The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Yeshayahu (Kostia) Nir (* 1930)

Po vojne moju myseľ zamestnávala iba jedna myšlienka: Židia musia mať vlastný štát a vlastnú armádu

  • narodený 20. októbra 1930 do žilinskej židovskej rodiny

  • deportáciám v roku 1942 sa rodina vyhýba vďaka známostiam

  • rok 1944 znamená pre rodinu násilný odvoz do tábora Aushwitz-Birkenau

  • matka zrejme v Osvienčime zahynula

  • s otcom boli presunutí do Niederorschlu a neskôr Buchenwaldu, odkiaľ boli oslobodení americkou armádou

  • po vojne ako stredoškolák študoval poľnohospodárstvo v Nitre

  • v roku 1947 odišiel na územie vtedajšej Palestíny

  • založil prvý slovenský kibuc na území Izraela

  • venoval sa tvorbe krátkych filmov s tématikou holokaustu

  • v súčasnosti žije v Izraeli

Konštantín Nürnberg sa narodil do žilinskej židovskej rodiny v novembri 1930. Obaja rodičia boli aktívnymi ľuďmi. Starý otec bol neplateným predsedom organizácie zodpovednej za spravovanie židovského cintorína a vykonávanie pohrebov. Po ňom má Kostia hebrejské meno Yeshayahu. Otec bol činný aj v Matici slovenskej, keďže bol veľkým milovníkom slovenskej kultúry. Matka, pôvodom z Veľkej Bytče, pôsobila v organizácii židovských sionistických žien. Ako hovorí pán Nürnberg, „neboli sme bohatí a neboli sme chudobní. Boli sme stredostavovská rodina.”

Nástup nacistickej ideológie

Rodičia sa stretávali prevažne so Židmi, ale mali dobré vzťahy aj s obyvateľmi iných vierovyznaní. Malý Konštantín navštevoval miestnu židovskú školu, kde však mal aj kresťanských spolužiakov a kamarátov, ktorí sa tam zúčastňovali hodín nemčiny. V skutočnosti ako mladý školák rozdeľovanie na základe náboženstva sotva vnímal. Boli aktívnou súčasťou židovskej komunity. Napríklad podľa miestneho židovského zvyku k sebe pozývali chlapca z chudobnej rodiny na obed. Volal sa Ľubo Kác.

Konštantín prvýkrát pochopil, že sa čosi zlé musí odohrávať, keď sa rodičov spýtal, prečo nemá súrodenca. Tí mu vysvetlili, že v spoločnosti je teraz zlá nálada voči Židom, lebo v Nemecku panuje nebezpečný diktátor. Keď padne, bude mať súrodencov. Podobne na tom boli jeho rovesníci, z ktorých máloktorý mal mladšieho súrodenca.

Keď sa od roku 1939 na Slovensku začal proces arizácie, vzťah arizátorov a arizovaných často vznikal v komunitách, kde sa ľudia navzájom poznali. Rovnako sa aj rodina Nürnbergovcov osobne poznala so svojím arizátorom. Vtedy deväťročný Konštantín ho nevnímal ako zlého človeka, vedel len, že pravidelne chodí od rodičov vyberať peniaze. Prvýkrát sa ho vtedajšie zákony dotkli, keď mu zobrali športovú výstroj a zakázali sa hrať hokej na ulici.

Postupné sprísňovanie protižidovských zákonov pod vplyvom radikálneho krídla HSĽS malo dopad aj na ich životy. Prišiel napríklad zákaz vstupu Židov do miestneho kina a mnohé ďalšie obmedzenia slobody. Spoločenská nálada sa čoskoro prejavila v konkrétnych udalostiach. „Kresťanskí chlapci do nás raz začali hádzať kamene,” spomína si pán Nürnberg. Keď hodil späť, dostal doma vynadané: „Tým druhým rodičom sa nič nestane, ale my by sme za to mohli ísť na políciu. Nesmieš im to vracať, ani keď budú na teba útočiť,” vraviela mu matka. Pre mladého muža to bolo ťažké prijať.

V Žiline bola pomerne početná nemecká komunita, a teda aj škola pre nemecké deti. Konštatntín ich poznal a všimol si, že tí chlapci majú „kudly s hakenkreuzom”. Želal si mať tiež taký nôž, ale s Dávidovou hviezdou. Odpoveďou jeho matky bolo rozhodné nie, vraj nie sú „takí ako tamtí, oni nezabíjajú druhých”. Táto veta neskôr silne formovala jeho charakter. No nielen to. Bolo to prvýkrát, čo do jeho chápania vtedajších spoločenských udalostí vniklo slovo zabíjať.

Unikali pred odvlečením

Život pokračoval, aj škola, ale čosi bolo inak. Spolužiaci začali absentovať. Tak to aspoň sprvu vyzeralo, no neskôr vysvitlo, že sa už k vyučovaniu vôbec nepripoja. Začalo sa šepkať, že Židov odvážajú kamsi vlakmi. Ako si spomína pán Nürnberg, podľa chýrov ich bolo treba na stavbe železníc, potom pri vysušovaní močiarov a šírili sa aj iné dobové nepravdy. Písal sa rok 1942 a v marci sa organizoval prvý transport Židov zo Slovenska. Jeden zo zberných táborov na území ľudáckeho štátu bol zriadený aj v žilinských kasárňach. „Keď gardistom chýbali počty do tisícky, aby mohli vypraviť transport, zorganizovali sa lapačky, kde chytali Židov,” vysvetľuje pán Konštantin. „Nám sa spočiatku darilo vyhýbať dolapeniu a som presvedčený, že v tom zohral úlohu náš arizátor. Svoje urobilo iste aj to, že otcovi bol udelený titul ‚ekonomicky užitočný Židʻ,” dodáva.

Deportácie z územia Slovenskej republiky sa zastavili na jeseň roku 1942. Konštantín zhruba v tom čase dovŕšil dvanásty rok života. Na štyridsiaty tretí si spomína ako na pokojnejšiu časť života. „Kontroly vo vlakoch už neboli také prísne. Židia internovaní v pracovných táboroch mohli cez prázdniny bývať u svojich zatiaľ slobodných príbuzných. Tak som aj ja spoznal deti z iných miest.” Bol členom mládežníckeho sionistického hnutia Ha-Šomer ha-ca’ir, s ktorým chodili na výlety či usporadúvali kultúrne podujatia, kde sa čítala židovská poézia. Robili sa tam aj prednášky o politike. S deťmi v židovskej škole sa na dvore smeli hrať volejbal. Nepamätá si z toho obdobia žiadne násilné incidenty, no napriek tomu atmosféra úplne uvoľnená nebola, stále ho neopúšťal pocit, že treba byť opatrný.

Po vypuknutí SNP a pod vplyvom približujúceho sa východného frontu sa v septembri 1944 deportácie Židov a protinacistických odbojárov obnovili. Jedného dňa u Nürnbergovcov zazvonil telefón. Ozvalo sa z neho len: „Zajtra vás prídu zobrať.” Pán Konštantín sa domnieva, že to musel byť niektorý z kresťanských priateľov jeho otca alebo matky. Ihneď sa rozhodli utiahnuť sa do úkrytu, ktorý sa nachádzal v ich dome a prečkať tam nasledujúci deň. Na starých rodičov apelovali, aby sa tiež ukryli, no zbytočne. Prehlásili, že sú príliš starí na útek, a ak ich nájdu a zoberú, nech sa s nimi stane, čo sa má. Na druhý deň skutočne Nemci prišli. Prehľadali dom a starých rodičov odviedli. Konštantín sa s rodičmi vydal hľadať bezpečnejší úkryt. Ich pochod, nerušený nemeckými jednotkami, zrejme preto, že sa v tej chvíli nezaoberali civilistami, sa skončil v Kunerade. Tam mala sídlo 2. partizánska brigáda.

Na kunerádskom zámku sa robil aj nábor. Trinásťročný Konštantín sa pokúsil k partizánom prihlásiť, ale odpoveď schladila jeho horúcu hlavu: „Chlapec, príď späť, keď budeš trošku väčší ako puška.” Niekoľko dní nato nemecké jednotky dobyli Rajeckú kotlinu a kuneradské sídlo partizánov vypálili. To už boli Nürnbegrovci preč. Opäť pešo na ceste, inštinktívne sa uberali do hôr. Cestou prechádzali cez dedinu Ďurčiná. V jednom z oblokov Konštantín uvidel povedomú tvár. Bol to partizánsky dôstojník, ktorý predtým odmietol jeho snahu narukovať. Bol oblečený do sedliackeho. Vtedy Konštantín nadobudol dojem, že povstanie bolo niečím iným pre Židov ako pre ostatných. „Tí ostatní sa mohli ľahšie vyzliecť z uniformy a vrátiť domov, ak zistili, že povstanie už nie je pre nich.” Pociťoval to ako osudový rozdiel medzi národmi, z ktorých jeden vlastnú zem má, druhý nie.

V horách nad Ďurčinou strávili nakoniec desať dní. Prežili tam v hlbokej jame zakrytí čečinou. V noci si chodili kupovať zemiaky od miestnych sedliakov. Jedného dňa sa však pri ich lesnom úkryte zjavila jednotka Wehrmachtu, zatkla ich a zobrala do dediny. Zrejme ich musel prezradiť niektorý z dedinčanov, od ktorých kupovali jedlo. Vojaci im neublížili, dokonca niektorý z nich, akýsi Ukrajinec, im daroval kúsok jedla. Čoskoro boli presunutí na policajnú stanicu v Žiline a odtiaľ do zberného tábora v Seredi.

Konštantín si spomína na jednu skoršiu udalosť toho roka. „V židovskej ľudovej škole som si všimol dvoch pánov. Nevedel som, kto sú, no bolo zrejmé, že je na nich niečo zvláštne. Vraj sú to bývalí väzni, ktorí ušli z miesta kdesi v Poľsku severne od hraníc Slovenska, kde zabíjali desaťtisíce Židov. Neskôr som sa dozvedel, že tými bývalými väzňami sú Vrba a Weltzer a tým miestom je Osvienčim.” Jeho rodičia zrejme vedeli, že v Osvienčime napokon skončia, keď všetci traja čakali už dva týždne v Seredi. Videl, že mu zámerne nič nevravia, no on aj tak tušil.

Vo vyhladzovacom tábore

Dva dni pred jeho narodeninami ich vlak doviezol do tábora Auschwitz-Birkenau. Tam čakali, nevediac, čo bude. Všetkých rozdelili na dve skupiny, mužov a ženy. Pani Nürnbergová zmizla synovi a manželovi z dohľadu. Pár dní nato ich povolali von z baraku na nádvorie, kde Konštantín spoznal kohosi tvár. Bol to Ľubo Kác, chudobný chlapec, ktorý k nim chodil na obedy. Bol odvedený ešte v roku 1942. Zjavne sa mu podarilo prežiť a mal aj akúsi pozíciu pri organizácii tábora. Nenápadne pristúpil ku Konštantínovi a povedal mu: „Je ti 18 a máš remeslo.” Potom sa vytratil a už sa nikdy nestretli. Všetkých nahnali do baraku, kde ich mali rozdeľovať, nevedno, na aký účel. Videl, že na jednu stranu posielajú slabých a starých. Keď prišiel rad naňho, svitlo mu. Na vyzvanie prehlásil: „Achtzehn, Elektriker!” Osemnásť, elektrikár. Aj s otcom boli zaradení do zdravej skupiny.

Strávili tam ešte niekoľko dní. Potom zaznelo: „Dvadsaťpäť Židov na transport do Niederorschlu!” Konštantín vytušil, čo treba urobiť: „Otec, my ideme do Niederorschlu.” Otec však odporoval. Domnieval sa, že to môže byť ešte horšie. Tak málo istoty mali vo všetkom, že chcel radšej zostať v Osvienčime. Synovi sa ho však nakoniec podarilo presvedčiť a v Niederorschli zostali pol roka. Toto obdobie už bolo menej nebezpečné. Vyrábali sa tam akési súčiastky na nemecké stíhačky, no hlavné bolo, že sa tam nezabíjalo. V apríli, keď sa front blížil a bolo treba evakuovať, Niederorschl opustili. Peši pochodovali desať dní do tábora v Buchenwalde. Tam sa hneď na druhý deň strhla vzbura väzňov a ďalšie ráno bol tábor oslobodený americkými vojakmi.

Vojna skončila, antisemitizmus nie

Konštantín sa pri návrate nemohol spoliehať na otcovu spoločnosť, pretože ten bol chorý a nemohol ešte cestovať. Obaja však mysleli len na jedno: „Utekaj domov a hľadaj mamu!” Tak aj urobil. Cestou, v českom pohraničnom meste Aš, počul ľudí spievať ‚Kde domov můjʻ aj ‚Nad Tatrou sa blýskaʻ. Všade boli zničené mosty, a tak mu cesta trvala týždeň. Na žilinskú železničnú stanicu sa dostal začiatkom júna, o druhej nadránom. Blízko synagógy bola už zriadená kancelária pre repatriantov. Dokráčal k nej, sadol si na schody a zaspal. Tam ho ráno našiel člen širšej rodiny zo Žiliny. Nakoniec sa dostal k príbuzným z Nitry, kde strávil niekoľko mesiacov. Matka sa už nikdy neukázala. Otec cestou domov zomrel na následky ochorenia. Konštantín bol sám.

V povojnovom období zamestnávali jeho myseľ dve myšlienky. Tá hlavná sa v ňom rodila už dlho. A nie len v ňom, zrejme vo väčšine Židov naprieč celou zdevastovanou Európou: „Musíme mať vlastnú krajinu a vlastnú armádu.” Preto, keď sa vyučil poľnohospodárstvu, rozhodol sa odísť do Palestíny a pomôcť vybudovať novú budúcnosť pre seba aj svojich krajanov. Pomohol tam napríklad založiť jeden z prvých slovenských kibucov.

Tá druhá myšlienka bola najprv podvedomá a v istom zmysle v sebe skrývala aj oveľa náročnejšie otázky. Išlo o jeho vzťah k Slovákom. Vojna sa skončila, ale jej známky bolo badať nielen na preživších holokaustu. Ešte počas vojny, hlavne v roku 1942, boli Židom odoberané byty a domy. Tieto potom boli prerozdeľované nežidovskému obyvateľstvu. Po vojne prišla teda náročná úloha majetok vrátiť do rúk právoplatných majiteľov. „Počul som niekoľkých ľudí hovoriť, že viac sa tých židákov vrátilo, ako ich odišlo,” opisuje Yeshayhu vzdor, ktorý to vyvolávalo. V škole to bolo cítiť takisto. „Mali sme sa prvého septembra v nitrianskom gymnáziu postaviť pred triedu a povedať svoje meno a vierovyznanie. Väčšinou tam boli kresťania. Keď som sa postavil, povedal som: ‚Konštantín Nürnberg, Žid.ʻ Spustil sa krik a pískanie. Konštantín nespúšťal pohľad z učiteľa: „Ale ten sa iba prizeral a neurobil vôbec nič.”

Napriek všetkému sa snažil u Slovákov nájsť prejavy zľutovania so židovským utrpením. Pátranie ho priviedlo do Vatikánu, kde sa dostal k spisom, ktorých obsahom bola korešpondencia medzi slovenskými vojakmi na východnom fronte a slovenským vojenským velením. Vyplynulo z nej, že vojaci so zhrozením konštatujú, ako sa na fronte nemilosrdne vraždí židovské obyvateľstvo. Táto správa sa od slovenskej vlády dostala až k cirkevným predstaviteľom vo Vatikáne, ktorí reagovali otázkou, či sa toho zúčastňujú aj slovenskí katolíci. Odpoveď slovenskej armády bola záporná, vraj to boli len Nemci. „Pre Vatikán to bol potom skončený problém. Neboli to slovenskí katolíci, to stačí.” Čo však z toho tiež vyplývalo, bol dôkaz ľútosti slovenských vojakov. „Nemusel som v sebe nosiť tú zabetónovanú predstavu o Slovákoch ako antisemitoch. A to bolo pre mňa dôležité.”

Konštantín Nürnberg, hebrejským menom Yeshayahu Nir, Slovensko navštívil až po Nežnej revolúcii. Momentálne žije v Izraeli.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Richard Dubný)