The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Lydia Piovarcsyová (* 1933)

Detstvo v antikvariáte

  • narodila sa 2. apríla 1933 v Bratislave

  • pochádza z významnej bratislavskej rodiny Steinerovcov, zakladateľov jedného z prvých antikvariátov v Rakúsko-Uhorsku

  • od roku 1942 do roku 1944 žila u starých rodičov v Kežmarku na cudzie papiere, kde chodila aj do školy

  • po vypuknutí SNP sa nemohla vrátiť z prázdnin v Bratislave do Kežmarku a od roku 1944 sa sama ako dieťa ukrývala v Bratislave

  • v januári 1945 deportovaná do Terezína

  • maturovala v Kežmarku, kde po vojne žila u svojich starých rodičov

  • študovala v Prahe na Vysokej škole politických a hospodárskych vied, z ktorej sa potom stala Vysoká škola ekonomická

  • po skončení školy do 70-tych rokov 20. storočia s rodinou žila a učila v Poprade

  • po presťahovaní do Bratislavy do dôchodku pôsobila na štátnej školskej správe

DETSTVO V ANTIKVARIÁTE

Lýdia Piovarcsyová  sa narodila v roku 1933 v Bratislave do židovskej meštianskej rodiny Steinerovcov. Rodina vlastnila vychýrený bratislavský antikvariát založený v roku 1846 Lýdiiným starým otcom Zigmundom Steinerom, ktorý pôvodne pochádzal z moravského mestečka Kojetín.

Rodina Steinerovcov vlastnila a viedla tento antikvariát až do prijatia arizačných zákonov v roku 1942. Arizátorom rodinného podniku sa stal pomerne známy slovenský spisovateľ Ľudo Ondrejov.

Po získaní rodinného obchodu Ľudo Ondrejov prepustil pôvodných majiteľov a upovedomil listom vtedajšiu slovenskú vládu o tom, že bratov Jozefa a Maxa Steinerovcov už v antikvariáte nepotrebuje.

V týchto pohnutých časoch bola vtedy len deväťročná Lýdia spoločne s rodičmi nútená ukrývať sa. Útočisko im na krátky čas poskytla vzdialená príbuzná, majiteľka obchodu s drogériou na Suchom Mýte v Bratislave.

Lýdiin otec sa však nevydržal dlho ukrývať a vrátil sa i s rodinou domov. Ľudovi Ondrejovovi sa ale podarilo zalarmovať políciu a zaistiť zatykač na Lýdiinho otca. „Keď prišli pre môjho otca, tak mali zatýkací rozkaz len na neho. Na moju mamu a na mňa nemali, ale moja mama zahlásila, že ona otca samého nepustí.” Spomína po rokoch pani Lýdia.

Policajti teda zobrali Lýdiinu matku i otca. Malú Lýdiu však so sebou vziať nechceli, a tak zostala sama.

„Odvtedy mám stále dilemu. Čo by som bola ja urobila, keby som bola bývala na maminom mieste a mala dcéru? Či by som bola zostala s mojim dieťaťom a chránila dieťa alebo zostala s mojim manželom? Celý svoj život sa s tým trápim.” Hovorí pani Lýdia so smútkom v hlase.

TRANSPORT DO TEREZÍNA

Pri epizóde s policajtami a zatýkacím rozkazom Lýdia videla svojich rodičov naposledy. To, čo sa s nimi skutočne stalo sa dozvedela až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Matku, vizuálne vraj krásnu ženu, ktorá vyrastala v Bánovciach nad Bebravou s najväčšou pravdepodobnosťou v Osvienčime roztrhali psy a otec hneď po príchode do koncentráku skončil v plynovej komore.

Lýdia žila v starostlivosti nemeckej vychovávateľky. Po obsadení Rakúska nemeckou armádou sa Any, spomínaná nemecká vychovávateľka už bála nechať si malú Lýdiu u seba a tak ju poslala k vzdialenej príbuznej. Spomínaná sesternica žijúca v Maďarsku, ktorá sa Lýdie ujala, sa živila tým, že tunajšiemu židovskému obyvateľstvu poskytovala varenú  stravu.

Jedného dňa v čase obeda istá suseda zavolala do  domu Lýdiinej príbuznej príslušníkov gestapa, ktorí  všetkých, vrátane Lýdie zajali a neskôr transportovali do koncentračných táborov. Lýdia sa dostala najprv do pracovného tábora v Seredi a hneď nasledujúci deň do tábora v  Terezíne.

Bolo to v januári roku 1945. Lýdia sa ocitla v prvom z transportov, ktorý už nesmeroval do Osvienčimu, ale končil v svoju cestu v Terezíne.

V tom čase sa v tábore už nachádzala Lýdiina sesternica Zelma, ktorá tam pracovala ako ošetrovateľka. Zelma sa od navrátilcov z pochodu smrti pri výkone svojej práce nakazila škvrnitým týfusom, preto sa na Slovensko vrátila až po skončení karantény v auguste roku 1945.

Lýdia sa v Terezíne dostala do tunajšieho detského domova, kde prebývala až do oslobodenia tábora.

„V tom detskom domove boli pražské učiteľky – väzenkyne. A tieto učiteľky, na vlastné triko, na vlastné nebezpečenstvo každý deň zvolali deti do jedálne a učili nás. Učili češtinu a učili matematiku. Ja som sa teda češtinu neučila, ale z matematiky som sa naučila toľko, že keď som sa po oslobodení vrátila do kežmarského gymnázia, tak som z matematiky celý rok nemusela robiť nič, lebo  oni nás tie zlomky tak dobre naučili” spomína Lýdia.

V Terezíne pôsobil aj známy bratislavský lekár Pali Majer, ktorý vybavil po jeho oslobodení  pre svojich krajanov nákladné auto, ktoré ich odviezlo do Prahy. Medzi nimi sa nachádzala aj Lýdia. Na repatriačnom úrade získala nové doklady totožnosti a v Prahe zažila i to ako Maršal Koňev vyhlasoval koniec vojny na Václavskom námestí.

„To bola taká veľká sláva. Ten obrovský Václavák plný ľudí a pod Václavom tribúny s tými sovietskymi generálmi, to proste sa nedá ani vypovedať.”

Krátko bola i s ďalšími preživšími ubytovaná v prepychovom pražskom hoteli Axa, kde sa doslova po rokoch mohla okúpať a obliecť si čisté šaty.

POVOJNOVÉ ČASY

Navrátilcov z Terezína cestujúcich do Bratislavy opäť na nákladnom aute cestou pri Brne zastavil ruský dôstojník s prosbou, aby ho zviezli so sebou. Keď pri zvítaní podal Lýdii ruku, nakazil ju svrabom.

Lýdia sa v priebehu roku 1945 dostala do Kežmarku, kde sa u istej nemeckej rodiny ukrývali jej starí rodičia. Boli to rodičia Lydkinej matky Margity, ktorí svojho času žili v Bánovciach nad Bebravou. Starý otec bol vyučený hodinár. Jeho predkovia mali pôvod v Poľsku. V Bánovciach Lýdia trávila i svoje včasné detstvo. Vo svojej výpovedi spomína i nato, ako iba štvorročná stretávala pred domom starých rodičov neskoršieho prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa, ktorý chodil na návštevy do domu neďaleko.

V Kežmarku začala Lýdia aj napriek pretrvávajúcim zdravotným problémom navštevovať druhý ročník gymnázia, na ktorom neskôr i zmaturovala. Po maturite odišla študovať do Prahy na Vysokú školu politických a hospodárskych vied[1].

V Prahe študovala aj so svojim nastávajúcim manželom Karolom, s ktorým sa zoznámila už počas gymnaziálnych čias. Po skončení vysokej školy sa s manželom i synom vrátili žiť na Slovensko. Najskôr bývali v Poprade, kde sa im narodila dcéra Janka.

Lýdiin manžel Karol bol absolventom Vysokej školy dopravnej. Bol veľmi dobre znalý odboru, ktorý vyštudoval a rýchlo kariérne postupoval až sa stal výrobným riaditeľom popradskej Vagónky.

V roku 1972 dostal služobný byt, a tak sa spoločne s manželkou a deťmi  presťahovali do Bratislavy. Jeho manželka sa zamestnala na Krajskom národnom výbore v Bratislave na odbore školstva.

SÚČASNOSŤ

Lýdia žije v Bratislave dodnes. Aj napriek neľahkému osudu nestráca životný optimizmus. Hoci je s minulou realitou holokaustu konfrontovaná najmä v posledných rokoch veľmi často, a vďaka chorým myšlienkam nacizmu a ľudom, ktorí ich zhmotnili do reálnych činov prišla najmenej o dvanásť príbuzných, žiaľu sa snaží vyhýbať.

„Pýtali sa ma, že či plačem. Už neplačem, ale trikrát som si to odplakala  Prvýkrát to bolo vtedy, keď sme ešte bývali  v Karlovej Vsi a prišla za mnou Katka Zavarská. Doniesla aj kameramana. Filmovali a ja som rozprávala. Bolo to v roku 1989. Išlo to aj do Ameriky, do Spielbergovej nadácie. Vtedy som prvýkrát o tom všetkom hovorila takto verejne a musela som to prerušiť, lebo som dostala záchvat plaču.

Druhýkrát to bolo v synagóge. I keď som neveriaci človek, nemám kam chodiť na hrob. Takže na Nový rok som si to v synagóge odplakala druhýkrát.

Tretíkrát to bolo vtedy, keď som bola prvý raz v Izraeli. Bola tam nejaká slávnosť a boli sme tam spoločne so Zigym. Takže trikrát som si to odplakala a odvtedy neplačem” uzatvára svoju výpoveď Lýdia Piovarcsyová.

[1] Dnes Vysoká škola ekonomická v Praze.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century