Rudolf Sikora

* 1946

  • „Už ako dieťa som v sebe mal zakódované čosi, vďaka čomu som vedel, čo nie je správne. Keď Sovietsky zväz napadol Budapešť a diali sa tam hrozné veci, vedel som, že Sovieti nemajú pravdu. Vďaka otcovi sme vedeli, aký bol Slovenský štát, nechcem tu ísť príliš do detailov, pretože sa nás to istým spôsobom i dotýkalo... Veľa ľudí i pomáhalo, ale doteraz sa hanbím za tie strašné veci, čo sme urobili. Keď si pomyslím, akú sme prijali ideológiu. Že sused udával suseda. Stále to pre mňa predstavuje vnútornú hanbu. Od detstva som vedel, že sa v Sovietskom zväze vraždilo a Stalin bol vrah, rodina nás viedla k jasnému postoju aj smerom k Sovietskemu zväzu. Niekedy sa čudujem nad tým, ako niektorí z našich disidentov ešte v roku 1951 ospevovali režim, pretože veľa ľudí dokázalo pochopiť, že so Sovietskym zväzom to nie je tak, ako sa muselo tvrdiť."

  • „Prišiel ku mne Eugen Brikcius, jeden z organizátorov Charty 77. Vtedy už bola taká situácia, že v podstate keď ste to podpísali, tak ste už museli emigrovať. On prišiel ku mne a povedal: ‚Podpíš, ale už musíš zbaliť rodinu a musíš emigrovať.‘ Aj teraz s tým súhlasím, že sme neodišli. Pretože sme tu žili, neboli to predsa len 50. roky, aj sme nesmeli síce cestovať. Nechceli sme len naraz odísť. Tu sme tak spolupracovali medzi sebou, myslím si, že je veľmi dobré, že sme ostali tu. Isteže by sme tam niektorí urobili kariéru, ale čo je to kariéra? Tu sme nechali autentické svedectvo a posolstvo. Tu sme žili a ten svet sme aj vnímali trochu inak ako západný svet. Napríklad ten veľký príklon k životnému prostrediu. Reagovali sme na životné prostredie už od (roku) 1969-1970. Ja som sa vtedy prvýkrát dostal k materiálom Rímskeho klubu. Minulý rok som mal veľkú výstavu 50 rokov Rímskeho klubu. Isteže, Rímsky klub robil aj chyby. V prvom rade však bolo to, že 7. apríla 1968 sa stretli ľudia, ktorí rozmýšľali nad stavom sveta, a robili výhľady a predpovede do budúcna. Doslova burcovali, čo by sme mali robiť inak. Bohužiaľ, keď som teraz robil tú výstavu po 50 rokoch, tak som sa rozprával s veľmi veľa odborníkmi, bolo tam úžasne veľa ekológov. A ich materiály jasne hovoria, že za 50. rokov sa neurobilo skoro nič."

  • „Keď chcete byť naozaj naplno politik, musíte byť blázon ako ten výtvarník. Chcieť napraviť, čo najlepšie to urobiť, spolupracovať, odovzdať dobré myšlienky. Uvedomil som si, že by som toto všetko ako politik nezvládol, a preto som odišiel. Samozrejme, politici sú rôzni a robia politiku z rôznych dôvodov. Je potrebné začať doma, v Európe, vo svete. Ešte v 1974 som robil taký projekt Habitaty - kde bol náš dom zo 6 svetadielov. Kvôli Rímskemu klubu sa ľudia začali dívať do budúcnosti, ohromne veľa špičkových vedcov a múdrych ľudí sa začalo zaoberať tým, kam smerujeme. A vedia to, a bolo by s tým veľa trápenia... treba veci začať robiť inak, iné technologické postupy, zmeniť životnú filozofiu. Potom by sme sa mohli zachrániť. Ale kedy títo múdri ľudia, ktorí vedia, ako by sme sa mohlo zachrániť, aj keď tomu už veľmi neverím, nakoľko sme veľa rokov premárnili... Keď sa pozrieme na najväčších ohrozovateľov tejto planéty, nevidím ani vo svete, ani v Európe snahu o zmenu, aby to fungovalo. I keď sa zahĺbim do seba, je ťažké tú cestu vidieť, sú tu totiž ľudia, ktorých bude oveľa ťažšie meniť, než mňa. Ale tí študenti (Fridays for Future) čo robia... Keď som robil výstavu, hoci som na nej drel, uvedomil som si, že vyjsť von je oveľa väčšie gesto. Také, ako robia študenti z Fridays for Future, pretože oni tu budú musieť byť. Ale musia pritvrdiť... Verím, že táto planéta sa dá, keď sa budeme snažiť, zachrániť, ale nie skrz ideológiu. Ďakujem mladým, ich snaha a odvaha je oslavou novembrovej revolúcie."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 22.07.2019

    (audio)
    duration: 01:46:53
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Vysvetlili mi kam smeruje planéta, ale tu bol život

Portrét
Portrét
photo: pri ED natáčaní

Rudolf Sikora sa narodil 17. apríla 1946 v Žiline do rodiny učiteľa matematika a úradníčky. Rodina Sikorových žila do Rudolfových šiestich rokov v Žiline. Potom bol jeho otec preložený do Spišskej Novej Vsi a na konci 50. rokov sa rodina opäť vrátila do Žiliny, kde Rudolf ukončil strednú všeobecno-vzdelávaciu školu. V roku 1963 sa ako sedemnásťročný dostal na bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení (VŠVU), kde paralelne navštevoval dva ateliéry: scénografiu a maľbu. Po ukončení štúdia Sikora založil slávny Otvorený ateliér, a zorganizoval výstavu “Cyklus topografie: Koller, Sikora, Meliš”, ktorá je dnes považovaná za míľnik diania na výtvarnej scéne po auguste 1968. V sedemdesiatych rokoch z politických dôvodov nesmel vystavovať, napriek ponúkanému miestu na Academie des beuax-arts v Paríži neemigroval, nakoľko sa obával dopadu na študijné možnosti mladších súrodencov, a považoval za dôležité pôsobiť na slovenskej výtvarnej scéne. Spolupracoval s aktivistickými skupinami, najmä ochranármi a ekológmi. V roku 1988 bol spolu s ďalšími dovtedy zakázanými umelcami v rámci tzv. perestrojky opäť prijatý do Zväzu výtvarných umelcov. Dňa 19. novembra 1989 sa zúčastnil príprav protestného zhromaždenia v Umeleckej besede a bol aktívny pri vzniku Verejnosti proti násiliu. Po revolúcii pracoval ako poradca ministrov kultúry Ladislava Chudíka a Ladislava Snopka, vyučoval na Akadémii výtvarných umení (AVU) a Filmovej a televíznej fakulte Akadémie muzických umení (FAMU) v Prahe. V roku 1990 VPN opustil, aby sa mohol plne venovať angažovanej výtvarnej tvorbe.