, ktorý pracoval v Pravde ako sadzač, lebo nemohol študovať, pripravil tajne na základe ich spoločného grafického návrhu kovolisty a tým pádom bola kvalita bulletinov tak vysoká, že v kultúrnom dome si to nevedeli vysvetliť.

Ladislav poznal Jána Budaja od čias na Gorazdovej, kde spolu bývali. Bol jedným z mála slovenských disidentov a pracoval ako kurič. Patril k skupine výtvarníkov undergroundového konceptuálneho umenia.  Budaj sa tiež dlhodobo venoval ochranárstvu a keďže pamätník bol profesionálnym pamiatkarom, bola to jedna z ich spoločných tém. Prvou aktivitou bola záchrana Ondrejského cintorína v Bratislave, ktorí chceli komunisti zrušiť s cieľom vymazať historickú pamäť mesta na „buržoázne“ časy. Pamätník bol aj členom legendárnej Základnej organizácie č. 6 (ZO 6) Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), ktorú viedol Mikuláš Huba.  V druhej polovici 80. rokov začali na stretnutiach diskutovať, že by bolo dobré „zhrnúť sumu informácií, ktoré by nastavili zrkadlo tomu boľševickému nadšeniu z pokroku a zo socialistických zajtrajškov, ktoré sme budovali bez ohľadu na životné prostredie a bez ohľadu na kultúrne potreby ľudí.“ K tejto myšlienke sa pridalo viacero ľudí z rôzneho prostredia. Tak vznikala publikácia Bratislava/nahlas, ktorá vyšla v pôvodnom náklade 1000 kusov v júni 1987 ako príloha zápisu schôdze SZOPK. V oficiálnych médiách sa spustila proti publikácii kampaň a viacerí spoluautori boli predvolaní na výsluchy ŠtB. Ladislava vyhodili pod vymyslenou zámienkou zo zamestnania. Avšak koncom roku 1987 „bol už socializmus dosť rozhrkaný a už nefungoval tak, ako si to súdruhovia predstavovali, a aj tí súdruhovia boli dosť rozhrkaní, aj mentálne aj profesionálne.“ Sympatizant ochranárov Ľubomír Feldek zariadil pre Snopka a pre Hubu stretnutie u vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka, ktorý mu ponúkol miesto tajomníka Kruhu priateľov českej kultúry, kde by sa mohol venovať svojim doterajším aktivitám: „To je zase ukážka toho, ako mali niektorí slovenskí komunisti predstavu, že cez uvoľnenie pozícií dlhšie udržia ich komunistickú predstavu o spoločnosti.“ Svojim doterajším mimopracovným organizovaniam hudobných podujatí sa mohol venovať profesionálne a pribral k tomu aj uvádzanie českých filmov a výtvarného umenia. V roku 1988 bol jedným z projektov, inšpirovaným nápadom mladého básnika Michala Žiaka, vydanie publikácie mladých českých a slovenských autorov zo Slovenského zväzu spisovateľov. V publikácii Literárne konfrontácie boli uverejnené aj texty Bez ladu a skladu, Ivana Hoffmanna aj Jána Budaja: „Bol z toho taký zvláštny typ oficiálneho samizdatu a samozrejme bol z toho dosť veľký pruser.“

Naďalej sa venoval vo voľnom čase vlastným projektom. Tak ako bol výnimočný v 70. rokoch Koncert mladosti v Pezinku, takým sa stal koncom 80. rokoch jednodňový festival Čertovo kolo. Konal sa v októbri 1987 v bratislavskej športovej hale na Pasienkoch. Koncert sa uskutočnil vďaka spolupráci s vysokoškolským klubom na internáte Mladá Garda pod hlavičkou SZM, keďže za socializmu nebolo možné zorganizovať koncert iným spôsobom aby nebol zakázaný. Na Pasienkoch vystúpili skupiny ako Zóna A, Hrdinové nové fronty,  Laura a její Tygři, Bez ladu a skladu, Z kopce a ďalší. Vo vestibule bola nainštalovaná výstava alternatívnych výtvarných umelcov ako Milan Paštéka a Jozef Jankovič. Zúčastnila sa aj nastupujúca generácia mladých výtvarníkov ako Laco Teren a ďalší. U pamätníka sa pred koncertom ohlásila Štátna bezpečnosť s tým, že chcú koncert len natočiť, a určite nie zakázať: „To bola tak nezvyklá požiadavka - kde sa vtedy Štátna bezpečnosť oficiálne akreditovala? Povedali sme ‚dobre, čo s Vami?‘ a boli tam.“ Koncert mal veľký ohlas a o rok bol opäť povolený.

Revolučný rok 1989

Po zatknutí tzv. Bratislavskej päťky v auguste 1989 sa Ladislav zúčastnil stretnutia v byte Ivana Hoffmanna, kde všetci prítomní iniciovali petíciu za oslobodenie zatknutých.

V októbri bol jedným zo zakladateľov nezávislého umeleckého združenia Gerulata, ktoré si dalo za cieľ organizovať výtvarné výstavy. Ako prvú otvorili nezávislú výstavu vo vtedy ešte upadajúcom kostolíku svätého Víta v areáli Rusoveckého kaštieľa. Vernisáž bola udalosťou a výstava ostala nainštalovaná aj počas revolučných mesiacov. Združenie pokračovalo vo svojej činnosti aj po revolúcii a vyvinula sa z neho Galéria Krokus.  Dňa 1. novembra sa stal slovenským hovorcom novozaloženého Európskeho kultúrneho klubu, ktorý inicioval Josef Císařovský, český výtvarník a signatár Charty 77. Tento klub združoval partnerov z Maďarska, z vtedajšieho Sovietskeho zväzu a z Poľska. Bola to jedna z ďalších iniciatív mimo oficiálnej kultúry, „ktoré nebyť zásahu polície na Národní tříde by aj tak viedli k čomusi inému, čo by spustilo pád režimu. To už bola sopka, kde sme pod nohami cítili, že zem je čím ďalej teplejšia a čím ďalej tým sa viac trasie.“

Večer v piatok 17. novembra 1989 sa konal v klube na Vajnorskej koncert Dotyky a spojenia. Po koncerte Ladislava volal Jaroslav Filip na VŠMU, že sa tam niečo deje. On ale odmietol,  lebo na druhý deň viezol mamu domov do Tatier. V sobotu mu už volala manželka, aby sa okamžite vrátil, že Bratislava reaguje na udalosti v Prahe. V nedeľu sa už zúčastnil stretnutia v Umeleckej besede: „Nie náhodou to bolo v Umeleckej besede, to dokladá význam kolektívneho vzdoru výtvarníkov, že to bolo na ich pôde, a nie náhodou boli v pôvodnom koordinačnom centre VPN až štyria z nich: Sikora, Jankovič, Kompánek a Cipár.“

Prvé revolučné dni mali v Čechách a na Slovensku rozdielny priebeh. Kým v Prahe opozícia na čele s Václavom Havlom vyjednávala s komunistickými predstaviteľmi a podľa výsledkov jednaní sa rozhodovala o ďalšom postupe,  na Slovensku komunikovalo VPN s námestiami. Vtedajší riaditeľ Slovenskej televízie Jaroslav Hlinický umožnil 24. novembra účasť zástupcov VPN v relácii Štúdio Dialóg a povolil priame prenosy z mítingov na Námestí SNP. To malo za následok, že vzápätí na to sa konali spontánne demonštrácie vo viacerých slovenských mestách: „Asi to bola taká prvá veľká udalosť v priamom prenose. Česká strana sa k tomu dostala až neskôr. U nás sa to dialo tak čarovne, verejne.“ Aj požiadavky VPN boli formulované na základe požiadaviek z mítingov v Bratislave. „Tak napríklad vznikla požiadavka na zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany. Čosi, čo pražské OF malo pripravené tak na marec 1990. Na nás to ale kričali ľudia z ulice a my sme to akceptovali ako ich plnohodnotnú požiadavku a Jano Budaj to na ďalšom mítingu prečítal.“ Keď v slovenských denníkoch uverejnili vyhlásenie ÚV KSS, že súhlasí so zrušením vedúcej úlohy komunistickej strany, tak ako to požaduje VPN, potom sa to stalo oficiálnou požiadavkou OF a už 29. novembra 1989 bol príslušný článok ústavy zrušený.

Ahoj Europa- dvesto tisíc ludi prúdilo cez Berg do Hainburgu

Ďalšou spontánnou požiadavkou ľudí na námestí v Bratislave bolo zrušenie železnej opony. Tá bola na rozdiel od Prahy všetkým Bratislavčanom dobre známa. Spolu s Martinom Bútorom vymyslel Ladislav projekt Ahoj Európa. Na tribúne predniesli požiadavku na vládu, aby na jeden deň otvorila hranicu s Rakúskom a aby mohli ľudia vidieť hrad Devín a Bratislavu z druhej strany Dunaja. „Jano Budaj to vyhlásil na mítingu na Námestí SNP, že o týždeň chceme ísť a basta.“ Nemysleli ale na to, že na vstup do Rakúska je potrebné vízum. Rakúsky parlament však vzhľadom na historické okolnosti mimoriadne zasadol a zrušil na jeden deň vízovú povinnosť na hranici v Bergu. Dňa 10. decembra, na Medzinárodný deň ľudských práv, počas slnečnej nedele prúdilo celý deň cez dnešný hraničný prechod Berg na hainburgský breh Dunaja dvesto tisíc ľudí. „Bol to neskutočný happening.“ Skutočnosť, že OF a VPN sa v prvých revolučných dňoch síce vzájomne informovali, ale svoje kroky a akcie nekoordinovali, Snopko považuje za „doklad toho, že VPN urýchlila týmto spôsobom priebeh Nežnej revolúcie, podľa mňa aj o rok.“

„Možno sme to s nepolitickou politikou nemali tak preháňať“

Od polovice decembra pracoval ako prvý poradca Ladislava Chudika, ktorý bol VPN vymenovaný za ministra kultúry vo vláde „národného porozumenia“ vedenej Milanom Čičom. Avšak vzhľadom na svoj zdravotný stav a náročnosť funkcie, ktorá spočívala predovšetkým vo vysporiadaní sa s ľuďmi v kultúre a na ministerstve v novej politickej a spoločenskej situácii, sa Ladislav Chudík rozhodol rezignovať a funkciu prebral v marci 1990 Ladislav Snopko. Úrad zastával aj po prvých slobodných voľbách vo vláde Vladimíra Mečiara a Jána Čarnogurského do júna 1992. 

Pod záštitou Václava Havla spoluinicioval cyklus Bratislavské sympózium- medzinárodné stretnutie, ktoré sa venovalo témam ako spravodlivosť, sloboda a ľudské práva. Prvá medzinárodná diskusia sa konala v apríli 1990 pod názvom Etika a politika, priočm bola sprevádzaná výstavou Umenie napriek totalite, ktorú zorganizovala pamätníkova manželka, a ktorá bola výberom z tvorby zakázaných slovenských umelcov.

Vo vláde „národného porozumenia“ malo VPN, napriek tomu že bolo vedúcou spoločenskou a politickou silou, len dvoch zástupcov: Vladimíra Ondruša a Ladislava Snopka. „Postupne sa do politickej reprezentácie dostávali ľudia, ktorí sa neangažovali v prvých dňoch Novembra, ale boli zdatní v reálnej politike a v biznise, takže skvelé ambície pôvodných predstaviteľov VPN ustúpili pragmatickým požiadavkám. Revolúcia bola pre nás, čo sme ju robili, ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť, dobrý pocit zo vzájomnej blízkosti. Samozrejme tá zmena štátneho zriadenia bola dôsledkom. My sme neboli až takí veľkí praktici, takže sme postupne z tej vysokej hry vypadávali a možno je to na škodu, že sme v nej nestačili ostať tak, ako by bolo treba,“ hovorí „Nad tým sa zamýšľam, že sme to vtedy možno s tou nepolitickou politikou nemali tak preháňať. Tým sme pomohli vytvoriť dodnes fungujúcu dvojtvárnosť slovenského verejného politického života. Na jednej strane sú tí, ktorí do toho idú a zamočia sa a na druhej strane sú tí, ktorí ich komentujú, ale sú čistí. Elity neodišli do politiky, lebo chceli ostať elitami.“ Tak sa aj stal Vladimír Mečiar premiérom po slobodných voľbách v lete 1992: „On nebol prvou voľbou, on bol núdzovým východiskom. Buď sme sa nevedeli dohodnúť na niekom z nás alebo sme nechceli prijať niekoho z nás, kto mal tvrdé požiadavky. Otvorili sme cestu presne tomu typu ľudí, ktorí idú do politiky z osobných, mocenských alebo ekonomických záujmov.“  To bolo podľa neho aj skutočnou príčinou rozdelenia Československa. Nebola to nevraživosť medzi slovenským a českým národom, čo dokazujú aj vynikajúce vzájomné vzťahy. Vtedajšie problémy federálneho usporiadania bolo možné vyriešiť dohodou. Po voľbách v roku 1992 bol však v rámci jednej krajiny nesymetrický a nekompatibilný politický model: na jednej strane vláda na čele s Václavom Klausom a ODS -  stranou európskeho typu, ktorá si ctila parlamentnú demokraciu. Na druhej strane vládol „emotívne nevyrovnaný autokrat, ktorý chcel strhnúť moc a pozornosť na seba, s ktorým sa nedalo dohodnúť, ktorý mal vďaka svojej labillnej psychike aj labilné rozhodnutia ako politik.“ Rozdelenie bolo pragmatickým rozhodnutím Václava Klausa, ktorý si bol vedomý, že by to ďalej nefungovalo a slovenská strana by stále tvrdila „že tí Česi nás chcú ogabať.“ Podľa pamätníka Československo dodnes nezaniklo: „v súčasnosti existujú dve Československá: jedno je Československo Schwarzenberga a Kisku, teraz Čaputovej, a druhé je Československo Zemana a Fica.“

Po odchode z politiky je naďalej aktívny v spoločenskom a kultúrnom prostredí a organizuje rôzne akcie, ako napríklad projekt Mosty-Gešerim, ktorý inicioval v roku 1991 ako spoločnú aktivitu židovskej a kresťanskej mládeže.

„Návrat entuziazmu a ducha revolúcie zažívam osobne až teraz v kontexte mladých ľudí a ich projektu Za slušné Slovensko.“ Dodnes, tak ako celý život sa riadi mottom, ktorým sa inšpiroval v mladosti na základe knihy nemeckého mysliteľa Ericha Fromma Mať či byť, v ktorej si autor kladie túto existenciálnu otázku. „Ja chcem byť,“ odpovedá Ladislav rozhodne.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century