The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Róbert Schmidt (* 1968)

Pamätám si, ako sme volali z vestibulu vtedajšiemu rektorovi, že nenastúpime do školy

  • narodený 15. mája 1968 v Bojniciach

  • jeho starý otec bol obeťou perzekúcie nemeckých občanov v povojnovom Československu

  • počas stredoškolských štúdií pôsobil v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny v Prievidzi

  • v roku 1986 nastúpil na Vysokú školu technickú v Košiciach, kde počas Nežnej revolúcie vstúpil do študentského štrajkového výboru

  • v decembri 1989 sa zúčastnil na rokovaní so štrajkujúcimi väzňami nápravno-výchovného ústavu Košice-Šaca

  • od roku 1992 bol doktorandom na Vysokej škole technickej v Košiciach, štúdium však z finančných dôvodov prerušil a následne sa zamestnal na univerzite ako odborný asistent

  • v rokoch 2002 – 2003 absolvoval štipendijný program Lanea Kirklanda na Akadémii banícko-hutníckej v Krakove

  • od roku 2003 ostal pôsobiť v Krakove v oblasti cestovného ruchu

  • ako turistický sprievodca vypracoval trasu na projekte Vrba–Wetzler Memorial

  • od roku 2018 spolupracuje s organizáciou Post Bellum SK, pre ktorú pripravil trasu k memoriálu Stopami ukrývaných detí

  • v súčasnosti pôsobí ako turistický sprievodca a prekladateľ v Krakove

Na brutálny zásah proti demonštrantom na Národnej triede v novembri ‘89 zareagoval svojim vstúpením do študentského štrajkového výboru. Po revolúcii našiel uplatnenie v Krakove, kde pôsobí ako profesionálny sprievodca cestovného ruchu.

Róbert Schmidt sa narodil 15. mája 1968 v Bojniciach. Pochádza z neďalekej Prievidze, ktorá leží na okraji západného Slovenska v strede Hornonitrianskej kotliny. Prievidza je druhým najväčším mestom regiónu Ponitrie.

Otec, Karol Schmidt, sa narodil v roku 1932 do slovensko-nemeckej rodiny. Práve pre svoj nemecký pôvod sa rodina Schmidtových stala po druhej svetovej vojne obeťou protinemeckých vládnych nariadení a organizovaných odsunov. Kým stará matka pamätníka pochádzala z Prešova, starý otec sa narodil v pohraničnom meste Cheb. Po prvej svetovej vojne sa stalo súčasťou Prvej česko-slovenskej republiky (ČSR). Po absolvovaní štúdia práva na Karlovej Univerzite v Prahe bol vyslaný do Bardejova, kde pôsobil ako prednosta súdu. Tam sa spoznal aj so svojou budúcou manželkou, starou mamou pamätníka. „Pre starého otca to bol zo začiatku kultúrny šok, ale časom si zvykol. Čo si spomínam, tak svoj nemecký pôvod nikdy nejako zvláštne neprežíval, ani nebol vychovávaný ako Nemec. Celý život sa skôr považoval za občana Rakúsko-Uhorskej monarchie,“ hovorí pamätník.

Korene starého otca

Mnohonárodnostná ČSR, ktorej základy boli položené na myšlienke spolužitia založeného na vzájomnej tolerancii a rešpekte, však doplatila v roku 1938 na ambície Tretej ríše. Tá jednotlivými krokmi oslabovala jej vnútornú, ale aj politickú stabilitu. Vytvárala priestor pre posilňovanie národno-emancipačných tendencií príslušníkov slovenského národa, ktoré presadzovala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Pod vplyvom propagandy HSĽS v spoločnosti silneli protičeské nálady, ktoré nabrali konkrétne kontúry po ľudáckej Slovenskej republiky. Vláda napokon v procese tzv. slovakizácie začala vydávať nariadenia, následkom ktorých boli zo svojich funkcií odvolaní štátni úradníci a profesori českého pôvodu.

„Bardejov bol typický tým, že tam bola silná česká komunita. Starý otec mi spomínal, ako si vtedy jeho českí kolegovia začali narýchlo hľadať nemeckých predkov, aby neboli presídlení. Bola to vtedy jediná možnosť, ako tam mohli zostať,“ približuje pamätník.  

Tým, že ľudácka Slovenská republika kolaborovala s nacistickým Nemeckom, pomohol nemecký pôvod rodine otca prečkať prvé roky ľudáckeho režimu v relatívnej slobode a bezpečí: „Podľa vtedajšej optiky patril starý otec k váženým občanom, pretože bol Nemec a navyše vzdelaný. Istú dobu bol predsedom strany Deutsche Partei, kde sa združovali ľudia s nemeckým pôvodom. Nemalo to však nič spoločné s nejakým sympatizovaním s fašizmom. Starý otec spomínal, že tam boli rôzni ľudia, dokonca niektorí z nich boli členmi ilegálneho výboru. Väčšinou to bolo o tom, že spolu chodili na pivo.“

Sestra vojnového hrdinu

Postavenie rodiny Schmidtových sa radikálne zmenilo po vypuknutí slovenského protifašistického odboja, kedy nemecký pôvod znamenal možné ohrozenie. Jedným z priamych aktérov Slovenského národného povstania (SNP) bol aj brat starej mamy pamätníka – generál Emil Pierko: „Otcov strýko vtedy velil Martinskej posádke, ktorá bojovala na strane partizánov. Vďaka tomu sa musel po potlačení povstania ukrývať do konca vojny pred gestapom vo Zvolene. Po vojne bol obeťou politických procesov – vyhodili ho z armády a on potom išiel kopať kanále.“

Udalosti, ktoré predchádzali SNP, ale aj jeho ďalší vývoj, sú v rodine pamätníka dobre zdokumentované aj vďaka starému otcovi. Začal si viesť denník od mája 1944: „Dedko si poznačil do denníka zápis, ktorý sa viazal na deportáciu židovského obyvateľstva. Bolo vtedy vydané nariadenie, na základe ktorého sa majú zhromaždiť všetci Židia, ktorí zostali v Bardejove, na deportácie. Našli ich tam zhruba desať, no nakoniec sa im podarilo zachrániť. Nariadenie bolo na poslednú chvíľu odvolané.“

V obavách o bezpečie rodiny počas prechodu východného frontu cez Bardejov, sa starý otec pamätníka rozhodol ukryť svoju manželku s deťmi u rodinného známeho v baníckom dome na Hornej Rovni. Tam prečkali obdobie tvrdých povstaleckých bojov až do zimy roku 1944, kým sa situácia nestabilizovala.

„Zažili tam náročné chvíle, najmä po tom, ako sa premiestnili do kláštora v Štiavnických baniach k mníškam, ktoré tam viedli sirotinec. Partizáni sa nejako dozvedeli od miestnych, že sa tam nachádzajú aj deti Nemca, a prišli si po nich do kostola. Zhodou náhod bol medzi povstalcami aj redaktor z Bardejova, ktorý sa poznal so starou mamou. Nakoniec si to všetko vysvetlili a nechali ich na pokoji,“ hovorí pamätník.

Pod paľbou spojeneckých bombardérov

Detstvo jeho matky Valérie, za slobodna Pinterovej, bolo rovnako poznačené napätou spoločenskou situáciou. Tá sa zhoršila najmä po tom, ako sa jej rodná obec Kolta stala po Prvej viedenskej arbitráži súčasťou Maďarského kráľovstva. Dôsledkom toho mala Valéria sedem rokov maďarské občianstvo.

„V našej rodine koluje legenda, že keď na jeseň roku 1938 chodili maďarskí úradníci po dedine zapisovať národnosť jej obyvateľov, stará mama nahlásila prezieravo všetkým členom rodiny maďarské občianstvo, pretože si myslela, že im tak bude lepšie. Mama tak bola prakticky dvojjazyčné dieťa,“ vysvetľuje pamätník.

Obdobie druhej svetovej vojny tak prežila rodina jeho matky na okupovanom území. Vzhľadom na blízku polohu Nových Zámkov, ktoré sú od Kolty vzdialené približne 20 km, sa v rodine zachovali aj spomienky na ich bombardovanie koncom druhej svetovej vojny. „Starý otec nám často rozprával o tom, ako prechádzal mestom, keď zrazu začali nálety. Išiel sa rýchlo schovať za nejakú budovu, odkiaľ videl, ako sa na nejakého človeka zvalil múr. Ten to potom prežil, ale ako mu pomáhali, zistili, že mu jedna noha visela iba na malom kúsku kože. Bol to hrozný obraz,“ spomína pamätník.

Obyvatelia Kolty si svoje vytrpeli aj pri prechode frontu cez dedinu. V dedine sa usídlili vojaci Wehrmachtu, ktorí si priamo na dvore starých rodičov pamätníka otvorili poľnú kuchyňu. Ako dodáva, situácia sa neskôr zopakovala s vojakmi červenej armády: „Kým vojaci Wehrmachtu sa správali slušne, Rusi sa nechali mojou rodinou zásobovať a ohrozovali ich. Mama má z tohto obdobia desivú spomienku na to, ako starý otec leží na zemi skoro otrávený alkoholom. Nad ním sa skláňa ruský vojak s pištoľou pri hlave a núti ho, aby pil. Do toho mamina staršia sestra prosíka, nech ho nezastrelí.“

Nemec s páskou na ruke

Koniec druhej svetovej vojny priniesol pád fašistického režimu, no zároveň započal v ČSR temné obdobie perzekúcie príslušníkov nemeckej menšiny. Následkom toho bolo z jej územia vysídlených vyše dva milióny osôb nemeckej národnosti.

Svedkami deportácii nemeckej menšiny boli aj starí rodičia pamätníka, ktorí strávili posledné mesiace vojny v českom Chebe: „Začal sa veľký zápas o to, aby starý otec nemusel odísť do Nemecka. Stará mama sa vtedy chodila pravidelne hádať s česko-slovenskými úradníkmi, ktorí ju nútili, aby sa s ním rozviedla. Z našej rodiny vysídlili prababku s dcérami do mesta kúsok od Stuttgartu. Teta na to mala dosť zlé spomienky, pretože sa bála za nami potom chodiť na návštevy.“

V spoločnosti silneli protinemecké nálady. Boli podporené sériou oficiálnych prezidentských dekrétov, na základe ktorých boli príslušníci nemeckej menšiny zbavovaní svojich občianskych práv. „Nemci vtedy museli nosiť na ramene písmeno „N“. Starý otec tým dosť trpel, lebo sa nikdy necítil ako Nemec. Situácia sa ešte viac vyostrila po príchode revolučnej gardy, ktorá prišla robiť poriadky. Stará mama mi spomínala, ako vtedy chodili výrastkovia po nemeckých domácnostiach a zbierali do koša zlato a šperky,“ hovorí Róbert.

Tí príslušníci nemeckej menšiny, ktorí neboli deportovaní, museli čeliť neustálym výzvam, pretože dochádzalo k útokom na ich ľudskú dôstojnosť. Vládne nariadenia pritom v mnohom pripomínali nacistické protižidovské opatrenia.

„Starý otec musel nastúpiť na nútené práce na pílu, kde premeriaval drevo. Bolo to fyzicky dosť náročné, no našťastie mu pomohol miestny kňaz, ktorý ho zobral za kostolníka. Okrem toho mu výrazne obmedzili prísun potravinových lístkov. Nebyť toho, že ich babkin brat zásobuje balíkmi, mali by problém vyžiť,“ konštatuje.

Povaleči z kaváren do polí a továren

Starí rodičia pamätníka napokon zostali v Chebe až do decembra 1947, kedy postupne utíchli perzekúcie nemeckých občanov. Pár mesiacov pred komunistickým prevratom sa usadili v Prievidzi, kde starý otec začal opäť pôsobiť v štátnej správe.  

Tvrdé politické čistky, ktoré prebiehali v socialistickom Československu začiatkom 50. rokov, neobišli ani pamätníkových príbuzných. Prišli nielen o svoje majetky, ale aj o zamestnanie: „Starého otca, ako príslušníka inteligencie, vyhodili zo súdu, s tým, že z neho spravili robotníka. Babke bolo znemožnené pracovať, pretože údajne za Slovenského štátu viedla maloburžoázny život. Mamina rodina pre zmenu prišla v dôsledku kolektivizácie o majetky. Starý otec nám potom často ukazoval, čo im kedysi patrilo. Keď sme sa ho s bratom pýtali, prečo to už nemá, vždy sarkasticky odpovedal, ‘lebo som to dal do družstva’.“

Napriek tomu, že pamätník v tej dobe ešte nebol na svete, komunistický režim zasiahol nepriamo aj do jeho života – tým, že určil miesto, kde strávil svoje detstvo a dospievanie: „Rodičia si plánovali život v Bratislave, kde sa spoznali a mali sobáš. Otec však dostal jedného dňa umiestenku do novopostavenej nemocnice v Bojniciach, a tak sa nakoniec usadili v Prievidzi.“

V čase narodenia pamätníka patrila Prievidza k bohato osídleným mestám. Mesto prosperovalo vďaka svojim ložiskám čierneho uhlia, ktoré predstavovali pracovné príležitosti pre ľudí z celého Československa.

„Keď tu otvorili bane, začali sem putovať ľudia z celého Slovenska a Čiech. Na vtedajšie pomery to bolo dosť pestré mesto, aj čo sa týka národnostného zloženia, v ktorom sa zišli ľudia z rôznych končín a spoločenských vrstiev,“ vysvetľuje Róbert.  

Vďaka svojej lokalite v Hornonitrianskej kotline disponovalo mesto ležiace v baníckom regióne Hornej Nitry okrem rozvinutého ťažobného priemyslu aj krásnou prírodou. Tá mala v pamätníkovom živote dôležitý význam a neskôr ovplyvnila aj jeho profesionálne smerovanie: „Vždy som mal pozitívny vzťah k prírode a bol som v tomto smere aktívny. Pochytil som to aj z domu, kde sme mali veľa skautskej literatúry – môj otec a aj brat Karol bol skautom, až kým to nezakázali po okupácii.“

Iskričky a pionieri

V čase, keď začal navštevovať základnú školu, naplno v spoločnosti prebiehala tzv. normalizácia. Po období Pražskej jari znamenala návrat k forsírovaniu komunistickej propagandy a k potláčaniu ľudských práv a slobôd.

To, že vyrastal v totalite, však ako dieťa nevnímal, aj keď s ňou bol častokrát nevedomky konfrontovaný: „Bol som typické dieťa socializmu – iskrička a neskôr pionier. Mal som však šťastie na vedúcich, ktorí nás viedli skôr cestou hry a budovania úcty k prírode. No spomínam si na jeden incident so spolužiačkou, ktorá, ako som sa neskôr dozvedel, nebola z náboženských dôvodov v pionierskej organizácii. Naša triedna jej často zvykla vravievať, ‘neboj sa, raz budeš mať tú česť a staneš sa pionierkou’. Samozrejme, vtedy som tomu nechápal.“

Počas štúdií na základnej škole navštevoval tri roky matematickú triedu, vďaka čomu mohol predčasne prestúpiť na strednú školu. V roku 1982 tak nastúpil do prvého ročníka na Gymnáziu Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi. Patrilo medzi prestížne slovenské stredné školy.

So začiatkami na gymnáziu sa mu spája najmä spomienka to, ako vtedy rezonovala v spoločnosti téma konfesie a skrývania viery: „Mali sme profesorku, ktorú vyhodili po tom, ako pochovala svoju matku podľa kresťanských zvyklostí. Taktiež som mal spolužiačku, ktorá tajne chodila do kostola, ale priznala sa nám s tým až po tom, čo doštudovala. Bolo to vtedy dosť silné.“

Spolok ochrancov prírody a krajiny v Prievidzi

Svoj voľný čas v období dospievania venoval najmä aktivitám v prírode, ktoré neskôr pretavil do praxe v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny v Prievidzi (SZOPK): „Spočiatku tam nebol prítomný nejaký politický moment a bolo to brané skôr ako záujmová činnosť, ktorej hlavnou náplňou je ochrana prírody. Prebiehalo to tak, že sme chodili sadiť s lesníkmi stromčeky, robili si tábory, sem tam bola nejaká prednáška či posedenie pri vatre. Zároveň to bol spôsob, ako zmysluplne tráviť voľný čas, pretože tým, že Prievidza bola plná robotníkov, bol tam živý trend chodiť do krčmy na pivo.“  

Práve určitá absencia dôrazu na spoločenské, ale aj politické témy, ako kvalita ovzdušia a problematika jeho znečisťovania, mu neskôr v SZOPK začali prekážať: „Bol som vtedy mladý a, prirodzene, som to videl inak. A chcel som sa tomu venovať hlbšie.“

Túžba aktívne sa podieľať na zmene a priniesť reálne výsledky ho neskôr priviedla k iniciatíve bojovať proti ilegálnym skládkam odpadu, ktoré sa rozmohli v chatovej oblasti pri Prievidzi. Jej súčasťou bola okrem dokumentácie a kategorizácie typov skládok aj príprava mapy a dotazníka, spoločne s podrobným plánom, ako za pomoci príslušných orgánov zabrániť ich vzniku.

 „Nakoniec to všetko stroskotalo na tom, že si predvolali nášho okresného tajomníka na stranícky výbor. Keď sme ho boli na druhý deň navštíviť, zmätene pobehoval po kancelárii a upratoval ju iba v trenkách. Vravel nám, že tam zažil peklo, a že od toho máme dať čo najskôr ruky preč. Problém bol, že vtedy sa nemohlo nič organizovať bez súhlasu strany vlády. A iniciatíva mohla vychádzať vždy iba od nich,“ konštatuje pamätník.

Politické zásahy do aktivít SZOPK sa začali stupňovať najmä po tom, čo sa organizácia stala súčasťou Národného frontu, ktorý združoval politické a spoločenské organizácie v Československu. Sám pamätník mal na konci svojho pôsobenia v organizácii možnosť zúčastniť sa zjazdu usporiadaného pri príležitosti prijatia SZOPK do Národného frontu, ktorý v mnohom naznačoval budúci vývoj situácie.

„Na zjazd bol vtedy pozvaný aj okresný tajomník komunistickej strany. Počas diskusie sa tam postavil jeden baník, ktorý predniesol referát k príležitosti vstupu SZOPK do Národného frontu s kritikou mierenou do vlastných radov. Keď to ten tajomník počul, tak celý sčervenel a začal sa rozčuľovať, že ‘čo si to dovoľuješ, súdruh, útočiť na Národnú frontu a ako si dovoľuješ kritizovať ústredný výbor strany’. On pritom myslel na výbor SZOPK. V tomto období sa začala organizácia postupne dostávať do nemilosti strany a jej členovia začali byť čoraz viac kontrolovaní, pričom mnohých predvolávali aj na vypočúvania,“ hovorí pamätník.

Medzi trampami

Záľuba v turistike a rekreačnom táborení ho neskôr priviedla medzi komunitu prievidzských trampov: „Inklinoval som k ich princípom a zásadám, ktoré sa dosť prepájali s tými skautskými. Takisto som mal blízky vzťah k trampskej hudbe, ktorú som veľmi obdivoval.“

V období socializmu zároveň tramping predstavoval určitú formu úniku pred totalitou a patril medzi prejavy odporu voči oficiálnej kultúre. Jeho prívrženci sa tak často dostávali do stretu s príslušníkmi Štátnej bezpečnostnej služby (ŠtB). 

 „Eštebáci sa vtedy snažili vychytať celú trampskú sieť. Mal som kamaráta Rasťa, bol to trochu rebel, ktorý si pod svojou trampskou prezývkou “Frankie“ nechal zahrať na Slobodnej Európe jednu skladbu. Niekto ho identifikoval a nahlásil. Tajní prišli za ním domov a prehľadali ho. Mal z toho potom veľké problémy, pretože u neho našli kazety so zakázanou hudbou,“ spomína pamätník.

Róbertove kontakty so SZOPK ustali po tom, ako sa presťahoval do Košíc. V roku 1986 nastúpil na vysokoškolské štúdium na baníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach (VŠT): „Pôvodne som mal plán, že sa stanem archeológom alebo historikom, no počas socializmu bolo náročné dostať sa na tento typ odborov, a tak som sa napokon rozhodol študovať baníctvo.“

Na obdobie vysokoškolských štúdii si spomína najmä v súvislosti s napätou politicko-spoločenskou situáciou, ktorá poukazovala na vnútorný rozklad komunistického režimu v Československu. Skloňovanie pojmov ako perestrojka a glasnosť z úst vrcholných predstaviteľov Sovietskeho zväzu bolo jedným z pokusov, ako režim reformovať a zabrániť jeho pádu.

„Pamätám si, ako sa vtedy u nás na škole snažili aplikovať pojem otvorenosti do praxe. Začali sa organizovať diskusie na internáte. Dokonca sa u nás v rozhlasovom štúdiu objavil krajský tajomník strany. Problém však bol, že v konečnom dôsledku to bolo všetko iba bezobsahové rozprávanie plné floskúl. Nič sa tým nevyriešilo,“ konštatuje pamätník.  

Študenti vstupujú do štrajku

Udalosti v Československu nabrali rýchly spád po brutálnom potlačení pokojnej manifestácie študentov, ktorá sa uskutočnila pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva dňa 17. novembra 1989 v Prahe. Pobúrená verejnosť a  občianska mobilizácia dali do pohybu udalosti, ktoré viedli ku koncu totality v Československu.

„Bol pondelok podvečer a ja som si robil zadania vo vestibule internátu, kde sa začali zhromažďovať ľudia. Rozprúdila sa tam živá diskusia. Zrazu prehovorilo jedno dievča, ktoré nám podrobne opísalo, čo sa odohralo v Prahe. Pamätám si, že sme z toho ostali v šoku a začali sme debatovať o tom, že musíme tých študentov nejako podporiť. Zaznievali tam rôzne nápady, až sme sa napokon zhodli na tom, že založíme provizórny štrajkový výbor a na druhý deň sa zhromaždíme pred školou,“ spomína pamätník.

Založenie štrajkového výboru na Fakulte baníctva VŠT v Košiciach predstavovalo prvú fázu boja študentov za slobodu a demokraciu. Nasledujúce dni študenti formulovali svoje požiadavky a dohadovali si koordináciu so študentami ostatných fakúlt univerzity, kde rovnako spontánne vznikali štrajkové výbory: „Pamätám si, ako sme vtedy volali z vestibulu vtedajšiemu rektorovi Františkovi Zábranskému, že nenastúpime do školy, lebo sme vstúpili do štrajku a organizujeme veľké stretnutie pred technikou. On nám vtedy na to odpovedal, že dobre, že tam príde tiež.“

V nasledujúcich dňoch  prešli štrajkujúci študenti do okupačnej fázy a požiadali školu o zázemie. V baníckom pavilóne VŠT v Košiciach tak vznikla základňa štrajkového výboru s tlačovým strediskom, ktoré chvíľu viedol aj pamätník: „Tým, že sa v priestoroch školy nachádzali aj kopírovacie stroje, získali sme cennú možnosť kopírovať materiály s našimi požiadavkami. Potom sa to roznášalo po Košiciach a vysielali sa skupiny, ktoré chodili do okolitých obcí. Bolo to vtedy veľmi dôležité, pretože stále panovala akási informačná izolácia a bolo veľa takých ľudí, ktorí úplne nechápali, čo to tí študenti vlastne chcú.“

Študentský štrajkový výbor Fakulty baníctva VŠT v Košiciach nepoľavoval vo svojich aktivitách ani po tom, ako vyšlo najavo, že je monitorovaný ŠtB: „Na programe boli stretnutia, plánovanie manifestácii, výjazdy medzi ľudí. Bolo to vtedy dosť živelné a vzbudzovalo to pozornosť. Rozhodli sme sa preto zriadiť pred základňou stráž, aby náhodou nebola ohrozená naša činnosť. Bolo to veľmi vyčerpávajúce, pretože boli také dni, že som dva dni vkuse nespal, čo sa potom negatívne prejavilo aj na mojom zdraví.“

Spoločným úsilím prispieť ku zmene

Úsilie štrajkujúcich študentov posilnilo občiansky aktivizmus a dalo do pohybu demokratizačné procesy v Československu. O svoje slobody a práva sa hlásila nielen utláčaná skupina veriacich, ale aj ľudia odsunutí na okraj spoločnosti.

„Pár dni pred Vianocami roku ‘89 som bol ako člen študentského štrajkového výboru prizvaný na organizovaný štrajk väzňov nápravno-výchovného ústavu Košice-Šaca. Posadili nás do veľkej sály, kde boli prítomní dvaja väzenskí psychológovia a zástupca ministerstva spravodlivosti. Diskutovali s reprezentantmi väzenského štrajkového výboru o tom, ako zlepšiť podmienky pre väzňov. Riešili sa tam závažné veci – ako napríklad nízky príspevok na stravné či vykorisťovanie väzňov, ktorí boli zneužívaní ako lacná pracovná sila,“ približuje pamätník.

Skladba väzňov v nápravno-výchovnom ústave Košice-Šaca bola v období pred revolúciou pestrá nielen po národnostnej stránke, ale aj z hľadiska kvalifikácie zločinov, ktoré spáchali. Nachádzali sa v ňom kriminálnici, vrahovia či politickí väzni, no najmä recidivisti.

„Mali sme možnosť rozprávať sa s väzenským psychológom, ktorý nám priblížil pozadie väznice. Existoval tam akýsi začarovaný kruh - väzeň sa dostal z basy, išiel si hľadať prácu, no a keď sa prišlo na to, že bol v ústave, odmietli ho. Keďže v socializme nemohol byť človek nezamestnaný, po čase sa ocitol znova pred súdom za príživníctvo a putoval naspäť do väzenia,“ konštatuje pamätník. 

Revolučné aktivity štrajkového výboru študentov Baníckej fakulty VŠT v Košiciach pokračovali až do príprav prvých demokratických volieb. Pamätníkovi sa v tejto súvislosti vybavuje, ako mnohí z jeho kolegov vtedy vstúpili do politiky: „Košická bunka strany Verejnosť proti násiliu nás kontaktovala s úmyslom nadviazať spoluprácu pri organizovaní volieb. V tom čase sa ľudia z výboru dostali do strany. Aj mňa sa pýtali, či nechcem kandidovať za poslanca. Ja som nemal také ambície.“

V centre porevolučného diania

Voliči, ktorí sa zúčastnili na júnových voľbách v roku 1990 v rekordnej účasti, vyjadrili svoju vôľu žiť v demokratickom zriadení. To znamenalo definitívny pád komunistického režimu v Československu. Zmenu spoločenskej klímy vtedy vnímal pamätník najmä na pozadí opätovného získania náboženských slobôd: „Spomínam si, ako slávnostne vtedy ľudia v Košiciach prežívali vysvätenie biskupa Alojza Tkáča. Že je niečo inak som si uvedomil pri tom, ako som videl zo stanice prúdiť cirkevných predstaviteľov oblečených v rúchu. Dovtedy to nebolo možné, pretože za socializmu to bolo zakázané.“

Transformácia sa dotkla nielen ľudsko-právnej roviny, ale aj vzdelávacieho systému, ktorý bol dlhé roky poznačený komunistickou propagandou. Na školách a univerzitách začala prebiehať reštrukturalizácia, ktorá sa dotkla najmä pedagógov vyučujúcich politické predmety. Pre mnohých to však znamenalo nielen stratu zamestnania, ale aj zmyslu života.

V roku 1992 pamätník nastúpil na doktorandské štúdium na Fakulte baníctva VŠT v Košiciach. Mal tak možnosť zblízka sledovať demokratizačné procesy, ku ktorým dochádzalo na univerzite: „Naša univerzita k tomu pristúpila korektne a tým pedagógom, ktorí vyučovali politické predmety, sa snažila nájsť náhradné uplatnenie. Niektorí z nich sa rozhodli odísť dobrovoľne, iní do dôchodku. Boli však aj takí, ktorým sa po páde režimu zosypal svet, pretože boli presvedčení komunisti verní idei socializmu.“

Príchod spasiteľov zo západu

Jedným z veľkých benefitov, ktoré študentom priniesla demokracia, bola možnosť absolvovať študijný pobyt na západnej univerzite. Predošlú izoláciu od západného sveta však kompenzovali aj rozličné vzdelávacie programy zamerané na urýchlenie modernizácie školstva.

„Na našu katedru vtedy vo veľkom prichádzali ľudia zo zahraničia – niektorí zo zvedavosti, iní za dobrodružstvom. Veľký úspech vtedy zaznamenal projekt Education for democracy s lektormi anglického jazyka. No zažili sme aj rôzne kuriózne prípady, kedy ľudia namiesto angličtiny vyučovali náboženstvo, pretože si mysleli, že počas komunizmu u nás celkom zaniklo kresťanstvo,“ spomína pamätník.

Ako však konštatuje, nie všetky zmeny v období transformácie mali na univerzitu, na ktorej pôsobil, pozitívny dopad: „Pretým sme mali študentov až z Nigérie či Mongolska, no po revolúcii všetko zdraželo a oni si už štúdium nemohli dovoliť.“

Zmena štruktúry hospodárstva rovnako ovplyvnila aj charakter pracovného trhu, ktorý vplýval aj na podobu študijných odborov na VŠT v Košiciach. V snahe zabrániť úplnému zániku fakulty baníctva začala univerzita propagovať moderné študijné odbory, ako napríklad manažment či marketing, ktoré mali prilákať nových záujemcov o štúdium.

„Všetko sa to spustilo po tom, ako sa začiatkom 90-tych rokov začali vo veľkom zatvárať bane, pretože boli nevýnosné. Priamoúmerne s tým mizli aj banícke odbory, pretože o nich nebol záujem. U nás na katedre geológie sa otvoril napríklad odbor cestovného ruchu, kde som mal možnosť dočasne pôsobiť aj ja,“ dodáva pamätník.

Na štúdiách v Krakove

Na fakulte baníctva prežil aj rozdelenie Československa. V tom čase mal prerušené doktorské štúdium a na univerzite pôsobil už len ako odborný asistent: „Pamätám si, ako som vtedy počúval v júni v rozhlase prijatie zvrchovanosti Slovenskej republiky. Neveril som tomu, že sa to stane. Potom to začalo byť v septembri živé a vtedy som si uvedomil, k čomu smerujeme. V Košiciach sme neočakávali od toho nič dobré, pretože východ mal vždy pozitívny vzťah k Čechám.“

V rámci nového pracovného zaradenia sa mu prostredníctvom zahraničnej spolupráce otvorili nové možnosti. V roku 2002 sa rozhodol zareagovať na výzvu, ktorú zverejnila poľsko-americká nadácia. Prihlásil sa na štipendijný program Laneho Kirklanda, ktorý bol primárne určený pre mladých výskumníkov z oblasti východnej Európy.

„Po úspešných pohovoroch som absolvoval desaťmesačné štúdium na Akadémii banícko-hutníckej v Krakove. Myšlienkou samotného štipendia bolo získať nejaké skúsenosti z transformácie poľskej spoločnosti a ekonomiky a aplikovať ich doma do praxe. Zo začiatku to bolo veľmi náročné, pretože som neovládal poľský jazyk. Okrem iného som tam mal možnosť zúčastniť sa recepcie, na ktorú boli pozvaní aj poľskí politickí reprezentanti, medzi ktorými bol napríklad aj bývalý premiér Jerzy Buzek.“

Po úspešnom absolvovaní štipendijného programu sa však, paradoxne, pamätníkova akademická kariéra skončila. Prijatie nového vysokoškolského zákona umožnilo vykonávať konkurzy na obsadené pracovné miesta a jeho prepustili zo zamestnania ako nadbytočného: „Začiatkom júla 2003 mi oznámili, že ma prepúšťajú. Tým, že som si popri štipendijnom programe spravil kurz v turistickej agentúre, rozhodol som sa skúsiť šťastie a pokúsil sa uchytiť v Krakove.“

Po stopách tých, ktorým sa podarilo prežiť

Od roku 2003 tak začal pôsobiť v Krakove ako turistický sprievodca a prekladateľ. Vďaka tlmočeniu sa mal možnosť neskôr spoznať aj so spoluzakladateľom platformy Verejnosť proti násiliu, Fedorom Gálom. Ten ho inšpiroval k tomu, aby sa stal súčasťou projektu Vrba-Wetzler Memorial, ktorý rekonštruuje hrdinský útek Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu z koncentračného tábora Osvienčim.

„Keď mi Fedor predstavoval jeho víziu, okamžite ma zaujala tá téma úteku a uvažoval som nad tým, ako ju spracovať. Začal som pátrať po rôznych zdrojoch, študoval si dokumenty a zháňal materiály a spomienky, ktoré by doplnili historické súvislosti. Napokon to dospelo do štádia celkom vernej rekonštrukcie, ktorá bola navyše doplnená o výklad,“ vysvetľuje pamätník.

Tejto téme sa venuje naďalej aj vďaka spolupráci s organizáciou Post Bellum SK, pre ktorú pripravil trasu k memoriálu Stopami ukrývaných detí. Ten približuje a sprostredkováva príbeh židovských súrodencov Eliho Vaga a jeho sestry Esti, ktorí obdobie holokaustu strávili na úteku: „Nápad urobiť memoriál vznikol po mojich rozhovoroch so Sandrou Polovkovou na Vrba-Wetzler Memorial v roku 2018. Rekonštrukcia trasy bola odlišná v tom, že sme mali k dispozícii autentického človeka. Po vzájomných rozhovoroch s Elim Vagom sa mi podarilo pripraviť reálnu trasu úteku. Bolo náročné skoordinovať to tak, aby to bolo zaujímavé a súvislé.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Barbora Vavrová)