The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Josef Nový (* 1938)

• narodený 3. februára 1938 v dedinke Zdice medzi Prahou a Plzňou

• dlhé roky sa venoval fotografii

• 21. augusta 1968 zdokumentoval inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v Žiline

• filmový materiál mal dlhé roky odložený v hadici od vysávača a fotografie zverejnil až po Nežnej revolúcii

• zamestnanec Katedry leteckej dopravy Vysokej školy dopravy a spojov, terajšej Žilinskej univerzity

• žije na dôchodku v Žiline

Josef Nový sa narodil 3. februára 1938 v mestečku Zdice medzi Prahou a Plzňou. Dodnes tam žije jeho sestra, ktorá tu pracovala ako učiteľka.

Spomienky na druhú svetovú vojnu

Napriek vtedy detskému veku si Josef pamätá aj na časy druhej svetovej vojny. Spolu s ostatnými deťmi sa napríklad dívali na spojenecké nálety na nemecké kolóny: „Zbierali sme tie nábojnice a s tým sme sa ako deti hrali. Spomínam si, že tam v Zdicích boli odstavené parné lokomotívy a oni práve na ne nalietavali. A keď to prestrelilo pancier kotla, tak z toho vyšiel strašný kúdol pary.“

V rodnej obci mali aj malé políčko, kde Josefov otec pestoval pšenicu. A pretože bolo blízko letisko, jeden pilot tam havaroval. Nič sa mu ale nestalo, iba aeroplán zostal na okraji pola asi v štyridsaťpäťstupňovom uhle. „Aj mám fotografiu, náhodou som sa k nej dostal po mnohých rokoch,“ hovorí. Blízko bola demarkačná línia, boli tam aj Američania, Rusi a ešte predtým Nemci. Keďže Josefova rodina mala veľký dvor, mali u nich Rusi odstavené auto GAZ: „Ako decko si pamätám, že tam rástli čerešne a oni si doniesli takú velikánsku detskú vaničku čerešní a do kanistrov od benzínu si v krčme načapovali pivo. Jedli tie čerešne a zapíjali to pivom. Nikdy im nič nebolo!“ Neskôr smerom od Plzne prišli Američania, ktorí zas mali u nich odstavené svoje JEEP-y: „Na pamiatku nám nechali aj konzervy, to bola tá UNRRA, tam napríklad bolo aj mäso alebo zápalky. Tých zápaliek sme mali hromadu, to sme potom ako chlapci, keď sme chodili trampovať, ešte stále mali. A nechali mi na pamiatku veľkú mačetu, ktorá sa zachovala a sestra ju má stále niekde odloženú.“

Na konci vojny nastala obrovská úľava a zavládla všeobecná eufória: „Všetko to vyzeralo, že to smeruje k lepšiemu, a dokonca sme si vtedy mysleli, že to bude trvalé a úplné.“

Fotograf augusta 1968 v Žiline

Čoskoro však prišiel február 1948 a atmosféra v Československu sa s nástupom komunizmu začala meniť. Päťdesiate roky Josef síce vnímal, ale o politiku sa nikdy veľmi nezaujímal a venoval sa štúdiu a svojmu životu. V roku 1960 sa vďaka lietaniu na bezmotorových lietadlách dostal do Žiliny na letisko v obci Dolný Hričov, ktoré bolo v pôsobnosti Zväzarmu [Zväz pre spoluprácu s armádou – pozn. ed.]. Tu prebiehal aj výcvik mladých letcov a Josef tu pracoval ako elektrotechnik – nastavoval navigáciu a rádiá: „Po vojne som získal nejakých známych na Slovensku, a tak som sem akosi prišiel a už som tu zostal. Tak takýmto spôsobom som sa dostal priamo do Žiliny.“

Druhou obrovskou vášňou po lietaní bolo pre Josefa fotografovanie: „Môj otec sa poznal s dobrým fotografom Karlem Hájkem (pozn. známy československý novinársky fotograf 1900 – 1978), od ktorého mám aj nejaké fotografie. V podstate on ma k fotografii naviedol, a tak som s tým pomaly začal.“ Od 60. rokov má nafotografované a zdokumentované pretváranie mesta Žilina v priebehu času. Ako Čechovi žijúcemu na Slovensku sa mu podarilo zdokumentovať aj inváziu vojsk Varšavskej zmluvy a udalosti, ktoré od 21. augusta 1968 prebiehali v Žiline. Podľa spomienok Josefa to bolo na podnet fotografa Igora Grossmanna (1924 – 2013), ktorý ho na to priamo vyzval. Už v noci z 21. na 22. augusta prelietavali lietadlá Antonov An-12 a An-24 a aj rozhlas informoval o vzniknutej situácii v Československu. „21. august 1968 bol pekný letný a slnečný deň v strede týždňa. Bol som v práci na starom letisku Brezový Majer na Vlčincoch. Po informácii, že sa deje niečo mimoriadne, som išiel do mesta. Smerom od Vrútok prichádzali vojenské tanky až do centra mesta. Pretože som stále pri sebe nosil malý kinofilmový fotoaparát Werra, začal som fotografovať.

Vojaci, obrnené vozidlá a tanky neobišli ani Žilinu. Budili rešpekt, mladšie ročníky si ich so záujmom obzerali. Postupne smerovali cez hlavné ulice a pešie ťahy v Žiline, až dorazili aj na hlavné námestie. Na Mariánskom námestí či v uliciach ich však čakali aj demonštranti. Invázia sa tu však, na rozdiel od Prahy či Bratislavy, zaobišla bez vážnejších konfliktov a incidentov či vyhrotených situácií: „V meste bolo veľa ľudí, ktorí obliehali prechádzajúce tanky. Tie smerovali cez terajšie ulice Predmestská, Veľká okružná a smerom na Antona Bernoláka. Sprievod tankov dorazil aj na terajšie Mariánske námestie. Deti boli zvedavé, obzerali veľké pásové vozidlá z bezpečnej vzdialenosti. Prvý deň nikto neotvoril tie tanky a ani nevyšiel.“

Josef mal film dlhé roky schovaný v pivnici v hadici od vysávača a svetlo sveta mohli snímky uzrieť až o mnoho rokov neskôr, po páde komunistického režimu a odchode „bratských“ vojsk. V dobe ich vzniku mal fotograf 30 rokov, a podarilo sa mu odfotiť zaujímavé a hlavne odvážne zábery. Celkovo vzniklo 40 unikátnych čiernobielych snímok, ktoré dokumentujú túto nešťastnú kapitolu našich dejín.

Sovietske vojská sa na žilinskom letisku cítili ako doma

Nálada v meste po príchode sovietskych vojsk bola mizerná, nevedelo sa, čo a ako bude, prevládal strach. Vojská Varšavskej zmluvy čoskoro obsadili aj letisko s obrnenými vozidlami a zriadili si tu tábor. Situáciu na letisku sa opäť pokúsil Josef zdokumentovať, lenže ho niekto z okupantov zbadal ďalekohľadom. Prišli po neho a zaviedli ho do ich hlavného stanu: „To som mal vtedy obrovské šťastie, pretože s hlavným veliteľom celého toho ich útvaru som sa poznal. Totiž pred rokom tam oni mali cvičenie v rámci armád Varšavskej zmluvy. Takže obaja sme boli dosť prekvapení a bola to dosť veľká náhoda. On mi hovoril Pipi, ako Pepo, a povedal mi, aby som tam už nechodil. Ten jeho pobočník – či kto to bol – mi akurát vybral ten film a osvetlil, ale nemal som tam nič samozrejme. Našťastie sa potom nič nestalo a už som tam nešiel.“

Okupanti sa veľmi rýchlo na letisku usídlili a správali sa ako doma. Letisko ako Josefovo pracovisko muselo ustúpiť potrebám okupantských vojsk. Mali ohromnú spotrebu zdrojov – elektriny, vody a podľa spomienok pamätníka aj vodky a museli za nich na letisku platiť veľké účty. Voľné chvíle okupantské vojská trávili všelijako: „Raz za dobré správanie vojakov priletel vrtuľník, doviezli tam v uniformách kočky, okolo 20-30 rokov. No a bola tam fronta, najprv sa vykúpali a potom sa bavili.“

Masová nespokojnosť a občiansky vzdor kvôli prítomnosti okupačných vojsk sa prejavila aj v roku 1969, či už tragickým upálením sa Jána Palacha alebo pri pamätnom hokejovom zápase Československa proti ZSSR. Do udalostí sa svojou troškou zapojil aj Josef už ako zamestnanec Katedry leteckej dopravy Vysokej školy dopravy a spojov, terajšej Žilinskej univerzity. Spolu s troma študentmi vyliezol na budovu školy a zhodili veľkú päťcípu červenú hviezdu: „Odcvakol som drôty – ona aj svietila – a zhodili sme ju dolu. Oni tam mali hneď vedľa kancelárie, ale to všetko sme robili v noci, po tme. A ja som bol spokojný, lebo už tam nebola.“

Smutná doba nastala s nástupom normalizácie, ktorá bola udržiavaná práve prítomnosťou okupačných vojsk: „Udával každý každého, človek nevedel, čo bude, a ja som sa nikdy o politiku až tak nezaujímal. Robili sa rôzne previerky, ale išlo to viac-menej mimo mňa, ja som ani nevyučoval, ja som bol technik. Ak chcel niekto vycestovať, bolo to zlé a boli s tým obrovské problémy.“ Josef vraví, že mal šťastie, pretože pracoval v akademickom prostredí, kde bolo predsa len slobodnejšie a otvorenejšie prostredie.

Na Slovensku ako doma

Ako Čech nemal na Slovensku zlú skúsenosť s prijatím či prípadnou neprajnosťou. Aj v ich škole – spomína – bola tretina študentov z Čiech, tretina z Moravy a tretina Slovákov: „Ja som to nikdy dáko nerozlišoval. Na vysokej škole sme tento problém nikdy neriešili, ani sme ho nemali a ani pri výchove nikdy nevznikol. Aspoň o tom neviem.“

Rok 1989 a spoločenské zmeny privítal: „Určite tá sloboda je lepšia.“ Mrzel ho rozpad Československa a dodnes nerád počuje meno Vladimír Mečiar. Politiku sa snaží zo svojho života vytesniť, viac ho zaujíma technika, ktorej sa venoval v zamestnaní a aj vo voľnom čase.

Napriek technickému zameraniu a nevyhnuteľnosti techniky v dnešnej dobe a živote upozorňuje na nebezpečenstvo pretechnizovanej spoločnosti a aj virtuálnej reality: „Mali by sme sa zamyslieť nad tým, že nie ,po nás potopa’, ale ekológia a životné prostredie je veľmi dôležité, a čím ďalej tým viac ničíme svoje okolie. To je vidieť! Nám hovoril jeden profesor: ,Chlapci, viete, na čo zahynie ľudstvo? Na odpady a odpadky!‘“

V súčasnosti Josef žije v Žiline na dôchodku a venuje sa svojím záľubám. Je hrdý na svoju rodinu a deti. Je ženatý, za manželku má Slovenku. Syn Josef je takisto elektrotechnik a tiež sa venuje fotografovaniu.