The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zuzana Petreje (* 1923)

Vždy treba pomôcť, keď si to sloboda žiada

  • narodila sa 15. januára 1923 v Liptovskej Kokave

  • po smrti otca strávila detstvo a mladosť ťažkou manuálnou prácou

  • v čase Slovenského národného povstania sa zapojila do odboja ako zásobovacia a informačná spojka partizánskeho oddielu „Za slobodu Slovanov”

  • pri svojej činnosti zažila množstvo hraničných a nebezpečných situácií

  • po vojne absolvovala štúdium učiteľstva pre materské, neskôr aj základné školy

  • v roku 1951 sa vydala za Alfonza Petreje, s ktorým má dve deti

  • od roku 1954 pôsobila ako učiteľka v Opatovciach nad Nitrou

  • aktívne pôsobila v spolkoch Slovenského zväzu žien, Červeného kríža a Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov

  • za svoju odbojovú, vzdelávaciu, kultúrnu aj komunálnu činnosť získala množstvo ocenení

  • v súčasnosti žije na dôchodku v Opatovciach nad Nitrou

Zuzana Petreje, narodená ako Zuzana Uličná, pochádza z obce Liptovská Kokava. Bola druhou najstaršou spomedzi piatich detí. Otec Matej Uličný s matkou Zuzanou, rod. Stupkovou, venovali všetku svoju energiu snahe o výchovu detí a ich živobytie spočívalo vždy v ťažkej manuálnej a poľnohospodárskej práci. Po čase sa otec rozhodol, tak ako mnoho vtedajších mužov, odcestovať do zámoria za vidinou lepšieho zárobku a zabezpečenia budúcnosti pre svoju rodinu. Ani tam však nenašiel šťastie: „Otec dostal tú najťažšiu prácu v lesoch. Bola to nebezpečná divočina plná rôznych nástrah, hlavne jedovatých hadov, ktoré zniesli zo sveta mnoho robotníkov.“ Keď nepochodil ani pri hľadaní lepšieho zamestnania, vrátil sa demotivovaný a prácou zničený v roku 1926 naspäť domov. Privyrábal si príležitostnými murárskymi prácami vo Vysokých Tatrách. Roky manuálnej driny a vyčerpania si však začali pýtať svoju daň: „Otec zakrátko ochorel na pľúcnu tuberkulózu, ktorá vtedy ešte vo veľkom trápila populáciu. Nepomohla ani snaha o náročnú liečbu, v roku 1941 vo veku 41 rokov umrel.“ 11-ročná Zuzana sa tak spolu so zronenou matkou a neplnoletými súrodencami ocitla v ťažkej existenčnej situácii, ku ktorej sa pridala aj dlžoba za neúspešnú liečbu otca.

Ťažké časy v Liptovskej Kokave – dospievanie s mozoľmi na rukách

Zuzanine dievčenské roky sa niesli v znamení manuálnej driny a neustáleho strachu o prežitie rodiny: „Nebolo to ľahké, museli sme vo všetkom zastúpiť otca a mužskú prácu na poli aj okolo statku. Starší brat Matej nastúpil do armády a ja som musela starnúcej matke pomáhať v snahe uživiť rodinu, bratia Janko a Miroslav boli ešte malými deťmi a ľudia na okolí mali dosť práce obhospodáriť svoje polia. Chlapi v dedine boli, ale bolo ich treba zaplatiť. Preto ja tvrdím, že počas Slovenského štátu nám ako rodine nebolo nijako dobre. Keď sme išli od štátnych zástupcov pýtať pridelenie nejakých mužov na pomoc, odmietli nás s tým, že ovdovelej matke majú pomáhať deti, lebo je nás dosť.“

Starší brat Matej sa počas svojej služby v armáde dostal do Michaloviec, odkiaľ bol neskôr odvelený na východný front, kde sa ako vojak Slovenskej armády musel zúčastniť nemeckého vojnového ťaženia proti Sovietskemu zväzu: „Brat tam získal množstvo vyznamenaní; keď sa v júni roku 1944 vrátil do Liptovskej Kokavy, bol už ostrieľaným vojakom.“

Práve v tomto období však už vo veľkom vrcholili plány a prípravy na blížiace sa SNP, pričom Liptov, Vysoké Tatry a ich výhodný neprehľadný horský terén boli ideálnym útočiskom postupne sa rodiacich partizánskych skupín. Obec Liptovská Kokava sa rýchlo zapojila do pomoci odboju, väčšina obyvateľov boli veriaci evanjelici, ktorí nesympatizovali s ľudáckym režimom, a v obci sa neujali žiadne zo štruktúr Hlinkovej gardy či Hlinkovej mládeže. Hlavným organizátorom snažiacim sa koordinovať vznikajúce bunky odboja na tomto území bol v tom čase sovietsky nadporučík Piotr Alexejevič Veličko, ktorý dostal právomoci a pokyny z ústredia v Kyjeve. Prichádzali k nemu aj hlásenia o navrátilcoch z východného frontu, ktorí disponovali vojenskými skúsenosťami, a tak jedného dňa zavítal do domu Uličných: „Môj brat spočiatku nechcel vstúpiť k partizánom, povedal, že on už má za tie roky vojny plné zuby. Veličko sa v tej chvíli rozzúril, oprel mu samopal o hruď a vynadal mu, že ak bol na východnom fronte bojovať proti jeho bratom, tak teraz pôjde bojovať s nimi, inak ho tu na mieste zastrelí. Tak sa brat chtiac-nechtiac dostal k odboju. Na základe jeho skúseností sa Veličkovi hodil a zaradili ho k tvoriacej sa partizánskej rozviedke.“

Aktívna a odhodlaná Zuzana sa taktiež chcela podieľať na pomoci povstaniu. Odjakživa inklinovala k zdravotníckej práci a zvažovala dokonca odchod k partizánom do hôr: „Brat sa však asi bál, keďže som bola ešte mladá, aby som sa ocitla medzi toľkými mužmi. Striktne mi zakázal odchod do hôr, našli však pre mňa iné uplatnenie.“

Život v tieni smrti

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Liptovská Kokava vďaka svojej strategickej polohe rýchlo stala útočiskom partizánskych skupín, ktorým miestne obyvateľstvo poskytovalo pomoc, hoci sa tak vystavovalo možnosti represií zo strany nemeckej armády, ale aj gardistických a žandárskych oddielov, ktoré vykonávali neustále kontroly a represívne záťahy pri snahe potlačiť rýchlo sa rozrastajúce bunky odporu.

V oblasti Liptova a Vysokých Tatier pôsobila v tom čase partizánska brigáda „Za slobodu Slovanov“, ktorej oddiel „Vysoké Tatry“ spadal pod sovietskeho veliteľa Vasiľa Achmadulina. Zuzana v tomto oddieli pôsobila ako takzvaná spojka”. Pomáhala zásobovať jednotlivé skupiny potravinami a textilom, skladovala vojenský materiál a prenášala dôverné informácie a varovania medzi jednotlivými stanoviskami. Cestovala naprieč obcami spolu s inými dievčatami a vystavovala sa tak nebezpečenstvu odhalenia, ktoré by malo nedozierne následky: „Boli sme mladé dievčatá, takže sme mali vždy nejakú tú výhovorku, keď nás zastavila nemecká hliadka. Povedali sme, že ideme na návštevu do vedľajšej obce, tak ako to bývalo zvykom, keď sa mladí ľudia stretávali. Alebo že sme brigádničky a ideme za prácou. Raz však došlo k veľkému prepadu v Tichej doline, o ktorom sme sa dozvedeli až neskôr. Vtedy tam Nemci zabili niekoľko našich chlapcov. Keď sme sa blížili s batohmi plnými jedla, vyskočil na nás vojak nemeckej hliadky. Okamžite začal preverovať, čo tam hľadáme a prečo máme so sebou toľko jedla. Jediným šťastím bolo, že lesník z miestnej horárne, tiež náš človek zapojený do odboja, nám dal alibi tvrdiac, že sme lesné robotníčky.“

Inokedy sa Zuzana ocitla v ohrození života vo vlastnom dome počas toho, ako nemeckí vojaci robili domové prehliadky v dedine: „ Do nášho domu vošli dvaja. Jeden bol spočiatku veľmi nepríjemný, s tým druhým sa dalo lepšie komunikovať. Ja som v sude schovávala vojenskú muníciu, náboje, granáty, v senníku bol ukrytý rozobratý samopal a ďalšie veci, ktoré tu partizáni ukrývali. Vedela som, že keby to u nás našli, tak je nám koniec. Stálo však pri mne aj šťastie. Všimli si, že viem celkom dobre komunikovať po nemecky. Jeden z nich mi začal ukazovať fotky svojej rodiny a zhodou okolností som na fotke spoznala jeho deti, ktoré som obsluhovala počas ich pobytu vo Vysokých Tatrách, keď som si tam bola privyrobiť. On ich po celý čas, čo bol na fronte nevidel, a rozľútostil sa. Od tej chvíle jeho nedôvera opadla a choval sa k nám priateľsky. Nič neprehľadávali, a tak sme s rodinou vďaka tejto šťastnej zhode náhod vyviazli bez následkov. Dokonca v neskoršom období, vždy keď robili Nemci prehliadky v dedine, k nám do domu prišli práve títo dvaja, s ktorými sme sa už dobre poznali.“

Raz sa Zuzana dokonca ocitla v epicentre prestrelky medzi znepriatelenými tábormi počas zberu zemiakov v Liptovskom Hrádku: „To bol len moment. Nemci šli od cesty, partizáni boli na opačnej strane v hore, a my v strede, na takej veľkej roli. Začala sa silná streľba a poviem tak, že keby sme si všetky neľahli v tej chvíli na zem, neviem, ako by sme dopadli. Guľky okolo len tak svišťali.“

Zuzana preukázala v týchto neľahkých časoch obrovskú dávku odvahy a odhodlania, vždy pripravená pomôcť, dokonca aj v najkrízovejšom období po potlačení SNP. Povstalci stiahnutí hlboko do hôr, zdecimovaní nepriazňou počasia a vyčerpaní z bojov vždy našli v dome Uličných útočisko: „To už bola situácia najťažšia. Mnohí si už mysleli, že v tých horách umrú, mnohí tam aj umreli. K nám domov sa zastavovali pravidelne na hygienickú očistu, ošetrenie, odvšivavenie. Našli tak aspoň kúsok tepla, jedla a dočasné útočisko. Sami sme skoro nič nemali, ale podelili sme sa aspoň tou trochou. Bolo mi ich ľúto, pretože prišli v skutočne zúboženom stave. Zároveň to bolo aj riskantné. Koľkokrát z jednej strany domu už prichádzali nemeckí vojaci a zo zadného vchodu ešte len odchádzali partizáni.“

Počas týchto rozhodujúcich dní, ktoré sa zapísali do pamäti národa, Zuzana zažila a riskovala mnoho, no nikdy neváhala a nepochybovala o správnosti svojho konania. Stratila množstvo priateľov, ktorí zahynuli počas prestreliek, záťahov a odvetných akcií nacistických trestných oddielov, až sa nakoniec 3. februára roku 1945 Liptovská Kokava dočkala oslobodenia počas príchodu spojeneckých vojsk do obce. Aj tu ju spolu s ďalšími miestnymi dievčatami zapojili, ako inak, do ťažkej manuálnej práce. Keďže sa front v blízkosti Liptovského Mikuláša na dlhých 9 týždňov zastavil, musela Zuzana dennodenne pomáhať v obci Pribylina pri praní frontového šatstva. Aj túto výzvu nakoniec statočne zvládla. Vojna sa tak pre Zuzanu skončila. V živote ju však čakalo ešte množstvo nových bojov a prekážok.

Na ceste k učiteľskému poslaniu

Po upokojení spoločenskej situácie po vojne musela Zuzana rozmýšľať, ako ďalej naloží so svojim životom. Vzdelanie získavala ako dievča z chudobných pomerov neľahkou cestou. Od rána pracovala ako kuchárka na Strednej odbornej škole lesníckej v Liptovskom Hrádku, aby zároveň po poobediach úspešne zavŕšila štvrtý ročník meštianskej školy. Spočiatku chcela pokračovať štúdiom zdravotnej sestry, no na odporúčanie učiteľa, ktorý vyzdvihol jej pedagogické nadanie, sa rozhodla pre absolvovanie učiteľského kurzu v Žiline, následne pokračovala štúdiom v Spišskej Novej Vsi. Od roku 1947 už popri škole pôsobila ako učiteľka materskej školy vo Važci. V roku 1948 dovŕšila štúdium a stala sa kvalifikovanou učiteľkou pre materské školy. Bola tiež pri zriaďovaní materskej školy v obci Kšinná. Na základe výborných pedagogických predpokladov sa rozhodla doplniť svoje vzdelanie absolvovaním večernej školy pre učiteľky základných škôl, ktorú úspešne ukončila v roku 1951. V Kšinnej sa spoznala so svojim budúcim manželom, taktiež pedagógom Alfonzom Petrejem, s ktorým v roku 1951 uzavrela manželstvo.

Do života mladého páru však opäť zasiahla nepriazeň osudu. Manžel bol v októbri 1951 povolaný na základnú vojenskú službu, na ktorej na základe vykonštruovaných posudkov ako triedny nepriateľ” zaradený k trestným útvarom PTP (Pomocné technické prápory). Tu strávil ťažkou manuálnou prácou v baniach 26 mesiacov. Zuzane sa koncom októbra 1951 narodila dcéra Alena. Vo veku sotva pol roka však dostala ťažký zápal mozgových blán, ktorý ju zdravotne poznačil na celý život. V tejto zložitej situácii ostala Zuzana s chorou dcérou a manželom vo výkone vojenskej služby odkázaná sama na seba. Manžela videla počas tých rokov len párkrát, keď sa mu podarilo tajne ju navštíviť v Liptovskej Kokave. Aj toto obdobie však Zuzana prekonala vďaka svojej húževnatosti a vnútornej sile, ktoré ju sprevádzali po celý život.

V roku 1953 sa jej narodil syn Ľubomír a koncom roku 1953 sa manžel Alfonz konečne vrátil z vojny. Pri hľadaní rodinného a pracovného zázemia sa mladá rodina dostala do obce Opatovce nad Nitrou, kde sa stal jej manžel nakoniec riaditeľom základnej školy. Začiatky však ani tu neboli pre mladú rodinu ľahké: „Bývali sme v nevykúrenej budove školy, nebol tam dostatočný priestor, ani vybavenie do domácnosti. V týchto podmienkach ma postupne začal trápiť kĺbový reumatizmus, ktorý mi zostal dodnes.“

Zuzana však nikdy nezvykla čakať so založenými rukami, a tak ako vždy aj tu sa otriasla, našla svoj zmysel života a naplno sa ponorila do miestnych aktivít. Stala sa učiteľkou na miestnej základnej škole a zapojila sa do činnosti mnohých spolkov a združení, medzi inými Slovenského zväzu žien, Červeného kríža a Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Podieľala sa na množstve kultúrnych a spoločenských aktivít, ktorými pozdvihla obec na modernú úroveň, získala úctu miestnych obyvateľov, nové zázemie aj priateľov. Jej činnosť sa tak nezmazateľne zapísala do histórie obce Opatovce nad Nitrou, kde žije Zuzana Petreje ako aktívna dôchodkyňa v kruhu svojich najbližších dodnes.

Málokto vo veku 94 rokov oplýva takou silou a charizmou. Život sa s ňou nikdy nemaznal, no vždy našla spôsob, ako sa s ním vysporiadať. Vždy sa vedela postaviť za svoju pravdu, riskovať, keď bola o nej presvedčená. Ako v odboji, tak aj v celom živote. Pomôcť druhým a byť tu pre druhých. Je jednou z tých vzácnych žien, hrdiniek, ktoré si musíme pripomínať. Aby naša historická pamäť popri gloriole bojujúcich mužov nikdy nezabudla na statočnosť a odhodlanosť skromných žien stojacich v pozadí. Žien, ako je Zuzana Petreje.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Michal Roľko)