Juraj Pollák

* 1924

  • „Jeden bol môj kamarát, ten mal nejaké maslo na hlave, a on sa im musel upísať. Ale vedel som, kto to bol. Ja som na to neprišiel, ale prišla na to mama a ona ma varovala. Dvaja ma mali na starosti a vedel som o obidvoch, tak som im vždy hodil nejaké informácie, aby mali splnenú normu. Ale to boli také veci, s ktorými nemohli nič zistiť. Bolo to účelové, veď som mal skúsenosť aj s gestapom."

  • „My sme mali kľúč, ale čakali sme na vhodný okamih úniku. Mimo iného, oni nám povedali, že keď sa nám podarí útek, tak že máme ísť tam a tam, to bola veľmi blízka adresa, kde mal stáť nejaký taxík. To podsvetie celé bolo organizované perfektne. Ten taxikár nás mal zaviesť, ten bol inštruovaný, čo ďalej."

  • „Vzniklo povstanie z 28. na 29. augusta 1944. Ja som povedal našim, že musíme zmiznúť niekde, keďže som už mal skúsenosti z toho Maďarska. Bol som najmladší člen rodiny, mal som aj sestru. Tá bola o tri roky staršia, brat o osem. Sestra, keďže bola vydatá, s nami nebývala. V noci som išiel pre ňu, či sa pridá, ale nemohol som sa k nim dostať. Bývali vo vysokej budove a dole bolo všetko zamknuté. Čas utekal a som vedel, že ráno Nemci obsadia Žilinu. Tak my sme zdrhli všetci, smerom na povstalecké územie. Sestra, tá to nestihla, prišla o život aj so švagrom. Ich popravili. A my sme zdrhli až do Banskej Bystrice."

  • Full recordings
  • 1

    Žilina, 25.03.2017

    (audio)
    duration: 01:59:03
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Mal som šťastie na úžasné náhody v môj prospech

S trofejou
S trofejou
photo: archív pamätníka

Juraj Pollák sa narodil 15. 7. 1924 v Žiline. Od siedmich rokov tu navštevoval židovskú ľudovú školu, neskôr študoval na meštianskej škole. Po vzniku Slovenského štátu a prijatí tzv. Židovského kódexu nemohol ďalej študovať a pracoval ako robotník vo firme Elektrozávod Malý. Otcov obchod s textilom bol arizovaný, ale rodina sa vyhla prvej vlne deportácií, napriek tomu, že už boli internovaní v koncentračnom stredisku na Závodskej ceste v Žiline. Na pracovisku sa koncom roka 1942 zapojil do podzemného hnutia, ale po prezradení ich činnosti koncom roka 1943 ušiel v januári 1944 do Budapešti. Tu bol v utečeneckom tábore, chvíľu bol väznený a vypočúvaný gestapom, až sa po úteku z tzv. Kastnerovho vlaku dostal na Slovensko. Po vypuknutí SNP a okupácii Slovenska nacistami sa až do oslobodenia aj s rodinou schovával na viacerých miestach v horách stredného Slovenska. Po skončení vojny sa venoval profesionálne jazde na motocykloch, neskôr pracoval ako inštruktor v autoškole. V roku 1968 emigroval do Rakúska a neskôr do USA, ale po istom čase sa vrátil domov. Po návrate z emigrácie pracoval v autoservise a neskôr v Mototranse Žilina, kde bol až do odchodu na dôchodok v roku 1984. Zúčastňuje sa diskusií, besied a spomienkových a smútočných udalostí spojených s obdobím holokaustu v Žiline.