The following text is not a historical study. It is a retelling of the event of the witness’s life based on the memories recorded in the interview. The narrative was written by external collaborators of the Memory of Nations.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Viliam Polakovič (* 1943  )

Jedinečný úspech Majstra Európy

  • narodený počas 2. svetovej vojny
  • už v deviatich rokoch začínal so stolným tenisom
  • bol pri zisku striebra vo štvorhre na ME v Prahe 1958
  • v roku 1961 získal štyri tituly na ME juniorov v Berlíne
  • dlhé roky pôsobil pri reprezentácii Československa a Slovenska juniorov

Narodil sa 19. októbra 1943 v Rači. Pochádza z roľníckej rodiny, obaja rodičia boli poľnohospodári. Mal staršieho brata Františka a mladšiu sestru Danielu. Vyrastal na viacgeneračnom račianskom dvore, kde bývala celá rodina spoločne, aj so starými rodičmi z otcovej strany. Jeho starý otec z maminej strany zomrel v bojoch na talianskom fronte počas 1. svetovej vojny.

Polakovič sa narodil v čase 2. svetovej vojny. „Samozrejme, z toho obdobia si veľa nepamätám, bol som príliš malý. Rodičia mi však hovorili, že sa počas vojny skrývali v bunkri nad Račou.“

Nástup komunistického režimu po vojne sa dotkol aj Viliamovej rodiny. „Našim zobrali komunisti všetko. Polia, vinohrady, dobytok, všetko. Veľmi ťažko to znášali, ja som však bol ešte malý a neuvedomoval som si to naplno.“

Základnú školu vychodil v Rači, strednú školu navštevoval v Krasňanoch. Nakoniec študoval na fakulte športu Univerzity Komenského, odbor trénerstvo. To však bolo až v 70. rokoch, po ukončení aktívnej športovej kariéry.

Polakoviča vychovalo Peklo

K stolnému tenisu ho priviedli susedia, ktorí boli tiež aktívni športovci, jeden z nich bol v širšom reprezentačnom kádri. Viliam začínal, ako aj ďalší úspešní stolní tenisti, v legendárnej krčme zvanej Peklo. Tá sa stále nachádza v Rači. „Boli tam len dva stoly. Keď si starší chlapci šli dať pivo, my sme si zahrali. Mal som len deväť rokov a už som začínal v klube.“

Už v trinástich rokoch bol Viliam natoľko nadaný, že začal hrávať ligu dospelých. ,,Pamätám si aj na úplné začiatky. Raz sme hrali v Bratislave a stretol som tam Františka Tokára, bývalého majstra sveta. To bola osobnosť, ktorá mi utkvela v pamäti.“

Jeho prvým trénerom bol Mach, ktorý ho sprevádzal celou kariérou. „Naučil nás veľmi veľa. Rača bola trikrát majstrom Československa družstiev v dorastencoch. Ja som bol tiež súčasťou tých kádrov.“

Po dovŕšení 18 rokov prešiel Polakovič do kategórie mužov, kde sa mu tiež darilo. Dvakrát sa dostal do finále majstrovstiev Československa. Raz ho v boji o zlato porazil Ivan Andreadis a potom Ľubomír Vyhnanovský. Obaja patrili medzi najlepších stolných tenistov Československa. ,,Vtedy sa hralo na tri vyhraté sety. Proti Andreadisovi, ktorý hrával za Spartu Praha, som prehral až v piatom sete 21:23, bolo to veľmi napínavé. O rok na to som ho dokázal poraziť v semifinále, čo bola veľká senzácia.“

Československá výprava učila Číňanov

Prvýkrát sa Polakovič dostal do reprezentácie, keď šlo Československo na zájazd do ďalekej Ázie. Nejedenalo sa však o turnaj či šampionát. „Čína si do svojej vlasti volala najlepšie stolnotenisové reprezentácie, chceli sa od nich učiť. A tak som sa tam v roku 1957 ako pätnásťročný dostal na trojmesačné turné. Šiel som tam s našimi najväčšími hviezdami.“

Do Číny leteli cez Sovietsky zväz, pristávali v Pekingu. „Veľmi ma prekvapilo, že sme tam počas celého turné zažívali plné haly ľudí, stolný tenis bol veľmi obľúbený. A to si predstavte, že tie haly mali kapacitu aj 10 000 ľudí.“

Zaujímavosťou je, že Československá reprezentácia vtedy bola oveľa silnejšia ako Čínska. „Kade sme chodili, tam sme ich porážali 4:0 či 5:0. Oni sa však neuveriteľne rýchlo učili a už v roku 1961 boli majstrami sveta. Dá sa povedať, že sme ich to naučili my,“ konštatuje.

Polakovič si túto kuriozitu po rokoch vysvetľuje kvantitou športovcov. ,,Oni hrali jednoducho všade. V materských, základných školách. To bola masa ľudí a z tej sa potom ľahšie vyberá reprezentácia.“

Tri mesiace v cudzine sa mohli odzrkadliť na výsledkoch v škole, keďže Viliam bol v tom čase ešte žiakom. „Mal som šťastie, že počas štúdia som našiel vždy v škole pochopenie u učiteľov. Nemal som teda žiadne problémy, aj keď som veľa a často cestoval.“

Z celej výpravy do Číny bol Polakovič jediný Slovák. „Dlhé roky som chodil zo Slovenska sám. Bolo to pre nás podstatne ťažšie, museli sme byť podstatne lepší ako Česi, aby nás vôbec nominovali. Tréneri nám síce pomáhali, ale stále bolo cítiť, že som medzi Čechmi cudzí.“

Štvornásobný úspech v Berlíne

V roku 1958 sa Polakovič len ako šestnásťročný prebojoval na Majstrovstvá Európy mužov v Budapešti. „Bol som tam hádam najmladší čo kedy hral na šampionáte,“ vraví. Už v prvom kole dvojhry nastúpil proti favoritovi Zoltánovi Berczikovi z Maďarska, ktorý ho vyradil. Československo získali v tom roku striebro vo štvorhre, v ktorej nastupoval Andreadis a Štípek.

O dva roky v Zahrebe sa Československo opäť predstavilo na ME. „V prvom kole som nastúpil proti Harangozovi z Juhoslávie, ktorý bol prvý nasadený. Prekvapivo som ho porazil 3:2. Po zápase prišiel za mnou, podal mi ruku, zlomil raketu a povedal, že končí. Ja som sa nakoniec dostal medzi osem najlepších a stále som mal len šestnásť rokov.“ Až vo štvrťfinále ho vyradil Rumun Negulezku.

Veľký úspech prišiel v roku 1961, keď sa predstavil na Majstrovstvách Európy juniorov v Berlíne. „Získal som titul majstra Európy vo dvojhre, štvorhre, zmiešanej štvorhre aj v družstvách. Bol som teda štvornásobným majstrom Európy, čo sa dodnes nikomu inému nepodarilo.“

Za tieto úspechy však československá výprava údajne nedostala žiadne odmeny. Polakovič sa zúčastnil aj troch seniorských majstrovstiev sveta – v Číne, Prahe a Dusseldorfe. „Na týchto turnajoch už dominovala Ázia. Naša reprezentácia obsadzovala pozície okolo desiateho miesta. Aziati dlhé roky obsadzovali najvyššie priečky.“

Polakovič musel tiež absolvovať povinnú vojenskú službu. „Bol som v Dukle Praha. Mali sme tam super podmienky, hrávali sme dokonca za civilné kluby. Mohli sme aj chodiť domov a cestovať, čiže sme to mali oveľa voľnejšie ako klasickí vojaci.“

Šoférovanie medzi tankmi

Posledné Majstrovstvá sveta absolvoval v roku 1967 v Prahe. Úspechy prichádzali aj na domácej scéne. Viliam Polakovič sa stal až trikrát majstrom Československa vo štvorhre.

Ako športovec mal počas komunizmu možnosť cestovať na západ. ,,Samozrejme, obdivovali sme veci mimo našej krajiny. Tak sme len s údivom pozerali na výklady obchodov, boli sme však skromní.“

Súčasťou reprezentačných výprav boli aj príslušníci ŠtB, ktorí mali za úlohu dohliadať na športovcov. „Aj my sme mali jedného takého. Bol zo Štátnej bezpečnosti, ale inak to bol dobrý človek,“ spomína Polakovič.

V auguste 1968 vstúpili na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy. V tom čase už reprezentant v stolnom tenise končil svoju aktívnu kariéru.

Sám Polakovič bol počas príchodu vojsk na sústredení, už ako tréner. „Bol to hrozný pocit. Celé sústredenie sme ukončili a chceli sme sa čo najskôr dostať domov. Vtedy som mal už auto a keď som šoféroval auto medzi tankmi, bolo to niečo hrozné.“ Napriek zlej skúsenosti neuvažoval o emigrácii do zahraničia, chcel ostať doma.

Dlhoročný tréner reprezentácie juniorov

Kvôli tomu, že začal Viliam trénovať, musel ukončiť aktívnu hráčsku kariéru. V stolnom tenise je pritom dnes bežné, že aktívny hráči sa zároveň venujú aj trénerstvu. „Mal som len 27 rokov a už som nemohol hrať. Boli jednoducho také pravidlá. Keby som ako tréner aj hrával, brali by ma ako profesionála, a to bolo zakázané.“

Rozhodol sa preto ukončiť hráčsku dráhu, začiatkom 70. rokov začal diaľkovo študovať, aby sa mohol v trénerskej kariére posúvať. Zároveň však dostal ponuku trénovať Československú reprezentáciu juniorov. „Viedol som mužov, vychoval som majstrov Európy, ako bol napríklad Panský, Cích či Orlowski.“

Pri juniorskej reprezentácii bol až pätnásť rokov. Polakovič stál aj za úspechom Alice Grófovej, ktorú trénoval na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. „Bol som jej osobný tréner, hlavným bol Mach. Množstvo hodín denne sme spolu strávili a chodil som s ňou po turnajoch. Učil som ju, aká taktika zaberá na ázijské hráčky, ktoré boli v tých časoch veľmi silné.“

Okrem týchto reprezentačných úspechov pôsobil Polakovič ako tréner aj vo svojom rodnom klube v Rači, s ktorým získal niekoľko titulov majstra Československa. Až od roku 1988 bol stolný tenis zaradený medzi olympijské športy.

Dnešné deti to majú ťažšie

V roku 1989 padol komunistický režim v Československu. „Ani sme nečakali, že to naberie také rýchle obrátky. Nezúčastnil som sa ani demonštrácií, popri tréningu na to nejak nebol čas. Avšak, samozrejme, ľuďom na námestiach som fandil.“

Zmena režimu sa dotkla aj Československého zväzu stolného tenisu. „Bola to pozitívna obroda. Vymenili sa ľudia, ale nešlo o žiadne čistky. Ja sám som nikdy nemal ambíciu byť nejakým vysokým funkcionárom.“

Polakovič dosahoval ako tréner úspechy aj v už demokratickej a samostatnej Slovenskej republike. V roku 1993 sa Slovensko mohlo pýšiť titulom z Majstrovstiev Európy juniorov, ktorý získala Zuzana Poliačková. Svoju trénerskú kariéru na reprezentačnej úrovni ukončil v roku 2002.

V súčasnosti už funguje na Slovensku až pätnásť stolnotenisových hál, podmienky sa oproti minulosti pre športovcov zlepšili. ,,Za našich čias to bolo iné v tom, že fungovali aj školské strediská či tréningové strediská mládeže. A dnes to neexistuje,“ hovorí.

Podľa Polakoviča dnes majú tréneri omnoho ťažšie možnosti presvedčiť deti, aby trénovali toľko ako v minulosti. „Mládež má oveľa viac možností a koníčkov, deti sa venujú mnohým veciam. Zároveň sa za všetko platí, takže im musia vo veľkom pomáhať rodičia a je to veľká záťaž,“ uzatvára.

 

 

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia