Mgr. Marián Sedílek

* 1968

  • „Vyšli sme z podchodu so spolužiakmi z krúžku aj z iných odborov. Stretli sme sa tam, chvíľu sme na seba rozpačito pozerali. Henrieta Hrinková povedala: ‚Urobme kruh, chyťme sa za ruky, zaspievajme si hymnu a živou reťazou prejdime k našej škole.‘ Od Hodžovho námestia, podchodom po dnešnej Poštovej ulici, pri OD Dunaj sme prechádzali cez cestu, tam sme dávali pozor, aby sme nebrzdili dopravu, čiže keď išli autá, reťaz sa pretrhla, počkali sme, kým prejdú. Monitorovali nás autá Verejnej bezpečnosti. Všímali sme si ich, boli aj pri prechode pre chodcov, ale nezasahovali, iba monitorovali. Prvá zastávka bola pred SND, opäť sme urobili kruh. Cestou sme skandovali heslá: ‚Chceme dialóg, chceme reformu školstva, nechceme reaktor,‘ lebo vtedy sa diskutovalo o výstavbe školského reaktora v Mlynskej doline. Potom sme prešli ku škole a od školy pred ministerstvo školstva, čo je kúsok. Tá reťaz sa zmenila na masu ľudí a z ministerstva školstva vyšiel Gejza Šlapka, tak s ním sme trocha diskutovali." „Aký ste mali pocit z tej diskusie?" „Zvláštny. On prišiel upokojovať situáciu, začala sa s ním rozprávať Heňa Hrinková. Tam sme si uvedomili, že sme vytvorili taký kruh a že ona je tam sama. Niekde v strede stál on a vedľa neho Heňa, a potom sme ich obstúpili, aby v tom celom nebola len Henrieta. Ten výsledok bol taký, že sa [Šlapka] snažil nejako tú našu nespokojnosť rozkrájať na drobné a nepodstatné problémy, ale čo bolo zaujímavé, dohodli sme sa, že dialóg bude pokračovať, že vyšleme našich zástupcov na ministerstvo školstva a dialóg bude pokračovať. K čomu, samozrejme, nedošlo, lebo zásah v piatok v Prahe úplne zmenil situáciu. Keďže v piatok bolo rektorské voľno, čo znamenalo, aby študenti vo štvrtok večer odišli domov, a my sme neodišli, ale odišli sme až po manifestácii. Ešte sme sa koordinovali, aby sme nešli rovno na stanicu, ale rôznymi bočnými uličkami." „Ako sa na vás pozerali ľudia okolo?" „Niektorí tlieskali, niektorí nás slovne povzbudzovali, ale boli aj takí, čo sa pýtali, prečo tam robíme bordel. Ako aj dnes."

  • „Nedávno sme mali stretnutie a kolegyňa mi pripomenula udalosť, ktorú ja v hlave nemám, ale musela sa stať. Vyslovovali sme dôveru a nedôveru učiteľom. Mali sme lustračný zoznam a mali sme povedať meno profesora – áno, súhlasíme – nie, nesúhlasíme, a ja som to čítal. Vravela mi Dada Bombíková, že ona na to nemala odvahu, tak ja som to zobral. Ja som to čítal. Nebolo to príjemné, moje pocity boli zvláštne, aj keď som to len čítal, ste ten, čo nesie tu správu, že sa rozhoduje o osude nejakých ľudí. Na druhej strane som sa upokojoval, že je to kolektívne rozhodnutie, nielen moje. A potom boli zaujímavé debaty, keď to tí ľudia začali napádať, že ako toto môžeme robiť a že môžeme byť vďační, že sme sa dostali na školu, a že môžu menovať každého, kto sa tam dostal po známostiach a tak ďalej. Aj Milan Novotný vystúpil, že aj on sa dostal po známostiach, ale takto by to nemalo byť, a práve preto to chceme zmeniť." „Ako vyzeralo vyslovovanie dôvery a nedôvery? Boli tam aj profesori?" „Áno, prečítali sme meno s povedali sme v princípe, či súhlasíme, alebo nesúhlasíme, aby zostali na škole. Bolo to v podstate áno, nie." „A ten, čo dostal nesúhlas, musel odísť z katedry?" „Tak nejako. O tomto sme rozhodovali."

  • „Bol pondelok, tuším 13. novembra. Bol proces s Bratislavskou päťkou a boli sme na manifestácii na podporu týmto ľudom pred krídlom Justičného paláca. Keďže ma strašne bavilo fotiť, fotografoval som na tom podujatí. To sa skončilo ráno okolo deviatej, vracali sme sa do školy na dejiny vedeckého komunizmu. Na dnešnom Americkom námestí sme nastúpili na električku a ja som si to absolútne nevšimol, ale ako som prišiel do školy k výťahu, [zrazu, pozn. ed.] stáli pri mne dvaja páni, či môžu so mnou hovoriť, že som fotografoval. Že som fotografoval aj príslušníkov Štátnej bezpečnosti, a to sa nesmie, a chcú odo mňa film. A musím povedať, že som im ho dal. Vyľakal som sa. Boli takí presvedčiví, že som im ho jednoducho dal. Ešte som im hovoril, že mám na filme aj osobné veci, dcéra bola malá. Pýtal som sa, či mi ho vrátia a oni, že jasné, vrátia. Samozrejme, že nie. No a potom až hore v posluchárni som si uvedomil, akú hlúposť som urobil, lebo sme tam boli všetci zachytení, všetci, čo tam boli. Na druhej strane ma utešovali spolužiaci, lebo som nebol jediný, kto fotil, takže nás tak či tak majú. To bola moja jediná skúsenosť so ŠTB, a nebol to dobrý pocit. Dodnes sa hanbím za to, že som im ten film dal."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 30.01.2019

    (audio)
    duration: 01:16:13
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Eštébáci chceli odo mňa film z fotoaparátu. A musím povedať, že som im ho dal, čo ma dodnes mrzí

Marián Sedílek
Marián Sedílek
photo: Marián Sedílek

Narodil sa v Ružomberku v roku 1968. Vyrastal v Piešťanoch, kam sa presťahovali kvôli otcovmu povolaniu mechanika a palubného technika. V Piešťanoch navštevoval základnú školu a gymnázium. Na žurnalistiku FF UK v Bratislave sa dostal až na ministerské odvolanie. Zúčastnil sa študentského pochodu zo 16. novembra 1989 v predvečer Nežnej revolúcie, bol jedným z aktérov študentského hnutia na Univerzite Komenského. Po škole sa v roku 1990 zamestnal v týždenníku Mladé rozlety. Po vojenčine začal pracovať v prílohe denníka Smena na nedeľu, v roku 1993 odišiel do Sme a v tom istom roku sa vrátil do Nitry, kde žil s manželkou. V roku 1996 prešiel do sféry public relations.