Viktor Šefčík

* 1960

  • „My sme s Bratislavou nemali skoro žiadny kontakt. Ja som chodil do Bratislavy na začiatku. Si predstavte, že nám zabezpečili zadarmo lietadlo. Sme lietadlom chodili dvakrát do týždňa, ako s aerolinkami. Spolu so Zbyněkom sme takto chodili. Sme sa pomaľovali a to bolo v zime. Vtedy bola fest zima a dali sme kraťasy na normálne nohavice. Na znak toho, že my sme iní, že nastupuje iná doba. Boli to také symboliky. Napríklad sme so Zbyněkom v tlačiarni a teraz si predstavte, a my sme si to vtedy neuvedomovali, ale sme prišli za riaditeľom pomaľovaní ako indiáni. My sme tu z Občianskeho fóra – VPN a už nás čakala celá tlačiareň. Mali sme niečo povedať a my sme vyzerali ako nejakí... Keď to z toho pohľadu zoberiem. A všetko nám zabezpečili, ako sme potrebovali. A potom to oni sprivatizovali. My sme to mohli celé sprivatizovať, zobrať si to proste a tí komunisti len čakali, však to sú kreténi, aj sme boli, keď sa to tak zoberie. My sme len vedeli, že je tu sloboda konečne. Konečne si môžem počúvať hudbu, akú chcem, môžem maľovať, ako chcem. A to bolo pre mňa prioritné."

  • „V šesťdesiatom ôsmom, toto som úplne zabudol. Otec robil v PKO a vtedy boli také odmenové zájazdy do Ruska, na Krym. To bolo niečo úplne fascinujúce ísť tam. Nás zobrali začiatkom augusta ku babke, do Kráľovského Chlmca a oni išli na dovolenku do Ruska, na ten Krym. A teraz si pamätám, že tam bola teta, otcova mladšia sestra. A ona bola taká hysterka, že bude vojna, televízor stále pozerali. A ja som nechápal, že aká vojna. Babka hovorila, že treba ísť rýchlo do obchodu a nakúpiť múku, cukor, soľ a všetko. A potom sme sledovali pri Chlmci ako išli tanky. Všetky cesty boli zavreté. Nič sa nedalo robiť. A otec sa mal práve okolo 20. vrátiť z dovolenky. Ale proste z Ruska boli všetky vlaky vyhradené pre armádu. A oni išli nejakým takým druhoradým vlakom a potom na hraniciach čakali hodiny. Pred prechodom ich nahnali do dobytčích vozňov, ako dovolenkárov a takto ich previezli do Čiernej nad Tisou, kde sa menili koľaje. My sme vlastne príchod zažili u babky. Kráľovský Chlmec bola dedina vtedy a tam sme videli tie tanky. Každý utekal do obchodu nakupovať vo veľkom. Potom prišli rodičia a vrátili sme sa do Košíc. V Košiciach sa už stal incident. Tá teta, ktorú vyzliekli a pomaľovali, tak ona bývala na Stromovej ulici. My sme bývali v prvom vchode a ona bývala v poslednom vchode. V tom dlhom baraku. Už neviem ako sa ona volala, ale bola manželkou ruského dôstojníka. A ona tam začala chváliť na Hlavnej ulici Rusov a všetci boli proti, tak ju vyzliekli a ju poliali červenou farbou. To je normálne zaznamenané. Potom tých ľudí odsúdili na dvadsať rokov, ktorým to dokázali, že to urobili."

  • „Ja som v šesťdesiatom šiestom išiel do prvého ročníka, proste na ZDŠ (základnú školu). Bola to základná škola s maďarským vyučovacím jazykom. Vtedy niekedy ju založili. Bola v podstate bývalá židovská škola a dali tam dokopy Židov a Maďarov. [Dokumentarista: To je tá na Šrobárovej ulici zo zadu?] Áno. A vtedy bol riaditeľ Rátc, ten košický básnik, teraz tam má aj bustu a jeho vnučka je takisto vynikajúca výtvarníčka, Noemi Rátcova. No a ja som tam nastúpil v šesťdesiatom šiestom a vybrali ma, že sa môžem prihlásiť na výtvarnú, do ĽŠU. Vtedy sa to volalo Ľudová škola umenia. Sídlila na Moyzesovej, v bývalom kláštore mníšok. Vybrali ma a sme išli ma prijímačky, museli sme ísť. A to si dodnes pamätám, že nás normálne pripravovali, že čo budeme kresliť. Budete kresliť Sovietsky zväz očami detí. Ukázal nám fotky Moskvy a tomu podobné. Ideologicky nás pripravovali už ako šesťročné deti. To si pamätám, že stále nás oddelili na tej výtvarnej výchove ako prvákov a proste sme trénovali. A teraz ja som prišiel na prijímačky a ja som taký spontánny bol, tak ako každé dieťa. A s tušom som mal robiť. A teraz každý mal jednu lavicu. Sme tam boli, asi desiati v triede a bolo tam ticho. Téma bola Sovietsky zväz očami detí a toto sme museli namaľovať. No a teraz ja som tam niečo začal kresliť. Som sa do toho nejako vžil a sa mi proste trochu vylial tuš, kvaplo mi z toho pera na výkres, taká mláka tam bola. A teraz si hovorím koniec, vyhodia ma. A prišiel ten pedagóg, čo nás mal na starosti. Si ho dodnes pamätám. Mirko Milan, to bol taký distingvovaný muž, taký bol proste, chodil ako pán. A pozrel, zohol sa a fúkol mi do toho. Tak sa to rozišlo a ja som len pozeral. On mi povedal, vidíš, tak to je vesmír a tu ide sovietska raketa. Neviem ako sa vtedy volala, Sojuz myslím a tam je Gagarin, alebo kto vtedy lietal do vesmíru. A ja som úplne ožil, že super, tak som začal kresliť hviezdy, tak, ako sme ich s otcom pozerali cez ďalekohľad. Nakoniec ma prijali. A to bola tá ideológia."

  • Full recordings
  • 1

    Kino Úsmev, Košice, 17.07.2020

    (audio)
    duration: 02:14:46
Full recordings are available only for logged users.

My sme stále pátrali po kolegoch, ktorí maľujú inač, majú iný názor

Dospievajúci Viktor Šefčík
Dospievajúci Viktor Šefčík
photo: Archív pamätníka

Viktor Šefčík sa narodil 17. augusta 1960 v Košiciach, kde prežil svoje detstvo a obdobie dospievania. Chodil na základnú školu s maďarským vyučovacím jazykom. Jeho otec sa poznal s košickou výtvarnou komunitou, čo ovplyvnilo Viktorov vzťah k výtvarnému umeniu. Vyštudoval odbor grafika na Škole umeleckého priemyslu v Košiciach. Počas štúdia na strednej škole si musel vybrať medzi plávaním a výtvarným umením. Už v období jeho stredoškolského štúdia so spolužiakmi organizovali súkromné výstavy, na ktorých medzi sebou prezentovali svoje práce, ktoré prekračovali rámec socialistického umenia. Po ukončení stredoškolského štúdia sa presťahoval do Bratislavy, kde sa snažil dostať na Vysokú školu výtvarného umenia. Ešte pred prijatím na vysokú školu plánoval emigrovať do zahraničia. Počas vysokoškolských čias pátral po kolegoch, ktorí maľovali inak a mali iný názor, čo ho priviedlo do prostredia pražského undergroundu. Po absolvovaní VŠVU jeho vnútorná nespokojnosť s nemožnosťou slobodne tvoriť znovu vyústila do snahy emigrovať do zahraničia, tieto plány skrížila Nežná revolúcia. Deň 17. november 1989 ho zastihol v Bratislave. Po návrate do Košíc 18. novembra 1989 sa v nasledujúcich dňoch stal jedným zo zakladajúcich členov Občianskeho fóra v Košiciach. V roku 1992 odcestoval do New Yorku. V súčasnosti žije v Maďarsku a dodnes sa zaoberá umeleckou tvorbou.