Nadia Rosa

* 1938

  • “Dobre. Číže Nadi, ak môžem, teda budem sa pýtať na rok 1968, a teda my pokračujeme… Je to tretie natáčanie, dnes je ktorého? Je 13. september 2023 a my pokračujeme vo vašom životnom príbehu vlastne. Budeme pokračovať udalosťami po roku 1968 a teda začnem takou úplne základnou otázkou, že vlastne ešte pred inváziou v auguste prebiehal proces takej Pražskej jari a ako ste vôbec vnímali toto uvoľnenie ešte pred… v tom roku 1968 alebo ku koncu šesťdesiatych rokov? (dokumentaristka) Neviem, či som povedala, že na začiatku toho roku šesťdesiatosem som bola v nemocnici šesť týždňov a tam som nevnímala nič, viete v nemocnici. To bolo niečo vážne? (dokumentaristka) Nie. Šesť týždňov? (dokumentaristka) Neviem, vôbec či to bola správna diagnóza, no. Ale tam bola moja teda hospodárka na ženskej klinike, tak som tam ležala. A robili mi rôzne vyšetrenia. Každopádne, tam som to necítila absolútne, lebo tam je úplne iná atmosféra a o iných veciach sa vypráva. Ale iné veci vidíte okolo seba, čo bolo dosť strašné s dvadsiatimi ženami. No a potom vyšla von a som zase išla do práce. A tam som začala cítiť, že je nejaká iná atmosféra. Totiž, ja som mala jedného šéfa, neviem, či som vám to už hovorila, ktorý bol veľmi prefíkaný, bol veľký komunista, bol aj v ŠTB. Napísal aj knihu, zabudla som! Takáto hrubá kniha so všetkými prejavmi Lenartha a takých ľudí, čo boli vtedy exponovaní a on vládol… My sme vtedy robili ešte, to už neexistuje, to bol jeden, volalo sa to mlyn a bolo to niekde vzadu, od Košickej sa tam išlo a to bola stará prerobená budova a asi tri alebo štyri akademické zložky tam boli a my sme boli jedna z nich. A on tam vládol železnou rukou nad všetkým, na dvore, všade. A naraz som videla, že niečo sa v tom tóne zmenilo, že on si už nedovolil takto kričať na ľudí, aj cudzích, nie z nášho. A potom k nám… Čo bolo, že zaraz prišiel k nám, teda naša skupina ešte stále cvikala hodiny. Jediní na akadémii. A prišiel za nami, že prečo by sme sa nestretli po práci v Metropolke. Všetci sme boli strašne vyvalení. A on tam mal, on tam zariadil jednu malú knižnicu a pretože nevedel jazyky, tak on tam najal jedného knihovníka, ktorý mu každý deň pripravoval veci, ktoré mu dal vždy večer z carentcontens… Neviem, či to viete, to je taká zbierka každého, každej veci, čo vyjde v našom odbore, a on to musel do rána preložiť a dať to na jeho stôl. Ja ani neviem, čo on mal s tou novinárkou zo Smeny, a on toto povedal tejto novinárke. A asi tej novinárke povedal aj to predtým, čo sa dialo. A ona napísala do Smeny jeden článok pod čiarou, “Poďme v piatok do kaviarne”. No a tu už je jasne povedané, čo sa stalo. Že jeden šéf, ktorý je takto bla bla bla, a naraz poďme takto do kaviarne! Takže áno, atmosféra sa totálne zmenila. “

  • “No a potom oni sa rozhodli ísť domov. Moja mama prosila otca, aby sme nešli domov, lebo ona videla, čo bolo. Otec jednoducho nemohol. On hovoril, že nemôžme. Tak sme šli domov, no, ale kam ísť? Oni nemali byt. Takže bol ešte vojakom, takže oni boli ubytovaní v Altone v Prahe. Ale čo so mnou? Tak ma nechali v internátnej škole. A tá internátna… moja mama bola veľmi čistotná a akosi v Anglii sa veľmi nedalo, tak ona hľadala, hľadala internátne školy a jediné, aby to bolo čisté… no tak našla. V Bringtone, to je na juhu pri mori a tam aj boli nejaký známy otcov, čo tam aj žili s manželkou. A tam moja mama našla nejakú katolícku internátnu školu, ktorá sa volala škola svätého Sacramenta. To je aj slovensky, nie? Sacrament. Neviem, či to je… Ja vám to napíšem alebo si to preložíme. No a teraz, tak ja som sa dostala do tohto prostredia a táto škola bola samozrejme mníšky a my sme mali takú mladú a veľmi sympatickú mníšku a tá s nami hrala tenis. To si vybrala, sukne si zahodila pod pás a s nami hrala. Veľmi bola sympatická a tak. No a tam som bola rok. My malé dievčatá sme utierali prach v kostole, to bolo naše. Tam sme museli sedieť za dlhými stolmi a mníška vpredu, ktorá dávala pozor, aby sme nehovorili, alebo aby sme nejedli s otvorenými ústami a tak. A všetko bolo v poriadku pokiaľ mama prišla na jedny Vianoce, a aj mám fotku, kde hráme tenis a všetci sme takto. A mama zistila, že máme vši. Pretože prišlo jedno dievčatko z Afriky, tak doniesla, jej sa to nedalo čistiť asi. Tak jedny Vianoce si pamätám, že moja mama ešte DVT, to nám dala do hlavy a štípalo strašne! No potom zase odišla. A potom boli veľké prázdniny. Viem, že jedny prázdniny som tam bola sama. A bolo tam pár detí, ktorých rodičia boli neviem kde a nemohli ich vziať. A bolo tam jedno dievčatko, veľmi pekné, veľmi blond, modré oči a volala sa Pamela. Tá ma strašne trápila, to som si zapamätala. “

  • “Mamka bola čo… na aké práce bola pridelená, keď ste boli v Terezíne? (dokumentaristka) Mama… mama sortírovala zemiaky, dobré pre nás, zlé pre týchto. A keď mohla… Takže nosila… (dokumentaristka) A keď mohla ukradnúť, tak jeden malý zemiak doniesla. Ale to keby ju boli chytili, tak by išla do malej pevnosti. Lebo ja som nechcela nič jesť. Ani tam, ani tam, ani tu, len teraz som sa odviazala. Tak mama sa strašne bála, že zomriem od hladu. Tak to mi urobila takú zemiakovú babu, taký malinký, malinké železné, čo železné kachle tam boli, tak na tom. A tiež s cibuľou, myslím, že to mi zachránilo život. Cibuľu som jedla, a rada. Teraz už nie. No, a takto… A keď som dostala osýpky, tak mama sa strašne zľakla, lebo týfus tam bol. A keď mal niekto týfus, tak išiel do nemocnice. Z nemocnice sa mnohí nevrátili. Tak mama každé ráno, keď prišla inšpekcia, tak ma zapracovala do tej postele a ja som bola malá a chudá, tak to nevideli. Lebo sa veľmi bála, že ma vezmú. Takže vás liečila tak, aby ste sa dali dokopy a aby ste nešli do nemocnice? (dokumentaristka) Ale to som mala vysoké horúčky… A vy ste chodili do školy? Alebo… (dokumentaristka) Tak toto všetko, čo vy viete o Terezíne, asi viete, skončilo tým jedným, tým posledným… V novembri išiel posledný veľký transport do Auschwitzu. A všetky tie deti, ktoré robili tie motýle a tie kresby a to všetko, to všetko išlo do Auschwitzu. A aj táto Hanina knižka, Hanin kufrík, aj ona išla s bratom, ale on mal šestnásť a ona možno ako ja, možno trošku menej a ona zahynula. On nie, on prišiel do Kanady a stal sa strašne bohatým a jeho dcéra z jeho manželstva založila tiež nejakú tú foundation, ale tá kniha bola preložená do sedemnástich jazykov a u nás sa učí história z Ďuricových kníh. Neučí. (dokumentaristka) Už nie. Neučí sa. (dokumentaristka) Už nie. No a tak kým sme tým prešli, to bolo prázdne akoby. Kde tu človeka? Lebo po tom novembrovom transporte, to bolo prázdne, to sa akoby všetko vyhladilo. Takže žiadne školy, lebo aj tí ich učitelia išli s nimi, tiež zahynuli. A my sme, to som si nepamätala, lebo deň bol jeden ako druhý, tak ja som našla jednu ženu, ktorá včera či predvčerom hovorila v parlamente nemeckom, lebo ona pochádza z Nemecka, a ona tiež, ona si urobila živobytie z tohoto. Ona tiež mala bábiky. Hana mala tú istú bábiku ako ja, lebo vtedy boli len tie bábiky s porcelánovými hlavami. A keď som prvýkrát objavila túto Inge, ktorú som tam samozrejme nepoznala, ale jej otec mal kríž z prvej svetovej vojny, takže oni zostali nažive. A keď som sa s ňou spojila a začala organizovať a to je už skutočne tridsať rokov, ona bola naša, ona bola prvá, ktorá hovorila deťom. My sme mali 1200 detí na seminároch, a to sa vyberalo podľa toho, jak boli. Tak ona bola prvá. Včera hovorila v parlamente nemeckom. “

  • “Potom začali nádeje. Čo sme my vedeli? Stalingrad padol, no tak teraz, okay. Tak teraz bola nádej, že niečo sa zmení. No ale v tom štyridsiatom treťom sa skutočne niečo zmenilo, ale to bola strašná neistota, pretože v jeden deň mohli vyhlásiť, že teraz ďalšie transporty idú. Takže ten štyridsiaty tretí rok, bol taký… akoby obyčajný. Najmä pre mňa, lebo už sa o tom ani nehovorilo, alebo možno hovorilo, ja neviem, ale každopádne, ten strašný tlak sa trošku zmenšil, lebo oni skutočne si mysleli, že ten Stalingrad je za rohom. A že už no, takže takto. No, a potom to isté ešte v štyridsiatom štvrtom. Ešte ja mám fotku, keď moja sesternica mala rok a som odfotená pri dome, lebo oni bývali zase tam a ona je 21. augusta. No a potom Povstanie! A teraz sa už všetko zrušilo, to viete, to vám nemusím hovoriť. A opapa, niekto mu… Oni chodili po tých uliciach, kde mali židia bývať, a to brali celú. A viete, kde sme bývali my? Hotel Falkensteiner. Ja som bola šťastná, keď ho postavili a nemusela som sa dívať na tú budovu predo mnou. Takže my sme boli na tej strane a gestapo bolo hore na Sládkovičovej. A to bol august, v auguste sú svetlé noci trošku a samozrejme bolo všetko zatiahnuté, lebo bola vojna, to bolo celý čas. Ale my sme videli… August? V auguste bol odboj, bolo SNP, vypuklo. (dokumentarista) Áno. A o čom som hovorila, čo ste počula? Som nevedela, či hovoríte o SNP, takže áno, hovoríte o SNP. (dokumentaristka) SNP nebolo vtedy známe, ale zmenilo sa niečo samozrejme, no boli sme okupovaní ako každá iná. A… tak oni vyberali a niekto musel povedať môjmu opapovi, že v ten… v tú noc, lebo my sme už stáli deň predtým, dva dni predtým a videli sme, ako berú tých židov do otvorených nákladných vozov, na tú Sládkovičovu. Takže my sme to videli z okna. A to už bolo v auguste? Nie po potlačení Slovenského národného povstania? (dokumentaristka) Nie, nie po potlačení… nie po potlačení. Keď Slovenské národné povstanie začalo, tak prišli ihneď Nemci. Nie až po potlačení. A… my sme to videli, tých ľudí a niekto povedal opapovi, že v ten, v tú noc prídu na našu ulicu, tu. Akože my sme boli prví zdola. Hore sme bývali a pod nami, to keď si pozriete môj word… powerpoint, tak tam vidíte ten dom. Dole bola kancelária jedného, ježiš... lawyer. Právnika. (dokumentaristka) Právnika. No, toľko počúvam oného Ficu a nenapadne mi právnik! A ten povedal: `Tu máte moje kľúče, poďte dole!` A my sme išli, tma tmúca samozrejme, a my sme tam sedeli. A my sme všetko počuli. A to už nebolo, že nie pred dieťaťom. Keď si predstavím, tak ten strach viem cítiť do dneska tu. Mama ma tak držala samozrejme, len ticho! A oni tam rozbíjali všetko a kričali. No, takže toto. Na druhý deň, muselo byť už zariadené, sme všetci išli do úkrytu. Ja som bola na Jaskovom rade u niekoho a omamá, opapa, mama, strýko s tým baby, boli sme všetci osve. A mama povedala… Len ja si viem predstaviť, že som robila cirkus, lebo som nikdy od matky alebo omamy nebola preč. Prepáč… Mama povedala: `Ak budeš dobrá, prídem ťa pozrieť na Vianoce.`“

  • “Takže vy ste sa ešte v tridsiatom deviatom, ešte pred prijatím Židovského kódexu, vrátili, ste boli úplne malilinké dieťa… (dokumentaristka) No, takže a tam sme išli do tej Kozej… a z tej Kozej sa mi začínajú spomienky. Pamätáte si aj na tú situáciu, teda možno si nepamätáte, ale ak si pamätáte, ako vôbec vašu rodinu ovplyvňoval, ovplyvňovalo prijatie Židovského kódexu? Vás aj vašu mamku, vašich starých rodičov? (dokumentaristka) Starí rodičia, áno, tak tí neboli už, ale moju, ktorí ma vychovali vlastne, ktorých som milovala a… No tak v prvom rade všetko museli dať, nábytok, ja som našla niekde, no ja som našla niekde papier z berného úradu, kde museli odovzdať svoje nábytky. Všetko to, čo sa žiadalo v Židovskom kódexe. Takže nám ostalo do toho bytu v… Na Kozej. (dokumentaristka) Kozej… To bola jedna spálňa, jedna kuchyňa. A samozrejme, voda bola na pavlači, záchod bol na pavlači a čo im nechali, bola manželská posteľ, moju, moju… alebo dostali potom, ako moju detskú posteľ, alebo sme spali už, nie, mala som detskú posteľ a mama tiež tam v kuchyni spala. Takže oni o všetko prišli a samozrejme, ich obchod bol arizovaný. No ale tá pani, aj to som našla vo všelijakých papieroch. Je zaujímavé, že tie papiere veľa som dostala od… Ja som, neviem, či viete, ale bola tu akcia, ktorá bola zjednaná s nejakým senátorom z Ameriky, že tie poisťovne zo Švajčiarska majú dať peniaze späť pre tých… Lebo ja viem, že opapá, to som nevedela, samozrejme, až potom, keď mi on začal ten svoj obchod v devätnástom, a vtedy poistil. A za mnou mnohí… Totiž ja som bola v tomto veľmi činná, alebo naša sociálna referentka vedela nič, takže všetkých týchto ľudí posielala za mnou. Po prvé, hovorím nemecky a, no tak ja som bola pri computeri a dala som opapove meno a vyskočilo, že on mal poistku a mal poistku na 10 000 československých korún, ktoré ja neviem, čoho boli hodné, a dostala som 3750 dolárov, ktoré sme si rozdelili s mojou jedinou sesternicou, maminho brata dcérou. A ešte drzý list, že oni nám to nemuseli dať, to len že mravné toto, že… Áno, nemuseli 3000, za šesťdesiat rokov?! Viete, čo sú úroky? No, to je jedno. Toľko sme stratili… Ale, teda možno späť. Ako ste spomínali, že obchod bol arizovaný, viete, kým bol arizovaný? (dokumentarista) Arizovaný… Viete aj kým? (dokumentarista) Struhárovou, ktorú… neviem, kto to bol. A opapá s jeho pomocníčkou, ktorá bola z nemeckej menšiny, lebo opapá hovoril hlavne nemecky, nemecky sa u nich hovorilo, aj ja som do šiestich rokov len nemecky vedela, a tak musel mať niekoho. A táto pani tam robila od začiatku a my sme, ja som ju považovala za tetu, ako rodina, no. Ona mala ešte takú mamu, no, takže oni tam robili a tržbu si vzala tá pani Struhárová.”

  • Full recordings
  • 1

    Rosa Nadia

    (audio)
    duration: 04:59:42
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

„No, už tu máme Francúzku, lebo prišla z Francúzska, už tu máme aj Angličanku… už len Hitler nám tu chýba!“ znela poznámka Nadinej spolužiačky zo základnej školy po jej návrate do Bratislavy

Nadia Rosa, za slobodna Fialová, sa narodila 27. apríla 1938 v Bratislave ako jediné dieťa v rodine so židovským pôvodom. Jej matka Reneé Beerová, neskôr Fried, pochádzala z Bratislavy, z rodiny obchodníka s kobercami a záclonami. Nadin otec Alexander Fried pochádzal z Klátovej Novej Vsi a pôsobil ako obchodný zástupca v americkej firme, ktorá sa zaoberala filmovou produkciou. Počas druhej svetovej vojny sa rodina rozdelila. Nadin otec zostal kvôli pracovným povinnostiam vo vtedajšej Juhoslávii, kde bol zadržaný a umiestnený do koncentračného tábora. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a cez Turecko sa dostal do Palestíny, kde sa pridal k anglickej armáde. Naďa s matkou zostali v Bratislave so starými rodičmi. Vďaka hospodárskej výnimke sa nemuseli skrývať až do roku 1944. Po vypuknutí SNP musela celá rodina odísť do úkrytu, kde však boli odhalení. Putovali do tábora v Seredi a neskôr do Terezína. Nadi a jej matke Renée sa podarilo tieto hrôzy páchané na židovskom obyvateľstve prežiť. Po vojne sa stretli s otcom, s ktorým emigrovali na niekoľko rokov do Anglicka, kde Naďa navštevovala katolícku internátnu školu svätého Sacramenta. V júni 1947 sa vrátili späť do Bratislavy, kde Naďa nastúpila na osemročnú základnú školu. Po prevrate v roku 1948 otec stratil prácu vo filmovej produkcii americkej spoločnosti a stal sa sociálnym referentom v pozemných stavbách. V roku 1952 bol Nadin otec zatknutý a uväznený na tri mesiace, späť sa vrátil vo veľmi biednom stave. Pamätníčka neskôr nastúpila na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského. Po absolvovaní štúdia na základe vyštudovaného odboru nastúpila v roku 1962 do novej fabriky v Boleráze pri Trnave, kde sa zaoberala biochémiou mikroorganizmov v tunajšom laboratóriu. Vydržala tam štyri roky, avšak s mnohými problémami. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa v roku 1968 Naďa s manželom rozhodli pre emigráciu. Emigrovala bez rodičov, odišla s nimi len manželova matka. Vybavili si trojdňový výlet do Viedne, odkiaľ sa už nevrátili. Neskôr sa usadili v kanadskom Hamiltone, kde žijú dodnes.