The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Rafaj (* 1931)

To boli časy, keď sa ľudia odučili robiť

  • narodil sa 8. februára 1931 vo Valaskej

  • 1938 – 1939 jeho rodičia podnikali kroky na emigráciu do USA

  • 1945 zažil prechod frontu druhej svetovej vojny

  • 1952 narukoval na základnú vojenskú službu

  • 1953 jeho mladší brat sa pokúsil o nelegálny útek z krajiny

  • 1954 – 1958 bol jedinou osobou, s ktorou jeho brat ako politický väzeň mohol komunikovať

  • 1991 odchod na dôchodok

Vladimír Rafaj sa narodil 8. februára 1931 vo Valaskej neďaleko Brezna. Jeho otec Ján pochádzal z horskej osady na úpätí Poľany, zo Sihly. V čase rozpútania prvej svetovej vojny dosiahol dospelosť, preto sa jej stal aj priamym účastníkom: „Otec robil predtým v lesoch ako robotník, ale počas vojny ho zaradili k mínerom a naučil sa robiť s dynamitom. Keďže mal takéto skúsenosti, prišiel po vojne robiť do zlievarne do Hronca ako kalič. Aj neskôr, keď sa stavala cesta alebo mosty, vedel robiť s tými výbušninami a vedel odstreľovať skaly.“ Ján Rafaj sa v práci zoznámil s Antóniou Zvarovou, rodáčkou z Valaskej, s ktorou sa neskôr zosobášil a zostali bývať v jej rodnej obci. Po svadbe sa manželom postupne narodili štyria synovia: Jozef, Vladimír, Július a Jaroslav: „Rodičia pracovali ako takzvaní kovoroľníci. Volali ich tak preto, lebo okrem malého statku pracovali aj v strojárňach.“

Sen o ceste za more

S rastúcou rodinou rástli aj nároky na jej uživenie, preto sa manželia Rafajovci zamýšľali, ako sa o svoje deti postarať. Ako vhodné riešenie sa im naskytla možnosť emigrovať z Československa do USA. Táto ponuka prišla v roku 1938, v čase, keď sa aj v krajine začalo politicky zmrákať a nevedelo sa, či vôbec takáto možnosť ešte niekedy bude: „Z Valaskej tam už bola jedna rodina a tí nám pomohli vybaviť formality. Mali sme tam zaistené živobytie, bola pre nás vybratá farma, kde sme mali hospodáriť.“ Vladimír mal vtedy 7 rokov, dnes si už nepamätá mesto či štát, kde mal s rodinou začať nový život, ale spomína si, ako rodičia všetko potrebné vybavili: „Boli sme sa fotiť na pasy a naši už oznámili, že dom je na predaj. Pamätám si, ako k nám chodili kupci, ktorí mali oň záujem. Rodičia to mali tak vymyslené, že keď nám úrady potvrdia papiere, dom predajú a za utŕžené peniaze kúpia lístky na cestu do Ameriky.“

Nepokojná doba však americký sen zmarila. „To bolo tak vždycky, že tú rodinu, ktorá tam mala ísť, prišiel obzrieť komisár. On dával záverečný súhlas a podpis a až s jeho schválením mohla tá rodina odísť. Ten komisár už bol na ceste k nám domov, práve bol v Bratislave, a akurát vtom sa strhla vojna. Tak preto už k nám neprišiel. Celé to padlo a už sme nešli nikde.“ Na pripravenú farmu v Spojených štátoch preto Rafajovci neprišli a ich život nasledujúce roky ešte viac zdramatizovala druhá svetová vojna. Na jej priebeh v okolí svojho bydliska si vtedy dospievajúci Vladimír pamätá dodnes až príliš živo.

Len čo sme sa vytrčili na cestu, už bol šrapnel nad nami

Obyvatelia Valaskej prežili vojnový konflikt v relatívnom pokoji, väčšie ťažkosti zažili až s blížiacou sa porážkou nemeckej armády a prechodom frontu. Vladimír mal v tom období 13 rokov. Na priebeh bojov si však nespomína len ako na dobrodružstvo, ale ako na boj o holý život a zdravie: „Do obchodu sme chodili do starej Valaskej a zároveň tam bola aj pekáreň, kam sme chodili piecť chlieb. Ale v čase bojov za vojny to bol dosť veľký problém. Len čo sme sa vytrčili na cestu, už bol šrapnel nad nami, takže sa chodilo len večer. Aj do obchodu, aj do pekárne sa chodilo len potme.“ Na toto obdobie si spomína ako na veľmi nebezpečné, keď sa ako civilisti báli o svoje holé životy. Vojakom vtedy nezáležalo, koho v dedine videli, strieľali po všetkom, čo sa hýbalo. 

Obyvatelia Valaskej a blízkeho okolia pritom nevedeli, ako dlho to bude trvať, a pri strete nemeckých a oslobodeneckých vojsk zostali medzi nimi, priamo na bojovej línii: „Boli sme sedem týždňov pod paľbou. Tu, v tomto svahu, boli zakopaní Nemci, ktorí strieľali smerom na Brezno, takže prechod frontu z Brezna do Valaskej trval päť týždňov. Potom Nemci ustúpili do Podbrezovej. A v Podbrezovej, čo je teraz zlievareň, na Čiklove, tam predtým ťahali škváru. Na tom mieste bola búdka so strieškou a hore na vrchu mali Nemci pozorovateľňu. Takže odtiaľ všetko videli. Vravím, keď sa človek vytrčil na cestu, už strieľali, tak to trvalo zase dva týždne.“

V tomto období sa akoby v dedine zastavil život: „Celých sedem týždňov sme tu boli pod paľbou. Veľa Valašťanov pozabíjali a nemohol ich ani nikto pochovať. Iba ich odložili a až keď to prešlo, potom ich pochovali.“ Toto najťažšie obdobie bolo však predzvesťou blížiaceho sa konca vojny a vytúženého mieru: „Po tých siedmich týždňoch, čo sa tu bojovalo, Nemci ustúpili a Rusi ich už hnali. Ešte pár týždňov bojovali, a potom tu už bolo po vojne.“ 

Po jej skončení si Vladimír dokončil základné vzdelanie v rodnej obci. Od malička ho zaujímali stroje a autá, preto sa rozhodol stať sa automechanikom. V povojnových rokoch bola najbližšia stredná odborná škola až v 40 kilometrov vzdialenej Banskej Bystrici. 

Komunistický režim a jeho daň

Nový režim nastupujúci po februári 1948 sa výraznou mierou prejavil na životoch obyčajných ľudí aj vo Valaskej. Veľmi bolestivo to prežívali aj manželia Rafajovci a ich štyria dospievajúci synovia. Masívna industrializácia v okolí Brezna bola spojená s rozširovaním strojníckeho podniku v Piesku. Za obeť im však padlo drobné roľníčenie, ktoré bolo na Horehroní veľmi rozšírené. Preto aj Rafajovci odrazu stáli pred tlakom straníkov, ktorí zakladali roľnícke družstvo, do ktorého chceli ich polia a hospodárske zvieratá. Pre rodičov to bolo veľmi bolestivé, lebo s pôdou boli spojení celý život a bolo to živobytie ich predkov už celé generácie: „To boli časy, keď sa ľudia odučili robiť. Dovtedy sa ľudia učili robiť na poliach od seba navzájom, deti od rodičov, za komunizmu sa to celé pretrhlo.“

Tento hrubý zásah hlboko zasiahol hlavne do životov rodičov, ktorí po ňom začali zdravotne chradnúť. Medzitým ich mladí synovia ukončovali stredné školy a v prvých zamestnaniach očakávali povolávacie rozkazy na vojnu. Vladimír našiel prvé zamestnanie práve na založenom roľníckom družstve, kde pracoval ako mechanik strojov. Očakávaná pozvánka z vojenskej správy mu prišla v rovnaký deň ako jeho o dva roky mladšiemu bratovi Júliusovi. Bratia rukovali spolu, na jeseň 1952, avšak — pochopiteľne – na rôzne útvary. Starší z bratov bol odvelený na útvar do Kroměříža, kde využili jeho znalosti zo školy a krátkej praxe: „Hneď ma zobrali ako mechanika, tak som v podstate celú vojnu opravoval autá a robil šoféra.“ To sa však nedalo povedať o jeho bratovi, ktorý bol vyučený za pekára a narukoval do Benešova. Po niekoľkých mesiacoch sa totiž pri výcviku na Šumave pokúsil o nedovolený prechod cez štátne hranice. Pri pokuse o útek z republiky bol zadržaný a po verejnom súdnom procese aj exemplárne potrestaný 14-ročným odňatím slobody: „Ja som spočiatku ani nevedel, čo sa s bratom stalo. Mne nikto nič na vojne nepovedal, až keď mi napísali z domu. Ale ja som počas vojenčiny za to nemal žiadne problémy.“

Po skončení vojny mal o bratovi práve Vladimír najlepšie informácie: „Keďže bol politický väzeň, mohol listovne komunikovať len s jednou dopredu vybranou osobou, a to som bol ja. Spočiatku sa s ním dalo len dopisovať, lebo nemal povolené návštevy.“ O krutosti režimu, ktorý tvrdo postihoval „triednych nepriateľov”, svedčí aj príhoda, keď umrel otec rodiny Ján Rafaj. Júliusovi, ktorý v tom čase už pracoval v Jáchymove, Vladimír zaslal telegram, v ktorom mu o tragickej správe dávali vedieť najrýchlejšou možnou cestou. Pred jeho bratom však telegram zatajili a o smrti otca mu nik nepovedal. Július sa smutnú novinu dozvedel až z ďalšieho Vladimírovho listu dva týždne po otcovom pohrebe. Dramatickú situáciu dokresľujú aj zachované Júliusove slová: „Po tom, ako som dostal list z domu, išiel som za osvetovým príslušníkom a opýtal som sa, prečo mi nedoručil telegram. Osvetový sa mi vysmial a povedal mi, že čo by som mal z toho, keby mi ho doručil, že aj tak by ma nebol pustil na pohreb. Ja som mu zo zlosti povedal, že pre aj vrahov existujú dovolenky – dostal som za to 10 dní samotky.“[1]

Po tejto udalosti mal Vladimírov brat vo väzení ešte horšiu situáciu. Okrem korekcie mu bránili prijímať aj návštevy, od ktorých bol odtrhnutý už vyše štyroch rokov. Samota a odrezanie od rodiny a najbližších bola ďalšou zbraňou, ktorá mala „nepriateľské živly” poraziť. Platné zákony pritom väzňom povoľovali mať návštevy minimálne raz za šesť mesiacov, pre politických väzňov však tieto práva neexistovali. Vzhľadom na túto izoláciu sa Július v liste adresovanom bratovi z novembra 1956 viackrát pýtal, či sa naňho niektorý z bratov nehnevá, alebo či sa za neho nehanbia.[2] Až po týchto udalostiach sa Vladimírovi ako jedinému z rodiny podarilo ísť brata navštíviť do uránových baní, kde si odpykával svoj trest.

„Doma sme vedeli, čo je ten Jáchymov za podnik, že tam bežní ľudia nechcú robiť, a preto sú tam tí trestanci. Takže sme s tým počítali, že to je niečo... no nie také normálne, ale že je to horšie pracovisko a ťažká práca.“ Július ešte predtým písal, že v baniach vychudol a badateľne zostarol. Súviselo to s tým, že ako nový väzeň nemal spočiatku nárok na plnú dávku stravy, čo sa iba neblaho spojilo s jeho skoršími žalúdočnými problémami z mladosti. „Keď som ho uvidel, už nevyzeral najhoršie. Už bol za tým, nebol taký vychudnutý.“ Osobnejšie sa však v prísne stráženom objekte s bratom rozprávať nedalo. „Sedeli sme za stolom oproti sebe a hneď vedľa nás stál dozorca. Ten všetko počul, o čom sme sa zhovárali. Dalo sa rozprávať len o rodine a takých bežných veciach. Ako sa on má a ako tam žije, či ako sa ku nemu správajú, to sa nedalo dozvedieť. Ale boli sme radi, že sa po rokoch zasa vidíme.“ Bratia sa uvideli o dva roky neskôr, už doma vo Valaskej, keď Júliusa po takmer šiestich rokoch väzenia prepustili.

Naplnená túžba po cudzine

Nenaplnená túžba po emigrácii z konca 30. rokov sa akoby v rodine stále vynárala. O bratovom motíve nedovolene opustiť domovinu Vladimír nikdy viac nezistil: „Veľmi o tom nerozprával. Podpísal mlčanlivosť a aj ju dodržiaval. Ale asi to bolo na neho nastražené.“ Ale akoby aj vo Vladimírom prípade sa osud svojsky vysporiadal s nesplneným snom odísť za hranice. Po návrate z vojenčiny, v roku 1956, sa totiž oženil so Sandou Tetamentti, dcérou talianskych prisťahovalcov: „Manželkin otec Jozef prišiel na Slovensko z Talianska a zostal s rodinou už tu. No a my sme si nejako padli do oka a zostali sme spolu doteraz.“ Hoci Vladimír do Talianska za svojou rodinou nejazdil, aspoň takto sa aj v jeho živote naplnila túžba rodičov po cudzine. Manželom sa narodila dcéra a dnes sa tešia z troch vnúčat.

Vladimír následne pracoval ako automechanik: „Najskôr som robil v Banskej Bystrici, ale veľa som dochádzal, tak ma neskôr preložili do Brezna. Robotu som si robil poriadne, tak ma mali radi. Povýšili ma na garážmajstra, kde som mal pod sebou viacerých zamestnancov a vychovával som aj učňov.“ On sám problémy s režimom nemal, ale s bolesťou sledoval, ako komunistická mašinéria neustále strpčovala život jeho bratovi Júliusovi, jeho manželke a deťom.

Po novembri 1989 sa začal v rodnej obci spoločensky aktivizovať: „Poznali ma ako pracovitého človeka, tak som sa stal počas niekoľkých volebných období aj obecným poslancom.“ Pri preberaní obce z rúk totalitného režimu na začiatku 90. rokov videl mnoho vecí, ktoré boli v rozpore so zdravým rozumom: „Keď sme napríklad prišli na družstvo, to bolo niečo neskutočné. Tam sa tí zamestnanci o zvieratá vôbec nestarali. Tie boli po brucho v špine, počas mrazov vonku, a tak ochoreli. Aj my sme potom v rámci reparácií dostali jalovičku, tá bola taká prechladnutá, že nemohla mať teľatá. Tak vyzeralo to hospodárenie komunistov. Ľudom, ktorí chceli a vedeli robiť, to zobrali a dali to takým, ktorí sa o to nestarali a nechali to hynúť.“

Vladimír tak na vlastnej koži zažil hrôzy oboch totalít 20. storočia. Hoci sa jeho život za veľkou mlákou mohol odvíjať úplne inak, zmarenú emigráciu nikdy neľutoval. Podstatné nebolo to, kde žije, ale že je s tými, ktorých má rád. „Pre mňa je najdôležitejšia rodina, tá je nadovšetko,“ hovorí.

[1]DOBIÁŠ, Rudolf. Triedni nepriatelia. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, s. 361.

[2]Archív Vladimíra Rafaja. List Júliusa Rafaja z 11. novembra 1956. 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Ján Golian)