Ján Paulíny

* 1929

  • „Po dvoch ročníkoch štúdia začali študovať a prísnejšie posudzovať kádrové materiály. I keď som nemal za sebou žiadnu negatívnu činnosť, bol mi zrušený odklad vojenskej služby a musel som nastúpiť na základnú vojenskú službu. Dostal som sa do zberača v severných Čechách, v Mimoni, až tam po čase som sa dozvedel, že my, ktorí tam sme, nie sme súčasťou normálnej armády, ale že sme vybraní tí, ktorí sú hodnotení ako triedni nepriatelia. Bolo to veľmi jednoduché. Dva týždne sme chodili, pochodovali, vpravo bok, vľavo bok, potom štátne orgány zistili, že chýbajú im pracovníci hlavne v uhoľnom priemysle. Pôvodne som mal nastúpiť k tzv. ľahkému PTP, to sú povrchové práce, ale po tejto selekcii, po zbežnej lekárskej prehliadke, bol som preradený do ťažkého PTP, a to znamenalo uhoľné bane alebo vysoké pece.“

  • „Sadol som si na kôpku uhlia a prišiel ku mne jeden z baníkov. A hovorí: ‚A ty si tu prečo? Čo si urobil?‘ Ja hovorím: ‚Ja ani neviem, ja som študoval na vysokej škole a pozvali ma sem.‘ On sa tak chvíľu na mňa díval a hovorí: ‚Nám to nemusíš mluvit, my víme, že vy ste tu za vraždu, za spreneveru, za znásilnenie a podobné delikty. A ty si tu za čo?‘ Hovorím: ‚Nie, ja som ozaj študoval.‘ ‚Tak si to nechaj pre seba.‘ Proste neuveril mi a dodal: ‚My vieme, že vy ste tu všetci takáto partia. Pokiaľ pracuješ tak, že nám prácu nebrzdíš, tak my proti tebe nič nemáme.‘“

  • „Pracovali sme v pomocnej výrobe a roztrhli sa gumové pásy. Tie gumové pásy boli 80 centimetrov široké a niekedy aj 50 metrov dlhé. Keď sa roztrhli, bolo ich treba spojiť. No samozrejme, tam už dávali tých baníkov, pretože sa na ten pás tie poškodené veci odstrihli, potom boli takéto kramličky, ktoré sa na jeden pás dali, na druhý do druhého, medzi tým sa previedla kovová ihlica, ktorá to držala. A bola tam sloj, ktorá bola 120-130 centimetrov vysoká. Tam sa pracovalo na kolenách, prvé dva týždne, i keď boli filcové podložky, to boli nepríjemné bolesti, potom naučiť sa pracovať v predklone. A práve v tom čase, keď sa roztrhol ten jeden pás, bolo ho treba spojiť. Jedna strana pásu sa zabezpečila drevenou podperou, urobila sa diera v zemi, diera na vrchu, aby sa mala o čo oprieť, aby neušla. O druhú sa pripevnila reťaz a škripcový stroj. Bolo to tak 10-12-kilogramové teleso, kladkostroj, pomocou páky. Jedna strana bola pevne chytená, tú druhú sme priťahovali, tam sa sedelo, pretože viac sa nedalo, hlava naklonená a striedali sme sa pri tej páčke na škripci. Čo čert nechcel, keď som bol na rade ja, vyvinuli sme takú silu, že tá drevená podpera sa zlomila a ten pás spätným ťahom tak trhol takou silou tú kladku, že mi preletela popri uchu a urobila taký prievan. Bol tam vedúci úseku, traja kamaráti a prvý prehovoril Steiner: ‚Janek, ty ses druhýkrát narodil!‘ Keby tá 10-12-kilová vinda, škripec, išiel 5 centimetrov bližšie – proste to sa nedá prežiť!“

  • Full recordings
  • 1

    Dobrá Niva, Slovensko, 10.03.2018

    (audio)
    duration: 03:35:36
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

V civile to bolo horšie ako v bani

Ako vojak
Ako vojak
photo: archív pamätníka

Ján Paulíny sa narodil 26. januára 1929 v Dobrej Nive. Jeho rodina si aj počas vojny ctila demokratické princípy a niekoľko mesiacov ukývala židovskú rodinu, za čo im kedykoľvek hrozil hrdelný trest. Aktívne sa zapojili do občianskeho odboja, avšak po februári 1948 sa angažovali v Demokratickej strane, a preto boli začlenení k nepriateľom štátu. Ján okrem rizika počas vojny bol ako mladík vylúčený z vysokoškolského štúdia. Vyše dva roky strávil v ťažkom PTP, fáral v ostravských baniach, kde mu viackrát išlo o život. Po skončení vojenčiny bol dlhé desaťročia prekladaný z miesta na miesto, nemohol študovať a perzekúcia sa trvalo podpísala na zdravotnom stave manželky a malého syna. Po roku 1989 sa angažoval v hnutí VPN a stal sa prvým ponovembrovým starostom obce Dobrá Niva.