The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Slovenčák (* 1955)

Mal by sa hanbiť režim, nie obyčajný človek

  • Ján Slovenčák sa narodil 11. októbra 1955 v Bratislave

  • v 1974 nastúpil na vojenskú službu

  • na vojne sa stretol s nespravodlivým zaobchádzaním, buzeráciou a rozhodol sa emigrovať

  • v 1977 vycestoval legálne na západ, do Mníchova

  • na spiatočnej ceste do Československa bol na hraniciach zadržaný kvôli už neplatným vízam a odsúdený na rok väzenia

  • v 1980 sa druhýkrát neúspešne pokúsil o prekročenie hraníc cez pevnú hranicu na úseku v obci Devín

  • 1980 - 1981 bol vyšetrovaný na slobode kvôli zdravotným problémom

  • zostal žiť v Bratislave až doteraz

Ján Slovenčák sa narodil 11. októbra 1955 v Bratislave, kde vyrastal s mamou, bratom a sestrou. Jeho rané detstvo bolo formované prísnymi 50. rokmi, keď bola ich mama nútená ako učiteľka na základnej škole prijať isté obmedzenia diktované režimom. Musela sa napríklad vzdať svojej katolíckej viery a Ján s jeho mladšou sestrou nemohli byť pokrstení. Jánova mama svoju prácu milovala, a preto bola ochotná isté veci podriadiť tomu, aby ju mohla vykonávať.

Sovietska armáda - osloboditeľka”?!

Keď v roku 1968 vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo, mal Ján síce len 13 rokov, no začal si naplno uvedomovať nespravodlivosť a neslobodu komunistického režimu, napriek tomu, že mama ani starší brat ho k podobným názorom neviedli. Jednoducho nevedel pochopiť, ako je možné, že sovietske vojská, ktoré nás mali akože oslobodiť, vtrhli s tankami na územie Československa: „Nikto to vtedy nečakal, že Rusi vkročia na územie Československa, aby zamedzili demokraciu. Ja si to pamätám na Legionárskej, to boli samé tanky, celé mesto, ako je hlavná pošta, popri Dunaji až smerom k Riviére, všetko bolo obsadené, dokonca aj na Červenom kríži boli tanky. Človek s takým niečím nerátal. Ja som bol vyslovene zanietený proti Rusom, pretože som to naozaj ako chlapec nedokázal pochopiť, že sovietska armáda nás oslobodila, a zrazu došli tie ruské tanky.“

Jánov brat Jozef bol amatérsky fotograf a fotil aj vpád sovietskej armády. O rok neskôr, na protestnej demonštrácii k výročiu oslobodenia, išiel fotiť znovu a vtedy ho spolu s mnohými ďalšími ľuďmi zatkli na dva dni. Odvtedy bol každý rok na výročie vypočúvaný. Napriek týmto problémom nemal na rozdiel od Jána nikdy v úmysle utiecť. Chcel sa dostať na vysokú školu a vybudovať si v Československu normálny život.

Ján však nedokázal zniesť neslobodu, v ktorej bol nútený žiť. Zmenu po roku 1968 vnímal hlavne cez hudbu a kultúru; cez veci, ktoré mal rád: „Začala miznúť zahraničná muzika z vysielačov, v mládežníckych časopisoch už nemohli byť plagáty zahraničných skupín, boli cenzurované a mali zmenené názvy. Časopis Vojak sa zmenil na Československý vojak, Svet sa zmenil na Svet socializmu. Ako mladý chalan som to vnímal tak, že som závidel ľuďom, ktorí mohli cestovať do zahraničia, že si doniesli niečo, čo sa tu u nás doma nedalo dostať, napríklad platne a magnetofónové pásky.“

Najviac sa mi otvorili oči, keď som bol na vojne

Keď dovŕšil 18 rokov, musel ako v tej dobe každý mladý muž nastúpiť na vojenskú službu, kde sa aj osobne stretol s praktikami komunistického režimu: „Najviac sa mi otvorili oči, keď som bol na vojne. To bola „šaškáreň“. Lampasák bol tým lepší, čím bol sprostejší. Celá vojenská služba spočívala v šikanovaní a buzerovaní a nezmyselných nariadeniach. Konkrétny prípad bol napríklad ten, že boli dvaja vojaci na vychádzke a došli oneskorene. Kandidát strany nebol potrestatný a ten, čo bol obyčajný vojak, dostal natvrdo 21 dní  vo vojenskej base. Zhnusila sa mi celá strana a mašinéria okolo nej.“

Ján sa taktiež nedokázal stotožniť s politickými školeniami, ktoré boli súčasťou každodenného režimu počas vojenskej služby: „Po mne išiel jeden politruk, lebo videl, že som ignoroval politické školenia, čo bolo vymývanie mozgu, som sa bavil s druhými, sme si kreslili, hrali sme ponorky. Rušili sme ho. On si na mňa zasadol a stále išiel po mne. Ja som povedal, že sa na neho budem sťažovať. Vedel, že nemám záujem o nejakú politiku, to boli len nejaké žvásty. Nič iné ste nepočuli. Zapli ste rádio: ,Sovietsky zväz´. Zapli ste žehličku: ,Sovietsky zväz´.“

Túžil som poznávať svet

Ján nemal ambíciu študovať na vysokej škole a budovať si kariéru. Jeho sen bol jednoduchý – chcel šoférovať kamión a jazdiť s ním po šírych amerických cestách. Túžil cestovať a byť v pohybe, poznávať svet, precestovať celé Spojené štáty a Kanadu. Začal sa aj učiť po anglicky. No zrealizovať tento jednoduchý sen bolo na tie časy príliš zložité.

Po skončení vojenskej služby si už bol Ján istý, že sa pokúsi z Československa vycestovať. Následne mal v pláne ostať v emigrácii. Na vycestovanie však bola potrebná vycestovacia doložka, pečiatka do pasu s vyznačením, kam a na aké obdobie je cesta občana povolená. Preverovaný bol každý človek okrem funkcionárov KSČ. Vycestovacia doložka bola neoddeliteľnou súčasťou cestovného dokladu. Okrem doložky bol potrebný aj devízový prísľub. Šlo o písomné povolenie banky na výmenu určitého množstva československých korún za devízové prostriedky potrebné na cestu do kapitalistických krajín. Štátna banka oznamovala pridelenie alebo nepridelenie devízových prostriedkov raz ročne. Žiadosti si teda bolo potrebné podať rok dopredu.

Spolu s priateľkou Gitou chceli stráviť svoju budúcnosť za hranicami sovietskeho bloku. Začali si teda vybavovať potrebné doklady. Ján potrebné povolenia dostal, jeho priateľka Gita bohužiaľ nie. Rozhodol sa teda vycestovať sám, no Gite sľúbil, že sa po ňu vráti a vymyslí spôsob, ako sa neskôr dostanú za hranice spolu.

Mníchovský závan slobody

Konečne mal možnosť aspoň na chvíľu zažiť pocit slobody. Ján využil tých pár mesiacov pobytu v zahraničí na cestovanie, no väčšinu času strávil v Mníchove:  „Stretol som sa tam s mnohými ľuďmi, ktorí utiekli všelijakými rafinovanými spôsobmi, takže mi poradili, že sa dá ísť do Bulharska vlakom, ktorý chodieval cez Belehrad. Colníci v tom vlaku neboli naučení na vycestovacie doložky, takže ak ste ju nemali, prehliadli to. Ak ste mali vybavené vízum, tak vás ten bulharský colník normálne pustil. [...] Poliaci to robili podobne. Išli dvaja, potom sa jeden vrátil aj s pasom toho druhého a ďalší človek išiel na pas toho, čo ostal v zahraničí. Takých som v Nemecku stretol veľa. Poliaci mali vtedy ako jediný socialistický štát s Rakúskom bezvízový styk.“

„Každý občan má právo opustiť krajinu...“

Keďže Ján svojej priateľke sľúbil, že sa vráti a pomôže emigrovať aj jej, s využitím rád, ktoré získal v Mníchove, sa rozhodol vrátiť naspäť do Československa.

Na spiatočnej ceste stopol auto s vodičom tureckého pôvodu. Pravdepodobne mali nemeckí policajti na hraniciach príkaz kontrolovať cudzincov, pretože viaceré autá odstavili nabok, vrátane toho, v ktorom cestoval Ján. Pri dôkladnej kontrole prišli policajti na to, že Jánove víza sú už neplatné, a ihneď ho odovzdali československej strane. Keďže nemal v poriadku všetky doklady a strávil v zahraničí dlhšiu dobu, ako mal povolené, obžalovali ho z ilegálneho pobytu v zahraničí (pobyt bez súhlasu Československej socialistickej republiky v zahraničí) a odsúdili na rok väzenia.

V období od roku 1977 až do pádu komunistického režimu v roku 1989 porušoval komunistický režim v Československu základné ľudské práva, k dodržiavaniu ktorých sa zaviazal medzinárodnými dohovormi na Helsinskej konferencii v roku 1975. Politické vedenie ČSSR nerešpektovalo medzinárodný pakt o občianskych a ľudských právach, ani Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá hovorí: „Každý občan má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, i svoju vlastnú a vrátiť sa do svojej krajiny.“

Čím budeš odolnejší, tým to bude pre komunistov ťažšie

Ján bol väznený v Ilave, kde musel šesť dní v týždni pracovať s nebezpečnými kyselinami, ktoré boli zdraviu extrémne škodlivé. Väzni pracovali priamo v podzemí väznice a na denné svetlo a čerstvý vzduch takmer vôbec nevychádzali. Hoci bol pamätník vtedy ešte veľmi mladý, jeho zdravotný stav sa zhoršil. Kyseliny mu porušili dýchacie cesty aj zubnú sklovinu: „Praktiky vo väzení boli drsné, bachari boli krutí k politickým väzňom. Vrahovia sa mali lepšie ako my. Niektorých ľudí pozatvárali len preto, že chceli ísť preč, ani neboli pri hraniciach. Dali nám krycí názov ,Hlava 1 – oponenti štátu´. Oficiálne v Československu nikdy neboli politickí väzni, všetci predstavitelia popierali takú skutočnosť, že nejakí boli.“

Nebolo nezvyklé, že bachari šikanovali väzňov rôznymi spôsobmi, napríklad tak, že im rozhádzali a pomiešali všetky veci a hodili ich do stredu cely alebo ich týrali aj fyzicky: „Dodnes mám z toho traumu, v noci sa strhávam, zdá sa mi, že ma bachari vytiahli z cely a začali ma biť.“

Našťastie, mnohokrát si v ťažkej situácii dokázali väzni navzájom pomáhať a povzbudzovať sa, či už psychicky alebo aj prakticky: „Pamätám si mená len dvoch spoluväzňov: Ivana Jurenku a Jožka Nedeľku. Jožka Nedeľku z Piešťan by som strašne chcel stretnúť. Dobrý človek, veľmi seriózny pán. Mal som vo väzení čierne myšlienky, ale on ma od toho odrádzal, že len na to čakajú komunisti, aby si sa obesil. Čím budeš odolnejší, tým to bude pre komunistov ťažšie.“

Spoluväzeň Ivan Jurenka, bývalý sudca, pomáhal ostatným väzňom, aby po prepustení nemali problémy a vedeli, čo majú robiť. Cez príbehy, ktoré mu Jurenka rozprával, nahliadol Ján viac aj do zákulisia komunistickej justície: „Ako sudca mal prípady, kde mal vopred dané, ako má súdiť. Na to povedal, že takto súdiť nebude, že potom je ten súd len fraška. Poznal paragrafy, viacerých ľudí dostal z basy von. Nevedeli sa ho zbaviť, tak sa ho zbavili cez jeho manželku, lebo akurát boli v rozvodovom konaní. Obvinili ho, že ju akože zbil, a zobrali ho ráno, keď šiel do roboty.“

Dôvody, prečo ľudí zavreli medzi politických väzňov, boli rôzne. Oponentnom režimu ste sa mohli stať naozaj ľahko: „Ani Jurenka, ani Nedeľka neboli „utekáči“. Ten jeden sedel kvôli náboženským veciam, spieval v krčme nejakú náboženskú pesničku. To neboli typy ľudí na utekanie. Sudca nemal dôvod utekať, on bol len oponent tohto systému.“

Napriek ťažkým situáciám a stavom, ktoré prežíval Ján vo väzení, stále mal v hlave túžbu naplniť pôvodný plán a sen: emigrovať s priateľkou na západ, žiť tam a nadýchať sa slobody. 

Prostredníctvom jedného známeho, ktorý bol krátky čas jeho spoluväzňom, sa Jánovi podarilo poslať Gite „moták“ – šifrovanú správu, v ktorej jej popísal spôsob, ktorým sa môže dostať preč z krajiny. Išlo práve o vyššie spomínanú cestu vlakom do Bulharska. Gite sa cesta podarila a Jána o nejaký čas prepustili z väzenia: „Pamätám si ten deň, keď ma prepustili. Bolo to v sobotu. Nevedel som sa dočkať, kedy sa otvoria dvere a pustia ma. Strašne dlho som čakal na stanici, lebo nešiel žiaden vlak do Bratislavy. Dokonca som stretol dve kamarátky, ale robil som sa, že ich nevidím, aby nevedeli, odkiaľ idem. Bol som vystrihaný a hanbil som sa. Našťastie ma ony nevideli. Vtedy som to chápal tak, že to bolo šťastie, že ma nespozorovali. No mal by sa hanbiť režim, a nie obyčajný človek.“

Za 2-3 minúty na druhej strane

Po prepustení z väzenia mal problémy sa zamestnať, keďže takmer nikde nechceli prijať človeka s jeho posudkom. Okrem toho bol často predvolávaný a pod dohľadom ŠtB. Takmer sa mu podarilo zamestnať v podniku Palma, keď sa to dozvedel kádrovák a povedal, že Jána zamestnať nemôžu. Nakoniec sa mu predsa len podarilo zamestnať v štátnom podniku RaJ Bratislava, kde vedúci nepozeral na politické pozadie svojich zamestnancov.

Jána však stále neopustila myšlienka odísť na západ a fakt, že jeho priteľka Gita už bola tam, jeho odhodlanie iba posilnil. Začal teda plánovať a rozmýšľať, ako by vedel po druhýkrát prekročiť hranice. Tentokrát sa rozhodol ísť cez pevnú hranicu – priamo cez drôty. Útek plánoval spoločne s Vojtom, ktorého poznal z výkonu trestu: „Vojto mal rovnaké myšlienky ako ja – to nás spájalo. Mal ten istý sen ísť preč. Je to lepšie, keď prechádzate vo dvojici na druhú stranu. No nebol to nejaký mimoriadny kamarát. Tých lepších som mal už utečených na druhú stranu.“

Dané miesto sa nachádzalo v obci Devín, v blízkosti úseku, kde sa Morava vlieva do Dunaja. Jedno poobedie sa teda Ján s Vojtom vybrali miesto preskúmať a obhliadnuť, hlavne preto, lebo Vojto to tam vôbec nepoznal. Predtým sa zastavili v neďalekom hostinci a potom smerovali k hraniciam. Ján chcel Vojtovi ukázať presné miesto, kadiaľ sa neskôr, o pár dní, plánovali prešmyknúť na druhú stranu: „V Nemecku som bol s jedným Bulharom, ktorý presne v tom mieste prešiel, ako aj ja som plánoval. Čize som si myslel, že sa mi to podarí. Hovoril, že za také 2-3 minúty bol na druhej strane.“

Ako tak kráčali, spoza zákruty sa oproti nim vynorili vojaci pohraničnej stráže, ktorí chodili okolo hraníc v pravidelných intervaloch. Ján s Vojtom minuli pohraničníkov a pokračovali ďalej. No zrazu sa Vojto strhol a vbehol pod drôty. O chvíľu sa už ocitol vo vode. Ján, napriek tomu, že útek v tento deň ešte neplánovali, chceli si len obhliadnuť terén, sa rozbehol za Vojtom a tiež skočil pod drôty. Obaja už boli vo vode, plávali na druhú stranu a takmer sa dotkli rakúskeho brehu, keď sa na nich vyrútil čln pohraničnej stráže. Oboch ich chytili a zatkli.

Následne počas vypočúvania na súde sa dozvedeli, že za nimi išli tri dievčatá z obce Devín, ktoré ich zbadali pri podliezaní drôtov. Tie dobehli pohraničníkov a udali Jána a Vojta, že chcú utiecť za hranice. Preto po nich rýchlo vyštartoval čln a zamedzil im v úteku.

Pôvodná obhliadka terénu sa nakoniec premenila na neúspešný pokus o prekročenie hraníc a Ján sa opäť ocitol vo väzbe. Pri podliezaní drôtov si však vážne poranil ruku a jeho zdravotný stav bol natoľko vážny, že ho museli z väzenia prepustiť a ostatný čas vyšetrovania strávil v zdravotníckych zariadeniach.

Následky až dodnes

Druhý neúspešný pokus o emigráciu bol pre Jána veľkou ranou a sklamaním a bolo pre neho veľmi ťažké vyrovnať sa s touto situáciou. Predošlá väzba zanechala následky na jeho fyzickom aj psychickom zdraví. Krutosť režimu poznačila jeho osobný život a vzťah s priateľkou a nakoniec zasiahla aj do života Jánových rodinných príslušníkov. Eštebáci sa vyhrážali jeho mame aj sestre: „Po tom, ako ma zatkli, boli za ňou eštebáci, vyhrážali sa jej, že ju môžu vyhodiť zo školy. Mama mala zo mňa stres, lebo nečakala, že jej syn bude chcieť zdrhnúť. Sestre sa zas vyhrážali, že nedokončí vysokú školu.“

Ani nie o desať rokov po Jánovom druhom pokuse o útek komunistický režim padol a vymenilo sa zriadenie. Ján ostal na Slovensku, kde žije dodnes, s manželkou majú dve dospelé deti. Jeho život sa upokojil, dostal do normálnych koľají, no sklamania, ktoré mu spôsobil predošlý režim, nedokáže vymazať.

Dnes ho veľmi zarmucuje, že mnohé praktiky, ktoré sa používali vtedy, stále fungujú, a že ľudia nedokážu rozoznať, keď s nimi politici manipulujú a okrádajú ich o osobnú či ekonomickú slobodu. Vidí, že mnoho komunistických politikov len „prezlieklo kabáty“ a ďalej si budujú kariéru a zhromažďujú moc.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Debora Pastirčáková)