The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Ševčíková (* 1935)

Veľmi sme trpeli

  • Mária Ševčíková sa narodila v roku 1935 v Hlohovci

  • jej rodičia Michal a Barbora počas vojny schovávali svojich známych - židovskú rodinu Sternovcov

  • vystavili celú rodinu nebezpečenstvu, no i tak sa rozhodli podstúpiť toto riziko

  • komunisti im násilím vzali pôdu a pridelili ju do družstva

  • v roku 2009 získali Zelenayovci ocenenie Spravodliví medzi národmi

Priateľstvo Sternovcov a Zelenayovcov

Mária Ševčíková sa narodila v roku 1935 do rodiny Michala a Barbory Zelenayových, dobre situovanej rodiny hlohovských statkárov. Ich dom stál počas druhej svetovej vojny na Hlohovej ulici neďaleko Váhu. Počas vojny Zelenayovci skrývali židovskú rodinu Sternovcov – Helmuta s manželkou Janou, ich synov Juraja a Andreja a starú mamu: „To boli fajnoví ľudia,“ pripomenula Mária Ševčíková, ktorá situáciu doma vnímala detskými očami; nemala ešte ani desať rokov, keď sa u nich židovská rodina začala ukrývať.

Pani Janka Sternová bola totiž spolužiačkou Máriinho otca Michala Zelenaya zo strednej školy. Táto židovská rodina hľadala počas vojny ubytovanie mimo Bratislavy, kde pôvodne bývali. Predtým boli v Michalovciach, rodnom meste Helmuta Sterna, odkiaľ museli odísť. Prišli teda do Hlohovca, rodiska jeho manželky Jany: „Tak prišla k nám a prosila otca, či by nemohli zostať u nás. Mali sme jeden dom, v ktorom pôvodne bývala babka. A ten bol voľný.“ Michal Zelenay im preto ponúkol, aby sa doň nasťahovali.

Skrýše a úkryty

Mária Ševčíková si nespomína, že by ukrývaná židovská rodina mala spočiatku v Hlohovci nejaké problémy. V tom čase boli totiž pozastavené transporty Židov. Sternovci sa začali schovávať, až keď sa k nim donieslo, že sa v Hlohovci Židia opäť hľadajú. Bolo to okolo roku 1944. Často ani Zelenayovci nevedeli, kde naozaj sú: „Tato ich aj hľadal. Videl prázdny byt a išiel na povalu zobrať si ďatelinu. A vedľa pichol vidly, že si naberie a naraz kričí odtiaľ: ,Omama!´ To bola ich stará mama. A tato hovorí: ,Omama, čo tu preboha robíte? Keď vás nájdu, aj mňa s vami zavrú.´“

Ani v Hlohovci nebolo ničím výnimočným udávanie. Neďaleko Zelenayových bývala jedna Hlohovčanka, ktorá ukazovala gardistom, kde sa schovávajú Židia. Podľa slov pamätníčky sa snažila aj jej otca pristihnúť pri protivládnych výrokoch: „Voľaktorí ich nenávideli (Židov, pozn. ed.). Ako jedna pani z našej ulice. Tá len čakala na to, aby otec voľačo také povedal, a už ho aj pôjde obetovať. Trpeli ľudia.“

Do schovávania Sternovcov neboli zapojení len Michal a Barbora Zelenayovci, ale aj ďalší príbuzní a známi. Bratranec Michala bol napríklad policajt. Ak sa mala v dome konať prehliadka, rodinu informoval, aby sa mohli Sternovci schovať do bezpečia: „Tato im povedal: ,Pán Stern, berú Židov. Hybajte voľakde preč.´ On nevedel, kde išli. Len teda, zobrali sa. A mali sme taký živý plot. Jak izba vnútri bola. Bolo to až po zem. Nebolo tam vidieť nič, také to bolo husté. Tam sa strčili piati. Boli tam dve deti. Keby niektoré z nich začalo plakať...! Ale tak boli naučení, že nesmeli ani skríknuť – nič. Boli tam teda tie deti, potom omama, potom pani Sternová  a pán Stern. Všetci tam sedeli. Takže prišli tí gardisti a hľadali ich. Všetko prezerali a nič. Aj pred tým živým plotom stáli, a nevedeli o nich. Ani náš tato o tom nevedel. A oni to vedeli, strčili sa tam dovnútra. Predstavte si tie malé deti. Keby bolo niektoré z nich len zajajkalo, tak ich nájdu. Boli by už bývali dávno na druhom svete.“

Helmuta Sterna však neskôr chytili. A aj keď presvedčil gardistov, aby ho netransportovali do koncentračného tábora, predsa len ho prinútili, aby sa im každý deň hlásil. Po niekoľkých dňoch však ušiel, zrejme do kopcov v okolí Hlohovca. Zvyšok rodiny sa zatiaľ skrýval v provizórnych úkrytoch, ktoré vymýšľal Michal Zelenay. Jedným z nich bola napríklad jama zakrytá zvrchu doskami a zasypaná zemiakmi alebo pivnica s tajnou miestnosťou.

Židovská rodina sa zúčastňovala na chode domácnosti, aj veľkého statku, ktorý Zelenayovci v tom čase vlastnili. Napríklad pán Stern chodil spolu s Michalom Zelenayom orať na roľu, i keď - ako priznala Mária - to bolo dosť riskantné: „On držal pluh a tato išiel vedľa neho. Kone poháňal. A on chcel orať, aby zabudol na to všetko, čo sa robí. A ten gazda z druhej strany kričal môjmu otcovi: ,Mišo, čo to tam máš, Žida?´ Lebo on mal fyziognómiu židovskú. Poznali ho ľudia. A on hovorí: ,Ale čoby bol. Neni.´“ Načas sa rodina aj rozdelila po rôznych domácnostiach, aby bolo ťažké jej jednotlivých členov nájsť.

Detský čas

Počas toho, ako Zelenayovci schovávali židovskú rodinu, k nim nemecká armáda tesne pred koncom vojny nasťahovala jedného Nemca - civilistu od Topoľčian. Z akého dôvodu u Sternovcov býval, si už Mária Ševčíková nespomenula. Tento Nemec si všimol, že Sternovci sú Židia, a robil im napriek. Napríklad rodina mala v záhrade slivku. Nezrelé plody dával synovi Sternovcov, malému Andrejovi, a neprestal, ani keď ho domáci upozornili: „Tato mu hovorí: ,Pán Smidt, načo to tomu dieťaťu dávate? Šak to nie je zrelé. Voľačo sa mu stane.´ ,Nech skape, Žid. Nech skape, Žid,´ tak to povedal.“ Andrej krátko po vojne zomrel na úplavicu – na ochorenie, ktoré sa prenáša aj kontaminovanými potravinami a pre malé deti môže byť smrteľné. Rodina pripisovala smrť malého Andreja práve tomuto Nemcovi. Sternovci ho pochovali na miestnom židovskom cintoríne.

Pamätníčka si dobre rozumela aj s Jurajom, starším synom Sternovcov, ktorý mal podľa nej na tú dobu nezvyčajné elektrické hračky: „Sme si sadli večer, otec prišiel, ja som tam bola, Juro tam bol, jeho otec a neviem ešte kto. A malý pustil elektrinu na tej hračke a všetci sme sa držali za ruky a taká elektrika nám išla (hračka bola vodivá, pozn. ed.). Ja som bola u nich pečená-varená. A pani Sternová vedela veľmi dobre piecť. Tá bola taká kuchárka a la tutti.“

Mária Ševčíková mala mnoho kamarátok v židovskej komunite aj mimo svojho domova. Jej kamarátky odišli spolu so svojimi rodičmi v prvom transporte do koncentračných táborov: „V susednom dvore býval mäsiar a mal dve dcéry. A veľmi dobre sme sa kamarátili, hrávali. A keď som ich videla: procesia tých Židov išla po tej našej Hlohovej ulici, každý s tými hviezdami, aj tie deti a tie žlté hviezdy mali. Keď som na ne pozerala, tak som plakala. Aj oni mi kývali a nič netušili. A aj určite zahynuli, lebo išli v tom prvom turnuse. To všetko brali do tých plynových komôr. To bolo strašné. Strašné.“

Rumuni, Nemci a Rusi

U Zelenayových sa načas usídlili tesne pred koncom vojny rumunskí, ale aj nemeckí vojaci. S nemeckými vojakmi nemali väčšie problémy, o ruskom vojsku sa to však podľa pamätníčky povedať nedá. Spomína na stretnutie s jedným ruským vojakom: „Prišiel a odtiaľto až po vrch mal samé hodinky.” (Ukazuje od zápästia až nad lakeť, pozn. ed.) On povedal, že to milenke nesie. To nakradli. Na našej ulici býval pán, Sloboda sa tuším volal, a on bol hodinár. Zaiste tam to zobral, lebo mi ukazoval tým smerom.“ 

Atmosféra strachu – tak popisuje pamätníčka udalosti pred oslobodením Slovenska. Pri jednej prestrelke vyšiel na ulicu chlapec a guľka mu zasiahla koleno, podľa jej slov mu z neho jabĺčko len tak odletelo. A napriek tomu, že za normálnych okolností nešlo o smrteľné zranenie, keďže mu nemal kto pomôcť, vykrvácal. Po vojne sa Sternovci odsťahovali naspäť do Bratislavy. Byt, ktorý bol počas vojny arizovaný, im noví obyvatelia nechceli spočiatku vrátiť. Späť ho dostali až o niekoľko rokov a krátko pred menovou reformou v roku 1952 ho predali. Po návrate do Bratislavy preto bývali najprv u brata jedného z rodičov, ktorý sa vrátil z koncentračného tábora. Neskôr si prenajali byt v inej časti mesta.

Nedobrovoľný prechod do družstva

Ani po vojne sa Zelenayovcom nežilo ľahko. V 50. rokoch prišli o gazdovstvo, na ktorom pracovali ich rodiny po celé generácie. Rodičia Márie Ševčíkovej mali v Hlohovci tesne po druhej svetovej vojne približne štyri hektáre pozemkov. Ak by sa úrady držali rozmerov pozemku, rodiny by sa takzvaná kolektivizácia, teda tzv. premena individuálneho súkromného hospodárstva na kolektívne, netýkala. Tá bola aktuálna, až keď mal jeden vlastník viac ako päť hektárov pozemkov.

Napriek tomu sa otec pamätníčky obával o svoj majetok. Ako sa ukázalo, oprávnene. Táto zmena však prišla postupne a úrady na to využívali rôzne formy nátlaku. Napríklad nalepili do výkladov hlohovských obchodov plagáty s karikatúrami Michala Zelenaya, Karola Ševčíka a jedného z najbohatších Hlohovčanov pána Lenharta. Na plagáte bol nápis: „Vidíte ich? To sú tí, ktorí si neplnia voči štátu svoje povinnosti.“ Rodina tiež musela úradom odovzdávať obrovskú dávku žita a ovsu, ktorými pôvodne kŕmili vlastné zvieratá: „Otec dostal za to toľko peňazí, že nemohol vyplatiť ani vlastných ľudí. Tak prišiel za mnou: ,Marti, daj mi ale dve tisícky, však ja nemôžem tých chlapov tam vyplatiť.´ Toľko dostal. Tak viete si predstaviť, ako to bolo.“ 

V minulosti mala rodina pre zvieratá toľko žita, že ako deti z neho skákali, až im to musel otec zakázať, aby sa doňho nepreborili a nezadusili sa. Po odvádzaní jeho čiastok úradom ho zostalo v gazdovstve iba toľko, že ho dokázali uskladniť v jednom 150-litrovom sude. Úrady im napríklad vymerali, že museli každý rok odovzdať 4000 vajec, čo bolo pre rodinu nepredstaviteľné číslo. Zvyšok, ktorý Zelenayovci nedokázali odovzdať, kupovali v obchodoch: „Tak takto bolo, viete. Trpeli sme veľmi.“ 

Potom na Michala Zelenaya začali úrady vyvíjať rôznym spôsobom nátlak, aby predsa len vstúpil do družstva. Napríklad riaditeľ hlohovskej „meštianky“ si zavolal Máriu Ševčíkovú, keď bola ešte žiačkou, aby sama presviedčala svojho otca, aby aj on dal štátu vlastné pozemky: „On sa toho družstva, chudák, bál, jak čert svätenej vody.“

Držali mu ruku pri podpise

Michal Zelenay nakoniec prikývol až potom, ako naňho úrady vyvinuli tlak prostredníctvom dvoch vydieračov, ktorí rodinu navštívili uprostred noci. Podľa pamätníčky ich doviedol pán Dlhopolček, ktorý robil na družstve účtovníka: „Zaťukali na dvere. Tam u rodičov som vtedy spala. Otvorím a tam vidím dvoch chlapov, ale z očí im nič dobré nevychádzalo. A hneď na mňa, že kde je Zelenay. Povedala som, že nie je doma, je odcestovaný.“ Mala mu odovzdať odkaz, aby sa doobeda dostavil na miestny národný výbor.

Tam ho ďalší deň presviedčali opäť, aby sa pridal do družstva, čo však odmietol s odôvodnením, že nemá dostatok hektárov: „On mal dvoch bratov a jednu sestru. Tak mu zarátali pozemky jedného brata, čo mal role, druhého brata, aj sestrine. Potom to vyskočilo na osem alebo až deväť hektárov a musel im to podpísať. Držali mu ruku, aby to podpísal. Lebo on nechcel, zdráhal sa. A potom už bol v družstve.“ 

Prepis súkromného gazdovstva na družstvo bola pre rodinu ťažká rana. Zelenayovci totiž stratili väčšinu majetku: „O tri dni prišli k nám tí lapaji, zobrali otcovi maštale. Dva kone, krásne kone sme mali. On ich večne vyčesával s tým hrebeňom. Jednu kravu, teliatko a ešte sviňu išli zobrať. Chceli sme si ju ale o dva mesiace zabiť, že budeme teda mať nejaké mäso.“

Rodina Zelenayovcov preukázala počas druhej svetovej vojny svojim známym láskavosť a veľkú ľudskosť. So svojimi záchrancami zostali Sternovci v kontakte až do konca života. Dňa 21. augusta 2009 získali Michal a Barbora Zelenayovci ocenenie Spravodliví medzi národmi a ich mená sú zapísané v Záhrade spravodlivých v Jeruzaleme. Ocenenie prevzala ich dcéra Mária Ševčíková, rodená Zelenayová. Juraj Stern, ktorý sa v Hlohovci ukrýval spoločne so svojimi rodičmi a ktorý ich na toto ocenenie aj navrhol, tvrdí, že nikdy nedokáže splatiť záchranu životov svojej rodiny. O Zelenayovcoch hovorí ako o skutočných hrdinoch. Napriek tomu, že riskovali životy celej svojej rodiny a príbuzných, vrátane vlastných detí, nebáli sa a zachovali sa statočne.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Kristína Jurčišinová)