The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vojtech Mikláš (* 1928  †︎ 2019)

• narodil sa 20. októbra 1928 v obci Veľké Chyndice

• študoval na gymnáziu v Budapešti, po jeho zrušení na gymnáziu v Nitre

• v roku 1950 bol označený za politicky nespoľahlivú osobu a bol odvedený do PTP

• po vyše troch rokoch bol prepustený s podmienkou, že ešte rok si odpracuje v kasárňach v domácom prostredí

• po celé obdobie komunistického režimu mu bolo umožnené pracovať iba manuálne

• žije v Jelšovciach pri Nitre

Vojtech Mikláš sa narodil 20. októbra 1928 v obci Veľké Chyndice pri Vrábľoch. Jeho rodičia Mária a Vincent boli sedliakmi a okrem Vojtecha mali ešte dve dcéry a jedného syna. Vojtechova rodná obec, kde navštevoval maďarskú ľudovú školu, bola v roku 1938 v dôsledku Prvej viedenskej arbitráže pričlenená k Maďarsku. Od roku 1941 teda študoval na gymnáziu s maďarským vyučovacím jazykom, ktoré však za vojnových čias nedokončil. V štúdiu pokračoval až po vojne v Nitre: „Potom som začal tu v Nitre, s pomocou Božou, lebo slovensky som nevedel. To bola drina, pokiaľ som sa dostal do slovenčiny. Neskôr mi to už nerobilo problém.“

Označenie za politicky nespoľahlivého občana

V dôsledku povojnových politických pomerov sa Vojtechov sen ísť študovať za kňaza nesplnil. Vládnuca komunistická strana sa po februári 1948 rozhodla zrušiť náboženské spoločenstvá: „Začiatkom mája 1950 nás hore na Kalvárii prepadli, to znamená, že v noci nás zobudili policajti, bolo ich 20 alebo 30, s veľkým krikom nás budili a bolo nám povedané, aby sme sa ihneď prichystali na odchod, aby sme si so sebou zobrali aj osobné veci a bielizeň, lebo najneskôr o hodinu musíme byť dole na vrátnici a pôjdeme preč. Potom sme sa ráno okolo ôsmej-deviatej zobudili v Podolínci.“ Tu ich strážili ako väzňov, každý mal vymedzený priestor a rozprávať sa mohli iba s tými, čo boli v ich blízkosti. V júli a v auguste 1950 ich potom poslali pracovať spolu s vysokoškolákmi na stavbu Priehrady mládeže.

Začiatkom septembra prišiel Vojtech domov, ale len na pár dní, keďže prišiel poštár z Novej Vsi s oznamom, že má okamžite nastúpiť do vojenského priestoru v Libave: „To znamená, že som mal dve hodiny času, aby som si pripravil veci. Našťastie bola po strýkovi taká debna, čo vojaci nosili na vojnu, tam sa natrepali veci. Musel som ísť s ním do Novej Vsi, poštár ma kontroloval, musel som nastúpiť do vlaku a až keď vlak odišiel, sa ten poštár vrátil domov. Na druhý deň som sa dostal do Libavy.“ 

Vojtech tam prišiel okolo ôsmej ráno a bol prekvapený, keď tam stretol aj svojich známych. Dali im pracovný úbor, obed a poobede ich zhromaždili a rozdelili do dvoch rôt po sto mužov: „Vojaci zvyčajne museli po dvoch mesiacoch zložiť prísahu, no my sme museli zložiť prísahu za tie dve hodiny, čo sme tam boli. Veliteľ čítal a my sme museli po vetách odpovedať. A večer nás naládovali do vagónov, čo v nich prepravujú hovädzí dobytok, a nevedeli sme, kam nás vezú.“

Práca na budovaní kasární v Plzni

Na druhý deň ráno nových vojakov odviezli do Plzne, kde mali budovať kasárne pod patronátom Pozemných stavieb. Prišlo ich sem dvesto a ubytovali ich v zanedbaných drevených barákoch, kde kedysi bývali Nemci, pretože v kasárňach bolo málo priestoru. Do jedného baráku ich išlo sto, do druhého zvyšok. Na izbe, kde bol ubytovaný Vojtech, mali dve poschodové postele a päť obyčajných: „Mal som šťastie, že som spal dole. Kamarát Arpád Maguš z Košíc bol hore a, žiaľ, chudák: padali na neho blchy.“ 

V každej čate boli tri rady po 10 ľudí a každý rad mal svoju izbu. Členovia Pomocných technických práporov (PTP) pracovali ako bežní robotníci. Boli pridelení k majstrom, ktorí im podľa potreby zadelili prácu, zvyčajne kopanie, rýľovanie alebo betónovanie. Vojtech najčastejšie kopal, betónoval a ovládal prístroje, ktoré ohýbali železo. Práca so železom bola potrebná pri spevňovaní pristávacej plochy, aby bola dostatočne pevná o odolná, a tiež pri výrobe odvodov a šácht: „Kanály sme vybetónovali a tam sme tiež museli dať železo. Lešenie spraviť, dať železo a tie železá zaliať betónom.“ Na rozdiel od robotníkov však členovia PTP nedostávali mzdu, iba žold. A pokoj si neužili ani po pracovnej dobe: „Keď sme prišli domov, namiesto oddychu sme mali cvičenie od nevidím do nevidím. Vpravo v bok, vľavo v bok, to už nám išlo na nervy. Pán vážený súdruh poručík povedal, že nás musia manuálne aj duševne tlačiť dole, aby sme nemali čas na premýšľanie.“

Zaneprázdnenosť, fyzické vyčerpanie a politické prednášky smerovali k prevýchove a mali zabrániť tomu, aby rozmýšľali, ako by to mohlo byť inak: „To bola len nuda, žiaden záujem z našej strany nebol, aby sme sa bavili o týchto veciach. My sme si to vypočuli a potom v robote sme na to vymýšľali voloviny.“

Budovanie pristávacej plochy na letisku v Přerove

Pétepáci robili pre vojsko všetky práce, ktoré bolo treba. Buď ich poslali do kameňolomu, na pozemné práce alebo na stavbu. Po pol roku v apríli ich znovu naložili, znovu nepovedali, kam idú, a odviezli ich do Přerova.

Najskôr boli ubytovaní v obci Bochoř pri Přerove, kde si sami postavili baráky, v ktorých boli potom ubytovaní. To trvalo asi tri alebo štyri mesiace. Potom ich podľa potreby rozdelili na prípravné a pomocené práce na letisku, kde stavali pristávacie dráhy pre moderné lietadlá: „Letisko tam už bolo, ale pre obyčajné lietadlá. Pre tie neboli potrebné také pevné pristávacie dráhy ako pre tryskáče.“ Pétepáci robili všetku pomocnú prácu, čo im majstri podľa plánu zadali, napríklad kopanie, a odbornú prácu vykonávali odborníci. Stravu mali najskôr rovnakú ako ostatní zamestnanci. Potom spravili kuchyňu zvlášť aj pre vojakov, a tam už mali horšiu stravu. Vojtech skromne konštatuje, že človek musel byť spokojný s tým, čo mal: „Hladom sme neumreli. Polievky, keď nám dovážali, nepovedali, že iba jeden vrchnák, ale koľko sme chceli. Nenadávam, že by nás ukracovali. V kvalite áno, v množstve nie. Ja som striedmo jedol a pil celý život. Ale aj tak by som si nepomohol, len by som si nervy zbytočne ničil. Čo Pán Boh dá, to treba prijať.“

Prácu v PTP prijal ako nutnosť, náročnejšie to bolo počas voľna, keď ich zaneprázdňovali buď fyzickým nácvikom, alebo politickými prednáškami. Normy v práci bolo potrebné plniť, hoci dostávali žold iba niekoľko desiatok korún mesačne. Zatiaľ čo v Plzni ich zo začiatku na vychádzky ani nepúšťali, v Přerove mohli v nedeľu ísť von, ak mal nadriadený dobrú náladu: „Vtedy sme dostali krajšie šaty ako tie, v ktorých sme robili. Len ten mohol ísť na vychádzku, komu dali šaty. To vydával desiatnik nad nami.“ Na sviatky mali vojenskú uniformu s čiernymi výložkami, podľa toho všetci vedeli, že sú v PTP. V Přerove strávil Vojtech rok a pol, bol tu do septembra 1952.

Práca v bani v Orlovej ako trest za štrajk

Po dvoch rokoch v PTP mal ísť domov: „Povedali nám, že po dvoch rokoch nás pustia domov. Potom zas, že tam zostaneme ešte tri týždne, ako mimoriadne cvičenie, lebo bežných vojakov zvykli po dvoch rokoch dva alebo trikrát znovu zavolať na mimoriadne cvičenie, aby nezabudli tie veci, ktoré sa za vojenčiny naučili. Keď nás po troch týždňoch nechceli pustiť z Přerova, celé dve roty sme začali štrajkovať.“ Nenastúpili do roboty, iba chodili okolo bytovky. Trvalo to štyri dni. Potom si museli nastúpiť a každý mal absolvovať lekársku prehliadku: „Akože prehliadku. 95-97% boli schopní, len 3%, takí menej pohybliví, béčkari, céčkari boli zvyšok. Ostatných potom v sobotu v Přerove naládovali a dali nás zas do vagónov a nevedeli sme, kde čo zas.“ 

Ráno sa dostali do Orlovej, do bane v Ostrave. Toto pracovisko bolo trestom za štrajk: „Za trest nás poslali do bane a robil som v Baniach Antonína Zápotockého.“ Práca tu bola veľmi náročná psychicky aj fyzicky: „Prvá cesta, tá bola katastrofálna, myslel som si, že to tam nevydržím. Prišli sme tam, asi kilometer dole od šachty, a bola tam 80-centimetrová stena, čo tam baníci zbíjačkami rozbúrali. My sme na chrbte ležali a to uhlie sme museli nakladať na pás. Myslel som si: ‚Bože môj dobrý, ja koniec šichty nedožijem.‘“ 

Vojtech mal obavy, že by sa stena mohla zrútiť a že už odtiaľ ani nevyjde. V takýchto podmienkach pracoval 8-hodinové zmeny: „Nahadzovali sme uhlie. Na to školenie netreba. Každý musí sám zvládnuť nahadzovať na pás. Zbíjali vyučení baníci a my sme museli len ládovať. Každý vedel, kam má uhlie hádzať.“ Často sa tu stávali aj smrteľné úrazy. „Niekedy odišiel kamarát. V tej bani nás robilo možno aj 1500. Chodili sme na tri zmeny a, žiaľbohu, odišli. Najhoršie bolo na jar, v marci a apríli, lebo vtedy boli po zime najväčšie tlaky. Pováľali sa steny a tam niektorí zostali. To bolo katastrofálne.“

Neskôr boli našťastie priestory na prácu o niečo väčšie. Pracovali v hĺbke 900 metrov, keď chodili po chodbách, bolo tam počuť tlaky. „Boli tam železné výstuže a tie rebrá, ktoré držali pevnosť chodieb, vydávali zvuky, keď sme po nich išli.“ Z hľadiska bezpečnosti tam bolo stále napätie: „Klobúk dole pred tými, ktorí tam dlhé roky robili.“

Hygienické podmienky tu boli prijateľné. Po práci mali možnosť osprchovať sa. Cesta na ubytovňu trvala asi 20 minút pešo. Aj tu mali politické cvičenia, najmenej dvakrát týždenne. Dozorcovia im nedávali najavo, že by ich považovali za menejcenných. Bolo potrebné plniť normu, a keď ju plnili, bolo to v poriadku: „Keby majster povedal, že nebol splnený plán, tak by bolo veľmi zle. To by sme mali dosah u vojakov, lebo by nahlásili, že sme nesplnili normy a nie sú s nami spokojní. Snažili sme sa tú normu spraviť, aby sme mali svätý pokoj.“

Návrat domov

Vojtech strávil v bani 14 mesiacov. V decembri 1953 ho pustili domov. Každý prepustený sa ale musel podpisom zaručiť, že ešte rok bude v domácom prostredí robiť na vojenských stavbách. Podľa Vojtecha to bolo zrejme preto, aby si zachovali pracovné návyky a nevrátili sa k štúdiu: „Po troch rokoch sme zase museli ísť robiť niekde povinne, aby sme nemohli ísť do školy. Pravdepodobne to bol ich cieľ.“ Tak ešte v decembri pred Vianocami musel nastúpiť do kasární v Dolných Krškanoch: „Tam som robil viac ako rok. Nové kasárne sme robili. Potom som išiel do Žiaru nad Hronom hľadať robotu, lebo do školy nebolo možné sa dostať.“

V Žiari nad Hronom si Vojtech našiel prácu v Stavmontážach, čo bola filiálka nitrianskej firmy. Pracoval tu ako analytický účtovník, chodil sem na týždňovky a robil tu viac ako rok. Onedlho sa však aj v jeho rodnej obci zakladalo družstvo: „Môj otec do neho nechcel vstúpiť, tak ho poslali do Leopoldova a mňa museli prepustiť z práce.“

Koncom päťdesiatych rokov sa potom Vojtech vyučil za kuriča a následne v tejto profesii pracoval v rôznych podnikoch až do odchodu do dôchodku. Ako skromný človek diskrimináciu za komunistického režimu ťažko prijímal, ale prispôsobil sa. Najväčším jeho šťastím je podľa vlastných slov jeho rodina, o ktorej rád hovorí, a veľkým vzorom mu bol otec, ktorého považuje za mimoriadne pracovitého človeka. V súčasnosti ho teší najmä práca v záhrade a sila venovať sa bežným starostiam okolo domu, prial by si, aby sa zlepšil zdravotný stav jeho manželky.