Mgr. Pavol Šalamon

* 1951

  • "Mama mi rozprávala, ako ich hnali do tehelne cez celú Štúrovu ulicu a ľudia stáli na chodníkoch. To rozprávala len dvoma troma vetami. Ja sám som sa na to nepýtal. To je trauma aj pre počúvajúceho, keď to hovorí váš rodič. Celú rodinu tam zobrali aj s jej sestrou Katarínou, ktorá sa volala ako moja sestra. Z tehelne išli na vlak do Osvienčimu. Starých rodičov, lebo mali nad 60, okamžite poslali niekam. Oni so sestrou tak prežili a mali šťastie v tom, že nemuseli prežiť to peklo v Osvienčime. Boli mladé a zdali sa Nemcom silné, tak ich poslali do okolia Rigy, kde pracovali v lese pri zbere dreva. O tom tiež nemám podrobnosti. Takže mama bola, v úvodzovkách, len tri dni v Osvienčime a potom ich poslali ďalej. Je zaujímavé, že asi pred týždňom sme boli s mamou v kaviarni. Pozerali sme si knihu s fotografiami nórskych fjordov. Toto si listovala a pri jednej fotografii mi povedala, že toto sme videli aj pri Rige."

  • "Nespomínali na začiatky, ale viem, že ešte v mojom detstve sa mama raz rozčúlila, lebo išla na národný výbor o niečo žiadať, lebo množstvo ľudí bolo chudobných a potrebovali podporu. Nejaká osoba jej tam povedala, že: `Radšej ste mali ostať v plyne`, alebo niečo podobné. Žiaľbohu, s tým sa stretávali ľudia po vojne až príliš často. A nezmohli sa na reakciu, lebo ťažko povedať, čo by bola bývala primeraná reakcia, lebo sa obávali, čo potom postihne ich."

  • "Bol som v Košiciach a pamätám sa na to ako dnes a do konca života na to nezabudnem. O štvrtej ráno ma zobudilo obrovské dunenie. Timonová ulica je len 100 metrov od Štúrovej a vtedy ešte nebol asfalt, ale veľké mačacie kamene, takže tie tanky tam poriadne duneli. Mama ma nepustila do ulíc, lebo sa bála, že bude to isté ako za maďarskej okupácie, že budú odchytávať chlapcov a brať ich do armády. Ja som nebol nejaký burič alebo neviem, ako to mám nazvať, ktorý by sa tomu vzoprel a preliezol cez plot. Takže som bol doma."

  • "Spomínam si na jeden prípad. Zrejme pre tie decká bolo úplne bežné na niekoho povedať, že židko. Ale keď to počuje židovské decko, tak sa ho to dotkne. Asi v štvrtom alebo piatom ročníku ma navrhli na predsedu triedy a jeden primitívček vykrikoval, že ten židko! Neskôr som išiel domov a otca to neskutočne naštvalo. Prišiel do školy a vyťahal toho chlapca za uši a išiel s ním aj za riaditeľom. Potom bol z toho taký cirkus. Do školy prišli aj rodičia toho chlapca, že ako si to on predstavuje. Nemalo to potom dohru, len som si zapamätal tento príbeh. Toto existovalo do 89. a predpokladám, že je to v ľuďoch aj naďalej, lebo legendy a mýty prežívajú veľmi dlho a nedajú sa vykoreniť. Preto sa nedajú vykoreniť, lebo sa veľmi málo robí preto, aby sa nie že uviedli na správnu miernu, ale aby sa uviedli príklady a vyvrátili tieto mýty. Lebo knihy a besedy nespĺňajú túto úlohu, ale to už je iná téma."

  • Full recordings
Full recordings are available only for logged users.

Latinčinár a archivár, ktorého rodina prežila holokaust

Pavol Šalamon počas EYD natáčania
Pavol Šalamon počas EYD natáčania
photo: Dominik Janovský

Pavol Šalamon pochádza zo židovskej rodiny z Košíc. Jeho rodina bola poznačená holokaustom. Hoci sám sa narodil až po druhej svetovej vojne, dopady holokaustu vnímal v rodine veľmi citlivo najmä z rozprávania svojej mamy. Práve jej najbližšia rodina sa nevrátila z koncentračných táborov. Zhodou okolností sa pamätník dostal k povolaniu archivára a dokumentaristu, kde mal možnosť dokumentovať aj holokaust. Otec Alfréd Šalamon (1914) pochádzal z Podkarpatskej Rusi a bol maliar domov a bytov. Matka Edita, za slobodna Neumanová (1923), pochádza z dediny Zemplínske Jastrabie a bola domáca, ale privyrábala sa šitím. Rodičia žili od detstva v Košiciach. Pavlov otec prežil časť obdobia vojny ako príslušník maďarskej a neskôr československej armády, jeho mama prešla koncentračným táborom aj nútenou prácou pre Nemcov. Pavol sa narodil v roku 1951 a jeho sestra o dva roky neskôr v roku 1953. Pavol bol hudobne aj jazykovo nadaný, chodil na violončelo a kontrabas. Už na strednej škole hral v kapele spolužiakov. Z jazykov ovládal angličtinu, francúzštinu, ruštinu, maďarčinu, ale aj latinčinu. Práve jazyky išiel študovať na Univerzitu Komenského v Bratislave. Ako študent prežil časy normalizácie. Venoval sa štúdiu a hraniu vo folklórnych súboroch. Po škole sa zamestnal v Štátnom archíve v Košiciach, kde využil svoju znalosť latinčiny a maďarčiny. Aktívny disident nebol, ale komunistický režim vnímal negatívne. Spätne obdivuje ľudí, ktorí proti režimu aktívne vystúpili napriek tomu, že im hrozili tresty. Aj preto v roku 1989 privítal Nežnú revolúciu a pád režimu komunistickej strany. Čoskoro bol však sklamaný z vývoja spoločnosti, ktorá sa posúvala smerom k nacionalizmu, čo vyvrcholilo rozpadom Československa. V polovici 90. rokoch odišiel pracovať do Budapešti do archívu Open Society pri Stredoeurópskej univerzite. Tam ostal skoro 20 rokov, pričom sa dostal aj k práci v Dokumentačnom stredisku holokaustu (Holokauszt Dokumentációs Központ és Emlékgyűjtemény).