Jana Plulíková, rod. Benková

* 1966

  • „Prišli sme do auly, ona bola zamknutá, tak sme sa tlačili v predsálí v budove právnickej fakulty na Šafárikovom námestí a tí piati, ktorí napísali výzvu, vyskakovali na podobločnicu, každý prečítal iba jednu vetu. Tam vidieť hrozný strach, pretože sa rozložilo bremeno. Keby to prečítal iba jeden, zatknú ho a revolúcia skončila. Oni už vtedy vedeli, že sa majú pridať masy, aby nemohli potrieť revolúciu tým, že dajú zopár protagonistov do väzenia policajti. Všetci sme s tým súhlasili, väčšina, čo sme tam stáli. Potom vyskočil aj Valér Mikula, povedal, že učitelia sú s vami. A na to prišiel pokyn otvoriť aulu. Zrejme sa pán dekan bál, že sa študenti zhromaždia vonku a začnú manifestovať, protestovať ako v Prahe. Oni ako vedenie školy si sadli za pódium, my sme sedeli dolu ako plebs – študenti a oni sedeli tam hore ako hodnostári univerzity hore, zapli ozvučenie. Vtedy bolo obrovské šťastie, že tam bolo tam pár pripravených ľudí: Milan Novotný, Boris Strečanský, Sveťo Bombík, Tomáš Hrivňanský, Rasťo Rigo, Adriana Hosťovecká. A zrazu ľudia pristupovali k mikrofónu a vyjadrovali sa v zmysle, ako mohol štátny aparát dopustiť, že v takom množstve a tak agresívne sa zasiahlo proti študentom, ktorí hovoria pravdu. Prejavy žiadali od hodnostárov, aby sa vyjadrili. Vtedy sme ešte neboli revolucionári, žiadali sme len: toto nie je v poriadku, vyjadrite sa. Solidarizujeme s Prahou. Chceme sa k nim pridať. Ešte aj vtedy sme sa pýtali autorít na názor. Lenže vykopali si vlastný hrob tým, že boli tak zabetónovaní vo svojich pozíciách.“

  • „Revolúcia v tej chvíli vznikla, 20. novembra 1989 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v aule, od tej chvíle sa začala organizovať, potom to bolo písanie výziev, vylepovanie plagátov, angažovanie ostatných, oslovovanie ďalších vysokých škôl, spojili sme sa s VŠVU, tam boli profesori oveľa ústretovejší, tam sa presunul hlavný stan revolúcie, kúsok odtiaľ sa vytvorilo ohnisko VPN, kde boli skúsení ľudia, čo aj politicky vedeli, čo si počať. Chodili sme na námestia, vylepovali plagáty a transparenty, chodili sme do fabrík a tam, kde bolo treba dovtedy, kým boli námestia plné. Takmer každý deň bola večer manifestácia, chodilo tam stále viac, až kým bol vyhlásený generálny štrajk a volalo sa po zrušení 4. článku ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany.“

  • „Vnímala som to tak, že moja úcta k nim k autoritám, dekanom, prodekanom, klesá. Boli to bábky, ktoré nemajú vlastný názor. Znova a znova som počúvala niekoho ako Sveťo Bombík, kto sa vynikajúco vyjadrí, a nasleduje habkanie a frázy. Tiež som sa nahnevala. Postavila som sa do radu, bol tam rad na mikrofón, mala som sformulované, čo poviem, vďaka literárnej príprave krátke a stručné, aby to zapôsobilo. Povedala som niečo v zmysle: keď tu počúvam, ako sa vyhovárate, ako neviete povedať za seba, čo si myslíte v situácii, keď sa pravdivé skutočnosti dostali na svetlo, u mňa ste stratili všetku autoritu a ja sa za vás hanbím. Po týchto slovách zavládlo ticho v aule, obzrela som sa, či ma idú zobrať do väzenia. Zrejme sa mi podarilo vyjadriť emóciu v tej aule, emóciu typu "my si vás už nevážime", ďalší rečníci sa dostávali ďalej: vy pre nás nepredstavujete niekoho, kto môže za nás hovoriť, nie ste naši zástupcovia, chceme si zvoliť svojich vlastných zástupcov.“

  • „Keď som mala 16 rokov, začala som chodievať do prírody v rámci Trnavského horolezeckého oddielu Slávia Trnava. Tam som sa zrazu stretla s ľuďmi, často boli robotníci alebo inžinieri, technické povolania mali, boli o 20–30 rokov odo mňa starší. A zrazu večer večer pri ohni zazneli piesne Karla Kryla. Nevedela som, čo sa deje, ako môže niekto čosi také spievať. Znelo to autenticky, a zároveň bolo proti doktríne, ktorú ma učil otec a škola. Spomenula som si na mamu, že neverí tomu, čo žijeme. Tam pri ohňoch som zažila zlom, akoby praskla bublina, v ktorej som dovtedy žila, neuvedomujúc si diktatúru, v ktorej som žila. Do 16 rokov som bola dieťa: v škole robí, čo sa mu prikáže, vyskakuje len v rámci detskej nezbednosti. Zber gaštanov alebo papiera sa vnímal pozitívne. Treba si uvedomiť, že komunizmus sa sebaprezentoval ako to morálne, krásne; to, čo sa servírovalo deťom, znelo dobre. V praxi niektoré veci boli dobré, čo súzneli s doktrínou – zber gaštanov, starostlivosť o prírodu, pomoc starším. To politické sa mi zdalo, že so mnou nesúviselo, čo publikovali noviny, čo písala Pravda o zjazdoch, záveroch, šlo mimo mňa, boli to frázy.“

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 30.06.2019

    (audio)
    duration: 01:33:00
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Cez víkendy sme sa chodievali slobodne nadýchať do divokej prírody, aby sme počas týždňa zniesli dvojtvárnosť našich životov

Pred odchodom výpravy na Everest 1998
Pred odchodom výpravy na Everest 1998
photo: archív pamätníčky

Jana Plulíková, rodená Benková, sa narodila 9. februára 1966 v Trnave. Vyštudovala anglický a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od strednej školy sa pohybovala v prostredí turistov a horolezcov, ktorí oponovali režimu. Ako študentka sa v novembri 1989 aktívne zapojila do revolúcie na Univerzite Komenského. Od mladosti sa venuje literárnej tvorbe, vydala bilingválnu zbierku básní Jantár/Amber a knihu rozhovorov s horolezcami - Everest ‘98 – Svedectvá, v ktorej kritizovala snahu HZDS zneužiť slovenskú horolezeckú výpravu na Everest na svoje propagandistické účely. Od roku 2004 pracuje ako prekladateľka Európskeho parlamentu v Bruseli.