The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Viktor Olos (* 1927)

V lágroch som sa naučil odviesť dobrú prácou, a tou zatieniť pochmúrne myšlienky

  • narodil sa 4. augusta 1927 v Hubovej (vtedy Gombáš), okres Ružomberok

  • 3. júna 1947 študoval na gymnáziu v Ružomberku

  • 8. september 1947 vstúpil do teologického seminára v Spišskej Kapitule

  • 30. jún 1950 došlo k násilnému zrušenie seminára komunistickou garnitúrou

  • 1952 bol zatknutý ŠtB a vypočúvaný v Ružomberku

  • 14. 1. 1954 sa konal súd, odsúdili ho na 6 rokov, trest si odpykával vo Valdiciach a v Příbrami

  • 21. 12. 1958 ho prepustili na slobodu

  • 1959 - 1968 pracoval vo výrobe - v drevosklade

  • 1. november 1968 - nástup na štúdium teológie na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave

  • 21. jún 1970 bol v Bratislave vysvätený za kňaza

  • dva roky bol kaplánom v Ludrovej, tri roky v Ružomberku

  • 1975 - 2006 pôsobil vo Valaskej Dubovej

  • 2006 odišiel na dôchodok, v súčasnosti (2016) je aktívne činným kňazom

Maličká obec Hubová je typická malebná slovenská dedinka. Z okolitých kopcov Veľkej Fatry vidno okolo tečúci Váh, domy stisnuté vedľa seba uvoľňujú priestor kostolu, ktorý sa dominantne čnie na neveľkom briežku. Hneď za ním stojí dom kňaza Viktora Olosa. Z okna kuchyne mi ukazuje výhľad na prerobenú fasádu kostola. V rodnej Hubovej býva skoro celý život. Bol doma aj vtedy, keď v roku 1952 zaklopali na dvere agenti ŠtB s obvinením z protištátnej činnosti. Pre skrývanie známeho kňaza a ilegálne náboženské stretávania musel domov na šesť rokov opustiť.

Viktor Olos sa narodil 4. augusta 1927 v Hubovej. Otec Ondrej bol vyučeným obuvníkom, matka Katarína sa starala o domácnosť, syna Viktora a o tri roky mladšieho Vojtecha. Viktor vyrastal v silne veriacej rodine, odmalička miništroval v kostole. Nástup do teologického seminára v Spišskej Kapitule po maturite v roku 1947 bol preňho prirodzenou voľbou. Spišskú diecézu v tom čase viedol biskup Ján Vojtašák, širokou katolíckou obcou uznávaná, no z pohľadu historikov kontroverzná osobnosť, najmä pre jeho pôsobenie v Štátnej rade počas Slovenského štátu. Kritici mu vyčítajú antisemitské výroky a pasívnu reakciu pri riešení židovskej otázky. Obrancovia argumentujú tvrdením, že v roku 1941 podpísal memorandum proti deportáciám.

Biskup Vojtašák bol pre Viktora Olosa vzorom, cirkevným aj morálnym. Seminár uchránil od vonkajších vplyvov rastúcej komunistickej moci. Viktor spomína na Spišskú Kapitolu ako na miesto, kde sa študovalo, modlilo, rozjímalo a smialo. Ale len do roku 1950, kým ho komunisti násilne nezrušili. Študenti sa roztrúsili do svojich domov, biskupa zadržiavali v rezidencii, po divadelnom súdnom procese mu vymerali 24-ročný trest odňatia slobody a úplne ho odstránili z verejného života.

Dvaja Štefanovia

Viktor Olos päťročné štúdium nemohol dokončiť a z budúceho kňaza sa stal účtovník, dohliadajúci na štátne lesy v Mošovciach. Až v civilnom zamestnaní sa spoznal so svojím spolužiakom Štefanom Milanom, ktorý v 1947-om odišiel zo Spišskej Kapituly do Ríma. Návrat do Československa preňho v časoch politických a cirkevných postihov znamenal zaradenie do Pomocných technických práporov. Ťažká práca v tábore sa podpísala na jeho zdraví, musel podstúpiť operáciu obličiek. Prvýkrát sa stretli v nemocnici v Turčianskych Tepliciach, kde ho Viktor navštívil.

Významnú úlohu v jeho živote zohral aj jeho bývalý profesor filozofie Štefan Náhalka. Po rozpustení seminára po ňom pátrala ŠtB, ukrýval sa, kde sa dalo. Dalo aj u Olosovcov. V domácnosti s jednou izbou a kuchyňou prespávali štyria.

Spolu s Milanom, Náhalkom, ostatnými kňazmi a bohoslovcami sa tajne stretávali a modlili sa. Lenže skrývať bývalého profesora bolo čoraz ťažšie a na akékoľvek náboženské aktivity dohliadal režim. V decembri 1952 ho prišil navštívil kamarát z bratislavského seminára, ktorý mu doniesol ukázať nový výtlačok liturgickej knihy. Odrazu niekto zaklopal na dvere.

„Ste Viktor Olos?“ „Áno.“ „Pôjdete s nami,“ hovoril Olos o zatknutí a trpkým hlasom dodal: „Vyšikovali ma von do auta. Neskôr som sa dozvedel, že to bolo plánované, pretože za humnom chodil s puškou môj rodák, ktorý pracoval pre ŠtB.“

Práve Náhalka a Milan boli dôvodmi, pre ktoré sa o študenta teológie, ktorý ani nedokončil seminár, zaujímala ŠtB. Stačilo k obvineniu pridať účasť na ilegálnych duchovných stretnutiach a z Viktora Olosa sa stal nepriateľ štátu, ktorý pomáhal rozvracať republiku.

Nasledovalo viac než ročné vypočúvanie v ružomberskej väznici. Bitky, kopance a vyhrážky na dennom poriadku a dokola tie isté otázky, kde sa schovávajú Náhalka s Milanom. „Priznám sa, že keby som vtedy vedel, kde sú, zrejme by som to povedal. To vypočúvanie bolo neúnosné.“ Keď ani spŕška úderov nerozviazala Viktorovi jazyk, strčili mu do cely ďalšieho väzňa. Spoluväzeň sa z výsluchov vracal čulý, bez zjavných rán na tele a s opekancami vo vrecku. Príliš okatý pokus eštebákov.

Súd v procese Olos a spol. sa odohral 14. januára 1954 v Ružomberku: „Pridelený obhajca mi radil ku všetkému sa priznať, vraj to bude poľahčujúca okolnosť. Na súde nám len prečítali obžaloby. Išiel som ako prvý. Dostal som šesť rokov.“ Vtedy odsúdili ešte ďalších deväť ľudí, ktorí pomáhali Náhalkovi. Toho vďaka pomoci ostatných nikdy nechytili a dostal cez Rakúsko až do Talianska. „Keď som bol už na slobode, cestoval som do Ríma. Stretol som tam Náhalku, okamžite ma spoznal. Ihneď ku mne prišiel so slovami ,Pozdravuj mamu aj otca,’“ hovorí Viktor o stretnutí po rokoch.

Tábor Vojna

Zatiaľ čo Náhalka utekal z krajiny, Viktora Olosa previezli do tábora v českých Valdiciach, kde páral perie. Po viac ako roku ho preložili do tábora Vojna v Příbrami. Dodnes zachovaný pracovný láger, v súčasnosti sprístupnený verejnosti, bol pôvodne určený nemeckým zajatcom, počas 50. rokov slúžil ako tábor nútených prác pre odporcov komunistického režimu v Československu a neskôr ako väzenské zariadenie.

V tábore Vojna existoval vlastný svet, vytvárali sa v ňom koalície a komunity väzňov. Viktor sa čoskoro dostal do skupiny bohoslovcov a kňazov, s ostatnými pracoval na stavbách bytoviek a budov. „Naša pracovná skupina vedela uživiť aj starších, ktorí nespĺňali predpísanú normu. Obsluhovali kladku, vyťahovali maltu, tehly a iný materiál na jednotlivé poschodia. Mali sme zvyk, že vždy na Vianoce a Veľkú noc naša partia podala 120-percentný výkon, za čo sme dostali nie štyri, ale až osem knedlíkov.“

Odsúdení vymýšľali svojím dozorcom rôzne prezývky. „Keď sa väzeň nachádzal v cudzom baraku a počul, že sa blíži Jano Železo, vedel, že sa musí rýchlo vypariť. Ale ak prichádzal veliteľ Mydlinka (údajne holič), mohol tam zostať.“ Bachar Kačena zas dostal prezývku podľa čaptavej chôdze. Jeden z odsúdených počas presunu na stavbu začal v autobuse kvákať. Kačena sa naštval a vypálil zo samopalu tri alebo štyri rany do strehy. Šofér sa zľakol, prudko zastavil a vyskočil spoza volanta. Aj Kačena vyletel, ale nechal v autobuse samopal. „Pamätám si, že jeden väzeň chytil samopal, vystrčil ho vysoko nad strechu a volal, nech si idú poň. Kačena dostal asi dvadsať ostrých, lebo použil zbraň, kde nemal.“

Návrat domov

Raz si ho zavolali na veliteľstvo, šéf tábora naňho čakal v miestnosti. Len stôl, stolička, hárok papiera a ceruzka: „Váš otec podal žiadosť na prezidentskú kanceláriu o odpustenie zvyšného trestu. Sadnite si a píšte: V Československej republike je úplná náboženská sloboda.“ Ceruzka ostala ležať na stole, Viktor si ani nesadol. Neveriacky pozeral na veliteľa, ktorý mu tvrdil, že len od neho závisí, ako sa rozhodne prezidentská kancelária. Trest si odsedel do poslednej minúty.

Viktor Olos sa v roku 1958 vrátil domov do rodnej Hubovej. Odmietol predchádzajúcu prácu účtovníka, robil na stavbách a podieľal sa aj na Akcii Zet, ktorá mala za úlohu vybudovať kultúrny dom. Takzvané „zetky” boli v tom čase dobrovoľné akcie, išlo o akési zveľaďovanie obcí a dedín. Ľudia zadarmo stavali to, čo potrebovali, a akcia rezonovala aj ako snaha vyrovnať sa moderným mestám.

Z prváka štvrták

Viktor Olos potom deväť rokov pracoval v miestnom drevosklade. Za veľmi bizarných okolností - na pohrebe miestneho kňaza - sa dostal späť k štúdiu teológie. Riaditeľ biskupskej kancelárie ho v roku 1968 pozval na prijímačky do seminára v Bratislave. V tom čase už mohol byť dekanom, no „vďaka“ režimu začínal znova od začiatku. Komunistická vláda perzekvovala masívne počty veriacich ľudí a jedným z dôsledkov bolo, že v cirkevných kruhoch chýbali kňazi. Dekan fakulty vyzval študentov, aby tí, ktorí mali potvrdenie o predchádzajúcom štúdiu teológie, prišli do jeho kancelárie. Keďže Viktor mal za sebou tri roky štúdia v Spišskej Kapitule, z prváka stal štvrtákom. V roku 1970 ho v Bratislave vysvätili sa kňaza.

Po vysviacke sa vrátil do liptovského regiónu. Päť rokov pôsobil v Ružomberku, neskôr ho preložili do Valaskej Dubovej. Kostol aj fara tam boli v dezolátnom stave, ale podľa Viktorových slov mu obyvatelia pomáhali a vážili si ho. Vo Valaskej Dubovej pôsobil ako kňaz tridsaťjeden rokov až do roku 2006, keď odišiel do dôchodku. Na otázku, ako prežíval pád komunizmu v roku 1989, reagoval pragmaticky: „O politiku som sa nezaujímal, bol som zahltený prácou na fare. V lágroch som sa naučil odviesť dobrú prácu, a tou zatieniť pochmúrne myšlienky.“ Dodal: „Nemám už toľko času niečo meniť, len dokončiť, čo som začal.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Anna Jacková)