Ľudovít Sabadoš

* 1937

  • „Takto potom dochádza k zatýkaniu môjho otca [strýka, pozn. ed.] Valéra 5. februára 1945, kedy sa to odohralo tak, že gestapo prišlo do kasární na spomínanej Uršulínskej ulici a dozorný z brány volal hore: ‚Pán nadporučík, idú pre vás.‘ Ujo hneď duchaprítomne volal tete k nám do bytu, do Avionu. Teta, chudera, rýchlo-rýchlo, vedela o dvoch pištoliach. To už bolo pripravené na odsúvanie kamsi na pomoc komusi, tak to rýchlo zahrabala pod veľkou hromadou zemiakov, čo boli vysypané na zemi v špajzi. Neuveriteľné, ja si to pamätám. Bol taký pás nábojov, neviem, do čoho to mohlo byť, zháňalo sa všetko možné na pomoc komusi, zrejme povstalcom. Tak to mi hodila okolo krku a navliekla na mňa taký modrý námornícky zimník, to si pamätám, a už boli u nás. Nás s tetou zahnali, mohlo byť zhruba 9 hodín, a do 16-tej poobede trvala dôkladná prehliadka jednoizbového bytu. Takže každý si musí urobiť obraz, ako to asi chodilo. Ja si ako dieťa pamätám jedno, samozrejme, že dieťa je na ten pohľad citlivejšie, nemusí byť spravodlivé v hodnotení toho charakteru človeka, ale utkvela mi v pamäti taká nesmierna krutosť, keď chcete aj beštialita, ktorá sálala z tých ľudí. Aj vďaka tomu, ako sa obliekali, že mali tie svoje kožáky a tie svoje klobúky. Ale vôbec to správanie, viete, to sa nedá popísať, to mi nejako utkvelo v pamäti. A verte mi, že som pár rokov nabral, povedal by som, že som zostárol. Ujo sa vytratil, zavreli ho v Justičáku. Myslím, že sme dva razy dostali povolenie mu odniesť balíček na prilepšenie, a chodilo sa pre prádlo. Vtedy bol taký zvyk, že prádlo sa prebralo a doma sa vypralo. Viem a pamätám si, že prádlo bolo dobre krvavé, zrejme z tých výsluchov.“

  • „A takto sme po nejakom týždni, desiatich dňoch žili – ohromný program, vedúci sa starali, strašne nás to zaujímalo. A z ničoho nič jedno pekné skoré ráno – mohli byť štyri, pol piata hodina ráno, keď sme všetci tvrdo spali. Pozobúdzali nás, prišli eštebáci, museli sme sa zbaliť. Viem, že sme sa museli vyšplhať do takého strmého kopca s tými svojimi proprietami, a na ceste stál autobus, do ktorého nás naložili a dovliekli späť do Bratislavy. Tým bolo po tábore. Viem, že sa nás to týkalo všetkých, teraz rad radom volali rodičov k Dvom levom na taký výsluch, kde som mal k tomu celému čosi povedať. Ja som nevedel, čo mám povedať. Viacmenej za mňa hovorila teta, dobre rozčúlená. Teta bola energická žena, ktorá tam na plnú pusu povedala: ‚Tak prosím, teraz ste ich dovliekli, máme starosti, ja mám svoju prácu, teraz čo s chalanom.‘ Čiže hovorila veľmi múdro, na to jej nič nevedeli povedať. A chudáčik, v tej miestosti, kam sme prišli vypovedať, sedel náš vedúci v putách. Oni chceli ešte niečo pridať na tú kopu, čím by ho mohli obviniť, a vymysleli na neho, že ten tábor organizoval ako čomu dnes hovoríme gej. Tak ja som ani poriadne nevedel, čo to asi môže byť. A podľa toho som na tú otázku absolútne nevedel reagovať. Teta to zaklincovala tým pobúrením, že čo toto, všetko ste pokazili. Teta sa s tým nebabrala. To bol koniec tohoto nášho Sokola. Odvtedy už nič, rok na to intenzívne v škole už len pionieri.“

  • „Ja som tomu celému nerozumel. Ako dieťa som tetu často sprevádzal, napríklad do takej slepej uličky, teraz si rýchlo nespomeniem, ako sa volá, naproti Dvom levom. Tá slepá ulička končí vysokým múrom a z druhej strany sú Hurbanove kasárne. Tam boli chlapci Slovenskej armády, ktorí sa chceli za každú cenu odtiaľ dostať von, nie všetci, ale podaktorí. Utiecť a pomáhať Povstaniu, ktoré medzitým vypuklo. Cez to vysoké múrisko sa dostali na druhú stranu a ja s tetou sme im do pivnice, ešte teraz by som vedel ukázať, ktorá pivnica bola, tá latkovaná, a medzi tú latkovanú časť a múr sme im tam pchali civil. Na druhý deň sme tam išli zas a zlikvidovali sme tú uniformu. Oni sa prezliekali a ako civili sa potom samozrejme dostávali jednoduchšie do tých zón, kam sa potrebovali dostať. To boli také formy ilegálnej práce. Samozrejme to bolo určite riadené ujom Valérom a manželka robila, čo jej povedal alebo o čo ju požiadal, a samozrejme to bolo ohromné krytie, pretože ja som bol malý, a keď ma niekam ťahala, tak sme boli menej nápadní.“

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 22.06.2020

    (audio)
    duration: 02:08:27
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    Bratislava, 25.06.2020

    (audio)
    duration: 19:17
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Vzdať hold strýkovi zavraždenému v apríli 1945 v Mauthausene je mojím životným dlhom

Dobová fotografia
Dobová fotografia
photo: Archív pamätníka

Ľudovít Sabadoš sa narodil 19. júna 1937 v Gáni a od troch rokov vyrastal v Bratislave u strýka a tety, ktorí sú pre neho dodnes otcom a matkou. Strýko Valér Kubáni bol dôstojníkom Československej armády a po vzniku Slovenskej republiky slúžil v Slovenskej armáde. Spolu s manželkou boli zapojení do odboja – malý Ľudovít sprevádzal tetu pri menších aktivitách, ako napr. pri pomoci zbehom zo Slovenskej armády, ktorí sa chceli pridať k partizánom. Valéra Kubániho zatkli 5. februára 1945 a Ľudovít bol následne svedkom niekoľkohodinovej domovej prehliadky bytu gestapom. Strýka uväznili v Justičnom paláci; Ľudovít bol taktiež svedkom nakladania väzňov do nákladiakov pred zrakmi rodinných príslušníkov a ich odvozu na bratislavskú hlavnú stanicu. Ľudovítov strýko Valér Kubáni bol 31. marca 1945 deportovaný z Bratislavy spolu s ďalšími sto politickými väzňami do koncentračného tábora Mauthausen a hneď po príchode, 10. apríla 1945, zavraždený v plynovej komore. Po vojne ostal Ľudovít žiť s tetou, aj keď jeho rodičia naďalej žili v Gáni. V roku 1948 boli prerušené dovtedajšie snahy o získanie informácií o osude transportu, keďže neboli žiadni svedkovia ani písomná evidencia z Mauthausenu. Ľudovít sa po oslobodení venoval skautingu, ale v roku 1949 vtrhli na letný tábor eštebáci, rozpustili ho a deti okamžite odviezli domov. Po návrate do Bratislavy sa uskutočnil aj s deťmi výsluch ŠtB. Ľudovít absolvoval chemickú priemyslovku. Až do tetinej smrti býval s ňou, neskôr sa k nim prisťahovali aj Ľudovítovi rodičia. Úspešne sa uplatnil na viacerých pracoviskách, predovšetkym vo výskumníctve. Vďaka svojmu pôsobeniu v Klube campingu a caravaningu, kde zastával funkciu predsedu, niekoľkokrát vycestoval na Západ a cestou domov párkrát navštívil Pamätník Mauthausen. Keďže okolonosti posledného transportu z Bratislavy dodnes nie sú dostatočne prebádané a spoločnosť žiadnym spôsobom neprejavila zavraždeným úctu, už päť rokov sa venuje vlastnému bádaniu, čím chce aspoň on vzdať hold strýkovej pamiatke.