Ervín Schönhauser

* 1940

  • „Nepobudli sme v tých barakoch dlho a 19. decembra 1944, čiže my sme boli v tomto koncentračnom tábore od 8. septembra '44 do 19. decembra '44, pretože kde participoval len jeden Nemec, už to malo názov koncentračného tábora, čo bola aj pravda. A mali sme šťastie v nešťastí, a ja hovorím, bol to boží zázrak. Pretože čo bola tendencia? Zo všetkých týchto zberných, kvázi pracovných táborov – Nováky, Sereď, Patrónka, Žilina, Vyhne, sa išlo rovno do „raja“ v úvodzovkách – Osvienčim. A my sme museli mať obrovské šťastie, boží zázrak. Boli tam už rozbombardované trate, tak riešili to trošku „humánnejšie" v úvodzovkách, že sme nešli do toho totálneho vyhladzovacieho tábora, čo bol Osvienčim, ale doslovne nás vláčili v známych dobytčích vagónoch, čo dodnes nepochopím, od 19. decembra alebo od 18., to je už detail. Prišli sme tam do Terezína totálne zbedačení. Češi nás vliekli. Nebudem hovoriť, že to neboli Pullmanove vozne. Behom tohoto transportu strašne veľa ľudí zomrelo. A čo vôbec nepochopím, tam bolo jedno vedro – na fekálie, na vodu, proste nepochopím, nepochopím. Takže tá cesta bola strastiplná a strašná. Prišli sme do Terezína a zase tendencia – vlčiaci, vreskot, SS, gestapo, mali z radov Čechov všelijakých pomocníkov. Ocitli sme sa v jednej obrovskej miestnosti – sprcháreň. To si pamätám, boli tam sprchy, kde bolo odvšivavenie, osprchovanie, atď. A čo je zaujímavé, ja neviem, ako som na to prišiel, ako som zmobilizoval túto myšlienku, hovorím si, to je plynová komora. Mal som štyri roky! Ja neviem, kde ma to napadlo. Že to je asi náš koniec, plynová komora. Niečo také bolo v tých plynových komorách. Takže našťastie tam boli tie sprchy.“

  • „K nám – a čo je zaujímavé – tohoto sa zúčastňovalo nielen obyvateľstvo, ale aj vojaci. Ešte sme zabednili skrine, to si pamätám. To sme už v Topoľčanoch bývali na inom mieste, ale tiež na Štefánikovom námestí, vedľa dnešného mestského úradu, kde sídli primátor. No a vpadli k nám, mlátili nás teda dobre a môj otec utŕžil ranu do hlavy železnou tyčou, a síce do konca života tam mal až po mozog jazvu. Jazvu! Potom sa to samozrejme nejako riešilo, atď. Neviem, aký bol výsledok, kto bol určený ako iniciátor tohoto všetkého a ako skončili právne títo ľudia, či ich odsúdili. Takže dodnes ma mrazí, mal som štyri-päť rokov, ale na takéto veci sa nezabúda, to si človek berie do hrobu.“

  • „Tie mraky sa zaťahovali, že. Takže kvázi tá výnimka, že otec bol nepostrádateľný, samozrejme, to sa nedalo asi dlho ťahať. Toto celé vypuklo, respektíve Nemci začali ausgerechnet besniť hlavne po vypuknutí Slovenského národného povstania. Výsledok tohoto besnenia, atď., bolo to, že... a tam sa proste nedebatovalo, čo sa týka židovského obyvateľstva, čomu predchádzala arizácia, atď., atď., 8. septembra 1944, mohli byť tak dve tri hodiny nad ránom, a že bolo také babie leto, to si pamätám, hoci som bol drobný, mal som pár rokov. Vpadli k nám SS, gestapo, gardisti, ktorých sprevádzal vtedy typický prejav: streľba do vzduchu, okolo kostola v Topoľčanoch chodil ostentatívne a demonštratívne jeden tank, že čo sme my. A streľba a rev a bitka. Takže takto nás prepadli a v tom, čo sme mali na sebe – no čo už sme mali na sebe – nás odlifrovali, respektíve doslova odvliekli na dvor miestneho topoľčianskeho kina Topoľ. Tam už bolo samozrejme zhromaždené židovské obyvateľstvo určené na likvidáciu do koncentrákov a odtiaľ nás na nákladných autách za vieme asi akých okolností odvliekli do Serede. To si pamätám. Bola noc, typické reflektory, streľba, nemecký vreskot, tendečne gardisti a táto kumpánia okolo. A v tej Seredi nás hnali cez koľajnice a vis-á-vis naproti, čo dnes už viem, bol koncentračný tábor v Seredi.“

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 10.12.2020

    (audio)
    duration: 02:15:04
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Izrael nebol mojou zasľúbenou zemou

Ervín Schönhauser sa narodil ako dvojča 24. mája 1940 v Topoľčanoch do ortodoxnej židovskej rodiny bankového úradníka. Pred deportáciami v roku 1942 ich rodinu chránila otcova výnimka „hospodársky dôležitého Žida”. Po SNP bola celá rodina začiatkom septembra roku 1944 deportovaná do koncentračného tábora Sereď a odtiaľ začiatkom decembra do Terezína. Všetci prežili a vrátili sa do Topoľčian, kde bol Ervín 24. septembra 1945 priamym svedkom topoľčianskeho pogromu. Napriek viacerým žiadostiam im topoľčanské úrady nevrátili nič z arizovaného majetku. Vzápätí sa rodina presťahovala do Bratislavy. Značná časť príbuzenstva sa v rokoch 1948/49 vysťahovala do Izraela. Aj po komunistickom prevrate dodržovala rodina kóšer domácnosť. Ervín absolvoval chemickú priemyslovku, ale odbor ho nebavil. V roku 1959 otca na základe obvinenia zo sympatizovania so sionizmom vyhodili z práce. V roku 1966 emigroval do Izraela Ervínov mladší brat. V tomto roku sa pamätník oženil a o rok sa mu narodil syn. Napriek tomu sa vydal sám v lete v roku 1968 do Izraela s tým, že tam ostane žiť. Po troch mesiacoch trápenia sa však vrátil. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 emigroval do Švajčiarska jeho brat, dvojča Róbert. Pamätník bol často predvolávaný na výsluch ŠtB a režim mu až do roku 1989 povolil len dve návštevy brata. V roku 1990 tragicky pri autonehode zahynul jeho mladší syn. Od svojich 56 rokoch sa profesionálne venuje sólovému spevu predovšetkým židovských piesní a reprezentuje Slovensko na rôznych podujatiach v zahraničí. Je aktívnym členom židovskej obce v Bratislave a organizácie The Hidden Child.