Agnesa Piasecká

* 1954

  • “Ale viete čo, možno najbližšie k base som bola viete kedy? Keď sa v osemdesiatom… Neviem teraz presne v ktorom, osem? Keď sa zbierali podpisy pre kardinála Tomáška na biskupov. A ja som bola veľmi aktívna, vtedy som už bola na vyššej úrovni. Bolo mi to jedno a strašne veľa podpisov sme ako vyzbierali. A stalo sa nám, že v nejakom južnom kostole, tam bol nejaký pán vikár a my sme potrebovali odbehnúť do domu, dve sme boli, do dómu, kde bola omša a na konci tam na juhu sme nechali podpisové hárky… Naša blbosť. No a potom sa vlastne stalo to, keď sme sa z dómu vrátili, že tie papiere tam neboli. No a kaplán vtedajší nejaký povedal, že kde máme ísť, že kde sú papiere, no a kaplán, teda pán vikár, tie papiere zobral. Originál, s menami! To bola veľká odvaha tých ľudí, s adresami a meno… a nechcel nám ich dať. A čo myslíte, tam som sa strašne pohádala s tým človekom, že čo je to za charakter, že jednoducho uvrhne do takého podozrenia, nešťastia, kopec ľudí, lebo on to ide dať nejakému. Vtedy boli pri národných výboroch… Cirkevný tajomník sa tomu hovorilo, alebo niečo také. To boli ľudia, ktorí boli na odbore kultúry a mali za úlohu sledovať, čo ktorý farár robí a hovorí. A podľa toho mu bol daný alebo vzatý súhlas na výkon činnosti, a tento vikár bol nejaký pax… Pax dei sa to volalo. To bola nejaká, proste… no, to bola organizácia kňazov, ktorí posluhovali štátnej moci, tak to poviem slušne. No ale vyhádala som to, som mu dala návrh, že nech dá papier a ja mu tých šesť podpisov i s menami vymyslenými a tak ďalej urobím, aby on mohol ukázať tomu tajomníkovi, aký on je aktívny. Tak som si vycicala z palca nejaké adresy, mená neexistujúcich ľudí. To sme mu dali a tie originály sme zobrali, ale vtedy si myslím, že keby tam bol ostal ten tajomník… Preto som bola potom aj na nich taká nabrúsená, ja som potom… No dobre ešte nie sme pri revolúcii. “

  • “Zo školy si pamätám iba jedného učiteľa, meno už neviem, ktorý nás učil niečo ako občianska výchova, možno občianska výchova. A vyprával nám teda o Pražskej jari, o Dubčekovi a tak ďalej. A velice nás tak nabudil, hej? Nástenku sme si robili, akože aby bola taká aktuálna, hej? Z novín sa vystrihovali články, bolo to tam, boli sme takí nabudení. A teda počas toho roku šesťdesiat osem? (dokumentarista) Sedem… sedem, osem. Takže, ešte pred príchodom… (dokumentarista) Ešte pred príchodom Rusov. A dokonca takto! Rusi prišli v auguste, dvadsaťjedna a deviaty ročník sme začínali v septembri. A tento presne učiteľ, ktorý nás takto aktivoval, nám povedal, to si presne pamätám, že nech by sa udialo čokoľvek, alebo nech by on čokoľvek hovoril o týždeň, o dva, o mesiac… všetko, čo nám doteraz hovoril, je pravda a za tým si stojí, a nech by bol donútený odvolávať a tak ďalej, už to nie je pravda. No potom nás nútili tú nástenku dubčekovskú dávať dolu a my sme bojovali za ňu a boli sme to… Dnes mám iný názor. Dnes, ja neviem, dúfam, že to môžem povedať, dnes považujem Dubčeka za starého komunistu za posledný zákon, ktorý podpísal, si ho ani nevážim až tak, hej? Ale vtedy to bolo tak, boli sme nabudení, aký je Dubček dobrý. A mali ste potom z toho aj nejaké problémy tým, že ste nechceli tú nástenku dávať dole, alebo? (dokumentarista) No mali sme, ale na úrovni školy. Mali sme, mali sme ja neviem. No chodili ako na striedačku aj iní učitelia, dajte to dole, lebo toto, lebo ono. Ani neviem, kto ju nakoniec dole dal, len viem, že v tom deviatom ročníku som bola predseda triedy, a viem, že sme trvali na tom, že to bude, že nedáme! Ale dalo sa to dole. Ja už si nepamätám, že akým štýlom, alebo čím nás k tomu primäli, to fakt neviem.”

  • “Oni ako hospodári, ako spomínali, prijali to alebo? (dokumentarista) No pre môjho dedka to muselo byť teda hrozné, lebo mali sedem detí a živili sa vlastne robotou na poli. Dopestovávali si pšenicu, kukuricu, no všetko, pre ľudí aj pre zvieratá. No a vlastne, ak sa nemýlim, tak v štyridsiatom siedmom bolo veľké sucho po vojne. A viem, že sa narodilo aj ich posledné decko, moja teta. Ale to ešte neboli komunisti… V štyridsiatom ôsmom bol prevrat, takže až potom. Takú spomienku mám, čo mi babka vyprávala, že aké to bolo pre nich hrozné. Platili ako, ako kulak môj dedo, platili niečo, čomu hovorili kontingent. Niečo ako, ja neviem, DPH. Štátu mali odovzdať… Mali presne určené podľa rozlohy, ja neviem, koľko čoho, hej? Že oni keď nemali, nič sa nedialo, ale toto museli odovzdať štátu, no a… (dokumentarista) A možno, pamätáte si možno aj tie počty? (dokumentarista) To ja si nepamätám, na počty, to nehovorili. Len viem, že chovali dve prasatá. Jedno bolo pre nich, však deväťčlenná rodina, a jedno skoro celé bolo pre štát. Toľko a toľko kúr, tak toľko a toľko. Nepamätám si čísla. Možno moja teta, ja nie. No a, a to hovorila babka, že už keď boli komunisti, teda po štyridsiatom ôsmom, že po zbere, to znamená možno jeseň po žatve, že mali už uskladnené obilie niekde v sýpke, kukuricu a tak, a že prišli k nim do domu takí, predseda národného výboru, hej? Hlavný šéf, komunista, pár chlapov, vlečka. A lopatami… Cigán, vtedy to bol nie Róm, a lopatou dával do vriec pšenicu a zobrali im všetko. Nechali im, teda ja myslím, nehovorili to, ale ja si dodatočne myslím, že chceli deda prinútiť, aby vstúpil do JRD, jednotné roľnícke družstvo. Že sa im zachránilo, čo im ten cigán, keď sa nikto nedíval, prehodil lopatou mimo toho. Všetko im vzali! Viem, že moja mama nikdy v živote nechcela kukuricu, ani varenú, ani nič, lebo že oni celý ten rok až do ďalšej úrody mali len kukuricu. Tú mleli aj na chlieb a tak ďalej. Že veľkú biedu mali, že sa im veľmi, veľmi, veľmi zle potom po komunistoch žilo.”

  • “A vlastne, vaša mamka sa kedy narodila? (dokumentarista) Prvého… siedmeho prvý 1935. Tridsaťpäť… Ja by som sa ešte… keďže tým pádom, keďže hovoríte, že nepoznáte svojho otca, tak asi ani starých rodičov z tej strany. (dokumentarista) Z tej strany viem meno. Takto, nemám to ničím potvrdené, len mi bolo povedané. Tam som chcela trošku dopovedať, Vida Buljevic a mala by byť pochovaná v Dubrovníku, ale čo je na tom pravdy, neviem, tak mi bolo povedané. Tam som chcela vlastne dopovedať, že tým, že mali starí rodičia päť dcér a jedna z nich sa prespala v päťdesiatych rokoch. To bola obrovská vec! Nebolo to normálne ako dneska, že hore-dole, lebo v podstate v tej dedine hanba padla na celú rodinu a všetky tie dievčatá by boli bývali akoby týmto postihnuté. Tak sa mama rozhodla, teda za pomoci starých rodičov, že to nejako zakryjú a dohodli akýsi sobáš a ten nefungoval v podstate… Celý život tí ľudia žili veľmi zle, kým sa nerozviedli asi po pätnástich rokoch. No a tento, tento chlapík, teda môj otec, sa volal Božidar nejaký, a vlastne v tej dobe, keď mama zostala tehotná, jeho obvinili, že je juhoslavanský špión, takzvaný titovec! Ja som si potom pozerala dejiny, že čo to znamená, že kto bol Tito a tak, a bol zavretý a poslaný do uránových baní, ale neviem presne kde. Nemala som nikdy veľa prostriedkov, ale ani sa mi nepodarilo… Mala som všeho všudy nejaký jeden alebo dva listy, ktoré som našla v pozostalosti po starých rodičoch a viem, že posledná jeho adresa bola niekde v Opatiji v Juhoslávii. No a teda som ho v živote… Ani na fotografii, nijaký kontakt. No tak.”

  • Full recordings
  • 1

    Košice

    (audio)
    duration: 02:14:45
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ja neviem, do čoho išli iní do tejto revolúcie, mne sa splnilo absolútne všetko

Agnesa Piasecká počas EYD natáčania.
Agnesa Piasecká počas EYD natáčania.
photo: Post Bellum SK

Agnesa Piasecká sa narodila 29. januára 1954 v Jablonci nad Nisou. Príbuzní z matkinej strany pochádzali z Oravy, konkrétne zo Zákamenného. Agnesa bola vychovávaná svojim otčimom, Jánom Slivkom. Po roku 1948 bol Agnesin dedko označený za kulaka, a keďže vlastnil veľké hospodárstvo a rozsiahle pozemky, bol povinný odvádzať štátu takzvaný kontingent. V roku 1970 sa aj pre nie úplne vyhovujúce domáce prostredie Agnesa rozhodla pre štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Prešove, kde o tri roky neskôr úspešne zmaturovala ako pôrodná asistentka. Hneď potom sa rozhodla nastúpiť ako zdravotná sestra na psychiatrické oddelenie v Šternberku, kde v roku 1971 ešte ako študentka brigádovala. Medzičasom sa však v Stropkove zoznámila so svojim budúcim manželom, ktorý študoval v Košiciach. V Šternberku dlho nepobudla a v roku 1974 sa mladým manželom narodil ich prvý syn, Aleš. Agnesa má so svojím mužom spolu osem detí, päť synov a tri dcéry. Ešte v Šternberku sa zoznámila s priateľkou svojej tety, ktorá študovala na bohosloveckej fakulte a mala prístup k vtedy zakázanej literatúre. Agnesu priviedla k samizdatom, vďaka ktorým sa dozvedela mnoho vecí, ktoré sa v škole neučili. V roku 1974 sa rodina presťahovala do Košíc, kde sa Agnesa intenzívne venovala kresťanským aktivitám. Zúčastnila sa aj púte do Velehradu v roku 1985, kde urobila i mnoho fotografií, ktoré potom premietala u seba doma. Počas Nežnej revolúcie prednášala pred obrovskou masou ľudí v Košiciach požiadavky VPN, ktoré prišli z Prahy. Nasledujúci rok hneď v januári bola Agnesa kooptovaná do Rady národného výboru mesta Košice. Neskôr počas deväťdesiatych rokoch podnikala spolu s manželom a v malom obchodíku sa dlhých šestnásť rokov venovala práci ekonómky. V súčasnosti je Agnesa na dôchodku a túto životnú etapu si veľmi pochvaľuje.