The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mikuláš Škrek (* 1918)

• +narodený 2. apríla 1918, v dedine Čarace pri Zlatých Moravciach +rodina obchodníka +mal štyri sestry +jeho otec bol veľmi dobrý človek, vlastnil trh, družstvo a hostinec +navštevoval Ľudovú školu v Zlatých Moravciach, potom gymnázium v Bratislave +pokračovanie štúdia na Obchodnej akadémii v Bratislave +v decembri 1938 mal snahu odviesť rodinu do vtedajšej Palestíny +zachránil sa on a dve sestry, zvyšní členovia rodiny ostali doma a zahynuli +cesta do vtedajšej Palestíny trvala viac ako mesiac +na lodi bolo vyše 700 ľudí, bez voľného prístupu k vode +smrť cestujúcich na lodi +vlastnil reštauráciu a menši hotel, v súčasnosti je vlastníkom väčšieho hotela v Izraeli +zoznámenie sa s jeho nastávajúcou pani, Ester Grosovou

• veľká časť Škrekovcov stále žije na Slovensku +spomienky na pekný život v rodisku pred vojnou

Aj táto úvodná myšlienka bola hnacím motorom Mikuláša Škreka, hlavného hrdinu náročnej cesty za novým domovom. 

Mikuláš Škrek sa narodil 2. apríla 1918 v malej dedinke pri Zlatých Moravciach v rodine obchodníka. Jeho rodičia vlastnili obrovské role a hospodárstvo. Pochádzal z viacčlennej rodiny, nakoľko jeho mamka, Amália (hebrejským menom Malka), porodila päť detí. Pamätník mal teda ešte štyri sestry, Luciu, Edit, Irenu a Magdu.

Život Mikulášovej rodiny pred vojnou, život počas demokracie

Keď sa rodina pomaly, ale isto začala rozrastať, Mikulášov otec sa rozhodol, že sa presťahujú do mesta, do Zlatých Moraviec. Mikuláš na svojho otca spomína ako na veľmi dobrého človeka, ktorý pomáhal ľuďom a bol skvelým obchodníkom. V Zlatých Moravciach vlastnili trh, družstvo a hostinec.

Rodina Škrekovcov bývala vo veľkom rodinnom dome na Bernolákovej ulici číslo 22 a 24. Bola to veľmi usilovná rodina, keďže pracovali aj doma, a to konkrétne v mlyne. Aj týmto spôsobom jeho otec pomáhal v meste, lebo dával ľuďom prácu. 

Mikuláš ako dieťa navštevoval Ľudovú školu v Zlatých Moravciach a neskôr gymnázium v Bratislave. Nakoľko jeho otec pokladal vzdelanie za veľmi dôležité, pokračoval v štúdiu ďalej. Rozhodol sa pre Obchodnú akadémiu, ktorá sídlila tiež v Bratislave na Palisádach 44. Počas štúdia býval u svojej rodiny, ktorá odtiaľ pochádzala. 

Pamätník spomína, že počas pôsobenia Masaryka aj Beneša vládla demokracia a život bol viac než dobrý. Československo malo veľmi dobré meno u svojich susedov. „Dobre sa žilo, dobre sme sa mali v Československu,” povedal Mikuláš. Medzi rečou tiež spomenul, že aj Masaryk sa vyjadroval, že mal veľmi rád židovských obyvateľov, ktorí mu svojou usilovnosťou pomáhali budovať krajinu. 

Bezprostredne po škole síce začal Mikuláš pracovať, avšak blížil sa zvrat udalostí. Začal sa písať rok 1938 a slovenské územie začínalo byť pre jeho rodinu nebezpečným. 

Rozhodnutie vycestovať na poslednú chvíľu, osudy členov rodiny na slovenskom území

Obdobie existencie Slovenského štátu sa blížilo a obyvatelia židovského pôvodu sa od roku 1938 stávali nepohodlnými. Tento prechod však nebol okamžitý. Otvorená spolupráca s nacistickým Nemeckom začala v roku 1939. 

To bol výstražný moment pre rodinu Škrekovcov, najmä pre Mikuláša. Začali sa báť. Mikulášovým zámerom bolo odviesť celú svoju rodinu do vtedajšej Palestíny. Avšak nebolo jednoduché dohodnúť sa so všetkými členmi rodiny. Pamätá si, ako jeho otec namietal: „Ja som sa tu narodil, chcem tu žiť a tu zomrieť.” A tak v poslednej minúte, ešte pred tým, ako sa chopil moci Tiso, sa Mikuláš a jeho dve sestry, Lucia (hebrejským menom Aliza) a Edit (hebrejským menom Judit), rozhodli opustiť domov. Vydali sa na veľmi náročnú a nebezpečnú cestu. Rozhodnutie sa odohralo na prelome rokov 1938 a 1939, konkrétne v decembri 1938 . 

Zostať doma s rodičmi sa rozhodli dve dcéry, Irena a najmladšia Magda. Nechali ich v dome do roku 1943, keďže Mikulášov otec získal hospodársku výnimku, teda bol vďaka svojmu povolaniu užitočným pre hospodárstvo krajiny. Následne sa arizácia, ktorá  bola zavedená už v roku 1939, v danom roku dotkla aj rodiny Škrekovcov, a tak prišli o celý majetok 

Obe spomínané sestry zahynuli v koncentračných táboroch. Matke s otcom sa podarilo pred vyhnaním z domu ujsť do hôr, ale nakoľko už boli veľmi starí, dostihli ich a tam ich aj zastrelili. Mikuláš sa síce snažil z Jeruzalema poslať prostredníctvom Červeného kríža certifikáty pre svojich rodičov, už sa však nič nedalo robiť. Nebolo možné im ani len vystrojiť pohreb, ostali iba oči pre plač a spomienky. Mikuláš si stihol so sebou odviesť vyše 50 obrazov svojej rodiny.

Samotná cesta do vtedajšej Palestíny 

Mikuláš si spomína, ako tesne pred emigráciou do synagógy v Zlatých Moravciach prišli ľudia z Izraela (v tom čase Palestíny) a ponúkali im možnosť vycestovať s nimi. Vtedy to bolo veľmi zlé, keďže rabín, ktorý tam aktuálne pôsobil, začal svojich veriacich odhovárať od tejto cesty. „Deti samý škrek, chcú ísť do Palestíny, ale potom tam v kibuci žijú spolu muži so ženami,” tvrdil rabín. Ľudia veľmi plakali. Paradoxom je, že samotný rabín nakoniec poslal do Palestíny aj svojho syna, aby ho zachránil pred smrťou. 

Samotná cesta do Palestíny začala v decembri 1938 a trvala viac ako mesiac. Väčšinu času ľudia na lodi videli okolo seba len more a nič viac. Cesta bola dokonca s jedným prestupom, a to v Bulharsku, keď museli vymeniť loď za väčšiu. Na plavidle sa nachádzalo vyše 700 ľudí. Takmer celý mesiac boli bez vody na umývanie, mohli sa čistiť len alkoholom. Pitnú vodu mali na prídely. Nakoľko loď bola postavená pôvodne pre zvieratá, nebolo veľmi kde sa pohodlne vyspať. Boli tam vybudované tzv. prične, na ktorých spali po troch. Cesta bola veľmi náročná a dlhá, takže nebolo nič nezvyčajné, že sa počas nej vyskytli aj choroby. Číslo úmrtí však nebolo vysoké. Mikuláš spomína, že zomreli dvaja, ktorých telá pre nebezpečenstvo vzniku ďalších chorôb nemohli nechať na palube lode. Museli ich zhodiť do mora. Mikuláš Škrek by mohol napísať aj dve knihy o tom, čo všetko na lodi zažil, a aké ťažké to pre nich bolo. 

Keď sa už konečne ich loď približovala k Haife (hlavný prístav pre lode vtedajšej Palestíny), všetkých ľudí posadili do malých člnov a nechali ich napospas osudu. Mikuláš a jeho sestry boli vystavení nebezpečenstvu streľby Angličanov, nakoľko sa jednalo o vtedajšiu anglickú kolóniu. Avšak to nebolo jediné, čo im hrozilo. Ich člny sa závratnou rýchlosťou začali plniť vodou, preto si mysleli, že ak nezahynú na následky streľby, tak sa určite utopia. Pamätník spomína: „Sme mysleli, že už nebudeme žiť!” Mali však šťastie a namiesto streľby sa od Angličanov dočkali záchrany. 

Po emigrácii

Keď sa Mikuláš so svojimi sestrami zachránili, hneď si spomenul na svojho otca, ktorý pred jeho odchodom povedal: „Keď budete traja spolu, tak budete pekne žiť.” Preto od príchodu do Palestíny sa od seba nepohli a spolu pracovali aj žili. Vzájomne si pomáhali, pokiaľ to šlo. 

Vo vtedajšej Palestíne si Mikuláš našiel dobrého priateľa, s ktorým si otvorili reštauráciu. Fungovala 12 rokov v jeho vlastníctve, no potom ju predal. Vďaka tomu si otvoril malý hotel, avšak aj ten po nejakom čase predal a vybudoval si väčší, ktorý funguje dodnes. O jeho údržbu a zveľaďovanie sa v súčasnosti už stará jeho syn a dcéra. 

Mikuláš sa v Izraeli prostredníctvom priateľov zoznámil so svojou budúcou ženou, Ester Grossovou. Ester tiež pochádzala zo Slovenska, konkrétne z Komjatíc pri Nitre. Prežila Auschwitz. Celá jej rodina zahynula, preto ju už nič nedržalo doma. Tak sa jej novým domovom stal Izrael. Bola to láska na prvý pohľad. Svadbu mali v roku 1950. Stále na ňu spomína ako na výbornú a pracovitú ženu. 

Avšak ani počas budovania nových začiatkov vo vtedajšej Palestíne nezabudol na svojich príbuzných, ktorí ostali doma, na Slovensku. Dozvedel sa, že Nemci začali mať problémy s Rusmi a Američanmi, vojna sa skončila a ľudia, ktorí prežili, boli oslobodení. Keďže v Československu bol po roku 1948 zavedený komunistický režim, nepodarilo sa Mikulášovi pricestovať do svojho rodiska. V tom čase to bolo nereálne. Neskôr sa dozvedel, že ich pôvodný dom zrútili a za nového režimu na danom území, vybudovali nový lekársky dom. 

Našťastie neprišiel o všetkých svojich príbuzných. Práve preto mal veľký záujem si znova postaviť na Slovensku domček, v ktorom by býval počas návštev. Ale kvôli novému režimu nebolo ani to možné. 

Mikuláš spomína troch bratrancov, ktorí prišli do Jeruzalema niekoľko mesiacov pred ním. Syn jedného z nich sa po čase vrátil späť na Slovensko. A aj vďaka nemu je v Košiciach stále sedem Škrekov. Hovoríme o veľmi širokej košickej vetve. Mikuláš spomína, že Škrekovci žijú aj v Leviciach a v Banskej Bystrici. 

Sto rokov

Mikuláš Škrek má dnes 102 rokov. Viac ako sto rokov plných lásky, práce, utrpenia, zvratov, no koniec koncov, vskutku neobyčajných sto rokov! Na záver Mikuláš spomenul, že už by sa patrilo ísť do dôchodku. Každý večer si praje v pokoji sa navečerať so svojimi najbližšími.

Hovorieva, že do príchodu vojny mal on aj jeho rodina v Československu krásny život.