Emil Melioris

* 1931

  • „Na Slovenský štát si spomínam dobre. Mama chodila do Popradu skoro každý týždeň. Mali sme kravu a robili sme maslo, keď sa dačo zvýšilo, tak ho zobrala mama a išli raz do týždňa na trh. No a v tých týždňoch, jak Židov brali z Popradu, ta doniesla domov možno 5-6 tých hrnčekov dajakých. Keď to priniesla domov a otec prišiel z roboty, taký cirkus zrobil doma, že skoro porozbíjal všetky tie hrnčeky: 'Vecej to nechcem ani vidzet! Ta ty še zlakomíš na to, čo Židov tam pokántrili! A ty ešte še zlakomíš na také haraburdy po nich.' To len na dokreslenie, že jakého zmýšľania bol aj otec. Mama dostali vtedy takú výčitku, také kázanie, že plakali. Náš otec to bol podobný typ, možno zmýšľanie, jak mám ja."

  • „Narodil som sa 25. apríla 1931. V šiestom roku som nastúpil do prvej triedy. V škole sa mi dosť dobre darilo. Bol som jeden z dobrých žiakov, a tak ma rodičia v piatom ročníku dali študovať na gymnázium. Na moje nešťastie som sa dostal potom veľmi rýchlo v šiestej triede gymnázia do skupiny protištátnej, ktorú organizovali moji spolužiaci v Spišskej Novej Vsi. No tak, je mi niekedy aj do smiechu, aj do plaču, že akí sme boli naivní. Mysleli sme si, že takí jednoduchí študenti a takými činmi naraz prispejú k zvrhnutiu režimu. Doslova sa tam jednalo aj o ozbrojené povstanie. A nakoniec samotný ten vedúci tak sa pohádal s profesorom, ktorý mu chcel dať zlú známku, tak sa mu začal vyhrážať pištoľou a takými vecami. A tak to prasklo. Zavreli najprv vedúceho. Ja som to hneď od začiatku kritizoval, že vyhodili koľaj pri Markušovciach dynamitom, ktorý ukradli. No tak už som celkom stratil záujem na takej spolupráci, pretože to bolo jasné, že sa to takto robiť nedá a ani nemôže. Tak som sa dostal do väzenia do Košíc, kde sme boli asi tri týždne som bol na ŠTB v samotke, a keď som bol celý deň hladný, že mi v ušoch pišťalo, tak toto bol vlastne najhorší trest. Už ma napadali myšlienky, že buchnúť hlavou do múra a skončiť s tým. Horšie bolo to, že som bol zo školy vylúčený. Postavil som sa ku tomu tak, že idem robiť. Vyskytla sa mi robota. U nás bola baňa, ktorá prijímala s vďakou, tak som zostal na bani. V bani som pracoval 15 rokov. Na železnici som pracoval 13 rokov. Na družstve som pracoval rok. To bolo družstvo tak mizerné, v takom stave, že keď som to tak už pozrel na toto všetko, tak som zistil, že to ďalej tak ísť nemôže. A som povedal: za žiadne peniaze ja toto robiť nebudem. Toto družstvo nemá šancu. Keď sme chceli výplatu, tak som musel zobrať predsedu na okresný výbor. No a tam sme zrejme tiež nič nevybavili. Tak potom sme išli na okresný výbor strany. Takže tam nám potom vypísali taký šek. To som doniesol do banky, ale už toto nesmela banka použiť na nič iné, len na našu výplatu. Že to bolo žobranie z mesiaca na mesiac, tak som to nechal a išiel som znovu do bani, do Rudňan."

  • „Keď bol socializmus u nás už rozvinutý, začalo sa siahať aj na tých malých roľníkov. Cítil som takú krivdu a nerovnosť, pretože som mal pocit, že ľudia, ktorí svojou prácou získali nejaký majetok, aby sa mali lepšie, aby sa im lepšie žilo, napokon upadli do takého stavu, že spoločnosť ich zaradila kdesi na sám koniec. Z otca sa stal postupne kulak pri tých svojich 5-6 hektároch pôdy. Pri toľkých deťoch. Začali sa klásť na tých malých roľníkov úžasné požiadavky: odovzdávať mäso, odovzdávať bravčové mäso. Dokonca, keď sa robila doma zakáľačka pre domácnosť, tak sa ešte ten krúpon musel rozdávať, slanina olúpiť z kože. Vlastne slaninu sme jedli, ktorá sa nám nikdy nezdala, že je slanina. To je len malý detail. Postupne som nachádzal také myšlienky, by som povedal - protisocialistické.“

  • Full recordings
  • 1

    Hôrka, 06.11.2015

    (audio)
    duration: 01:18:24
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Volali ma Spravodlivý Emil

Dobová fotografia
Dobová fotografia
photo: Pamět národa - Archiv

Emil Melioris sa narodil 25. aprila 1931 v Hôrke rodičom Jánovi Meliorisovi a Kataríne, rodenej Rákocziovej. V roku 1937 nastúpil na základnú školu v Hôrke. V období rokov 1942-1944 navštevoval školu Spoločnosti Božieho Slova v Misijnom dome v Nitre a neskôr prestúpil na gymnázium do Spišskej Novej Vsi. V 6. triede gymnázia (sexte) sa zapojil do študentmi organizovanej protištátnej odbojovej skupiny Kampf, neskôr z jeho iniciatívy premenovanej na Patriotes. Keď však skupina pristúpila k militantným akciám, s ktorými vnútorne nesúhlasil, najmä s vykradnutím skladu s dynamitom a vyhodením železničnej trate pri Markušovciach do vzduchu, vystúpil zo skupiny. V januári 1949 bol spolu s ostatnými členmi skupiny zatknutý. Vyšetrovanie bolo podnietené mladíckou nerozvážnosťou, keď sa jeden z vedúcich skupiny pištoľou vyhrážal učiteľovi. 12. 04. 1949 bol na základe obvinenia, avšak ešte pred odsúdením, vylúčený z gymnázia pre protištátne organizovanie a porušenie verejného poriadku. Ako neplnoletému mu bol vymeraný trest šesť mesiacov, štyri a pol mesiaca si odsedel vo vyšetrovacej väzbe v Košiciach a zvyšný čas v Bratislave. Rozsudok bol v plnom rozsahu zrušený rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v roku 1990. V rokoch 1951-1953 bol pridelený Pomocnému technickému práporu v Plzni. Po prepustení a návrate z PTP vystriedal viacero robotníckych povolaní. Pracoval ako baník v mangánovorudnej bani v Kišovciach, zamestnanec JRD, sprievodca a vlakvedúci na železnici a ako baník v železnorudnej bani v Rudňanoch. V roku 2015 prevzal od Ústavu pamäti národa ďakovný list a pamätnú medailu. V súčasnosti je na dôchodku, žije v obci Hôrka, má 6 detí a 11 vnúčat.