Michal Roško

* 1928  

  • „Potom mám taký zážitok – písal som na prezidentskú kanceláriu a žiadal som väčšiu náboženskú slobodu. A keďže som mal známeho speváka v Prahe – jeho otec bol kedysi učiteľ –, tak on prišiel do Košíc a mi povedal: ,Písal si na prezidentskú kanceláriu?´ A ja som povedal, že áno. ,Budeš mať z toho poťahovačky, lebo už je to na ministerstve kultúry,´ hovoril mi. O dva mesiace prišli z Prahy a ma zavolali na krajský národný výbor s mojím riaditeľom a mi vyčítali, že som to napísal. Tak som povedal – dobre, veď ja som nepísal anonymne. Ja som písal len to, čo ústava zaručuje – náboženskú slobodu. Nielen rímskokatolíkom, ale aj grekokatolíkom. Cítil som takú silu, Duch Svätý ma osvietil, že som sa nebál proste. Ten z Prahy, z ministerstva, hovoril: ,No skoro by ste nás bol presvedčil. Viacej už nepíšte na prezidentskú kanceláriu a ďalej ostanete robiť v Štátnej vedeckej knižnici ako skladník,´ lebo ma chceli zo Štátnej vedeckej knižnice prepustiť."

  • „Z toho kláštora na Králikách, čo sme boli, to bol taký spoločný kláštor. Jezuiti, saleziáni, františkáni, všetko tam bolo tak pozháňané. Tak stadiaľ tých mladých a ostatných tam nechali alebo podelili inde v tomto päťdesiatom roku, tam asi pol roka sme boli v tých Králikách. ‚A čo ste robili ako PTP-ák, aké práce?‘ ‚No ja som napríklad robil na poľnohospodárstve. A raz koňovi prišlo zle, tak som ho vypriahol, sadol a išiel s ním. A tí žandári za mnou, že utekám z kláštora. Nie, hovorím, koňovi bolo zle, tak som ho musel prehnať a tak ďalej. Alebo keď som pestoval tých slimákov. Tak policajt zobral si pištoľ a so mnou išiel. Ja som mal vedro, taký plášť, dáždnik a išiel som zberať slimákov k potoku. A na obed sme sa vracali späť. Alebo ešte predtým som pracoval v prádelni. Prali sme šaty alebo tak.‘"

  • „Ja mám taký zážitok, ešte keď som bol v druhom ročníku a chodil som tu na učiteľskú akadémiu, býval som u saleziánov a chodil som do nášho kláštora. A keď som sa vracal z tej pobožnosti, tak som na chodníku počul hlas: ‚Ty budeš kňazom.‘ To nebola halucinácia, a tak kamarátovi som to povedal a on hovorí: ‚Tak máš nejaký papier?‘ ‚Nemám.‘ Na obálku z karty napísal: ‚Nech Pán Boh požehná tvoje rozhodnutie na vysviacku.‘ Nosil som to tri roky u seba. A až po troch rokoch ma ten otec Mastiliak, on bol mojím profesorom a mojím spovedníkom, tak mi povedal: ‚Teraz tento lístok môžete už spáliť, lebo už ste v kláštore. Ale nezabudnite na babičku.‘ Tá moja babička sa priznala, že ona sa modlila za to, aby som bol kňazom."

  • Full recordings
  • 1

    Michalovce, 08.12.2016

    (audio)
    duration: 34:02
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Keď ma chcete sledovať, tak to robte tak, aby som o tom nevedel

Dobový portrét Michal Roško
Dobový portrét Michal Roško
photo: osobný archív Michala Roška

Michal Roško sa narodil 22. novembra 1928 v obci Záhor. Po absolvovaní ľudovej školy pokračoval na meštianke v Sobranciach a neskôr v Užhorode. V Michalovciach nastúpil po vojne na Štátnu učiteľskú akadémiu, počas štúdia býval u saleziánov. Neskôr v kláštore v Obořišti pri meste Dobříš nastúpil na teologickú fakultu. Prišiel však rok 1950 a kláštory boli zrušené. Ľudia z kláštora boli sústredení v tábore na Králikách. Michal tu pracoval v poľnohospodárstve, zbieral slimáky a vykonával iné práce na poli. Potom nastúpil do Pomocných technických práporov, kde slúžil 3 roky a 3 mesiace: najskôr v Komárne, potom v Podbořanech a napokon na Sliači. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa Michal dokonca ocitol na niekoľko mesiacov vo väzení za to, že tajne študoval za kňaza. Na kňazstvo čakal Michal 18 rokov. Medzitým bol elektrikár, údržbár, pracoval aj ako volejbalový tréner či režisér v ochotníckom divadle. Potom pracoval v železiarňach, neskôr v Štátnej vedeckej knižnici ako skladník. Má zásluhy na vybudovaní chrámov v Snine, Dedačove a Humennom, ktoré sa podarilo dokončiť či prestavať aj napriek vtedajšej socialistickej, a teda protináboženskej vládnej moci.