The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Branislav Medvecký (* 1947)

• narodený 20. novembra 1947 v Ružomberku

• otec Tibor Medvecký - stál na čele povstania v Hrabovskej doline, účastník SNP, tajomník DS

• po komunistickom prevrate v 1948 bola kvôli otcovi celá rodina perzekvovaná

• v čase napadnutia Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy sa nachádzal na výkone povinnej vojenskej služby vo Valašskom Meziříčí

• kvôli rodinnému pozadiu mal problémy so zamestnaním aj po návrate z vojenskej služby

• v roku 2021 žil vo Vyšnom Matejkove (časť Ružomberka)

Branislav Medvecký sa narodil v Ružomberku 20. novembra 1947 otcovi Tiborovi a mame Jarmile (za slobodna Čatlošová). Tibor Medvecký bol účastníkom Slovenského národného povstania, stál na čele vzbury vojakov v Hrabovskej doline a po vojne bol takisto tajomníkom Demokratickej strany.

Ružomberské povstanie (Hrabovská dolina)

Napriek potláčaniu prejavov politickej plurality, ku ktorým dochádzalo od nástupu vlády Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v októbri 1938, vzniku a rozmachu Hlinkovej gardy ako paramilitantnej skupiny, jestvovali na území Slovenska stále hlasy náklonnosti k demokratickým formám života rovnako ako spoločnému československému štátu. A hoci boli tieto ohlasy systematicky potláčané, boli zárodkom pre odboj.

Počiatky odboja však boli značne nekoordinované a chaotické. Existovalo množstvo rôznych malých skupín, ktoré mali medzi sebou problém v komunikácii či koordinácii. Jednou z týchto skupín bola i slovenská armáda, v rámci ktorej sa formovala odbojárska skupina Mor ho!. Najväčšie rozbroje mali príslušníci armády s členmi Hlinkovej gardy, ktorí odmietali vojenskú službu, no zároveň si privlastňovali bojové zásluhy na úkor armády. Okrem toho v armáde stále žil duch vzájomnej československej svornosti, kdežto garda presadzovala pravý opak.

V Hrabovskej doline sa 4. júna 1939 konali veľkolepé oslavy prvého výročia posledného Hlinkovho verejného vystúpenia. Gardisti týmto takpovediac zneužili dlhú tradíciu majálesov. Zároveň bol na zábavu zamietnutý prístup radovým vojakom. Objavili sa tam však aj príslušníci slovenskej armády. Tí začali brať ženy do tanca a spievať české pesničky, čo sa, samozrejme, nepáčilo gardistom. Medzi týmito skupinami došlo k zrážke a nastala veľká bitka.

Na miesto bola privolaná armádna pomoc, ktorú viedol práve čatár Tibor Medvecký (pamätníkov otec). Spolu s ďalšími bol členom skupiny Mor ho! Privolaná pomoc sa teda pridali na stranu vojakov. Gardisti sa ocitli v značnom oslabení, a tak sa rozpŕchli do okolitých lesov. Na miesto však boli vyslané jednotky (vrátane tankistov) zo Žiliny aj Martina, ktoré vzbúrencov obkľúčili a odzbrojili.

Dozvuky vzbury a dolapenie

Tibor plánoval útek do Poľska cez Oravu, no bol dolapený. Následne bol odsúdený na štyri a pol roka väzenia so zostreným režimom. Takisto mu bol zhabaný všetok majetok a stratil volebné právo. Reálne si odsedel tri roky ťažkého žalára, kde pravidelne raz za päť mesiacov trávil týždeň na samotke.

Po prepustení z väzenia sa Tibor vybral za svojím bratom, farárom v Čiernej Lehote, pretože nemal žiaden majetok (prišiel za ním bosý). Tam sa zoznámil s Čatlošom, bratrancom ministra Ferdinanda Čatloša. Následne Tibora opätovne zajali gardisti v Slavošovciach (obec vedľa Čiernej Lehoty), pretože dostali hlásenie, že sa v tých miestach pohybuje. Keď sa to dozvedel jeho brat farár, utekal aj s Čatlošom a jeho dcérou Jarmilou a gardistov uprosili, aby Tibora pustili. V roku 1944 sa Tibor Medvecký s Jarmilou Čatlošovou zosobášil.

Slovenské národné povstanie

V Čiernej Lehote sa Tibor zapojil aj do Slovenského národného povstania (SNP). Tam sa spoznal s Alexejom Semionovičom Jegorovom, ktorý sa schovával u jeho sestry. Z poverenia Jegorova a Okresného revolučného národného výboru (ktorého členom bol od jeho začiatku) zastával úlohu veliteľa spravodajskej služby.

Takisto bojoval po boku Miloša Vesela (brat generála Mirka Vesela). Po potlačení povstania v októbri Tibor spolu s Jegorovom a ďalšími ukradli Nemcom kone, pozbierali od ľudí v Liptovskej osade potraviny a odišli do hôr na Prašivú nad Korytnicou, kde sa aj s Veselom dlho schovávali. Pri prepadnutí nemeckými vojskami v hustej hmle sa s Veselom rozdelili.

Tiborova skupina bola prvý raz zajatá pri obci Jasenie, no ešte v ten deň sa jej podarilo ujsť. Neorganizovane začali postupovať horami smerom na východ. Neskôr bola časť skupiny zajatá znova a potom dokonca i tretí raz. Zakaždým sa im však podarilo ujsť, až kým prebehli za front do Košíc.

Po vojne chodil Tibor s Veselom na kadejaké roboty ako napríklad strúhať drevo v celulózke, vykladať tovar na drevosklade, atď. Branislav spomína na otcovo rozprávanie o rehabilitácii Vesela takto: „Keď Miloša Vesela rehabilitovali, tak mi vravel: ‘ja som sa snažil aj tebe pomôcť, ale akonáhle sa spomenulo tvoje meno a že si bol tajomník DS, všetko sa zmietlo pod stôl’.“

Členstvo v „nesprávnej strane“

Po vojne pôsobil Tibor ako tajomník Demokratickej strany (DS). Ako pomerne známa osobnosť v oblasti Liptova a Oravy mal značný vplyv na verejnú mienku ľudí z týchto regiónov. Pred voľbami chodili ľudia hádzať kamene do okna bytu Medveckých so slovami, že Tibor Medvecký vstúpil do komunistickej strany. Týmto spôsobom chceli zabezpečiť viac hlasov pre Komunistickú stranu Československa (KSČ).

Tibor mal množstvo priateľov, ktorí ho často navštevovali u neho doma v Ružomberku. Medzi jedným z nich bol aj Rudolf Strechaj (komunistický politik, predseda Slovenskej národnej rady medzi rokmi 1960 - 1962). Ten prehováral Tibora, aby vstúpil do KSČ: „Počúvaj, Tibor. Poď medzi nás a budeš mať svätý pokoj. Máš za sebou takéto, takéto zásluhy.. v Čechách je to úplne naklonené ináč. Tam sú úplne pobláznení, veď poď medzi nás,“ vraví pamätník.

Kvôli svojmu členstvu v demokratickej strane mal Tibor po komunistickom prevrate vo februári 1948 množstvo problémov. Jedným z nich boli aj komplikácie s uznaním tzv. 255-ky (ide o zákon č. 255/1946 Zb. o príslušníkoch československej armády v zahraničí a o niektorých iných účastníkoch národného boja za oslobodenie v znení zákona č. 101/1964 Zb,), ktorá udeľuje účastníkom odboja rôzne výhody a satisfakcie.

Branislav spomína, ako im domov chodilo množstvo listov od kamarátov z odboja, v ktorých pamätníkovho otca prosili, aby im dal splnomocnenie, že s ním tiež bojovali. „A boli na neho aj nasratí, že prečo nám nedáš to splnomocnenie, že my sme tiež boli v tvojom odboji...“ vraví Branislav. „Chlapci, čo vám môžem dať, keď ja sám nemám. Ani 255-ku nemám. Všade komunistov ťahajú, ja som nebol nič,“ spomína na otcove slová.

Zdravotné problémy

Roky žalára spolu s povstaním a zimou strávenou v úkryte v horách si vyžiadali svoju daň vo forme častých zdravotných problémov. Tibora trápila bolesť krížov, mal problém sa vystrieť, neraz dokonca skončil i v nemocnici. Raz, počas svojej hospitalizácie, sa dozvedel, že generál Jozef Martin Kristín, ktorý s ním kedysi sedel vo väzení, bude mať v Ružomberku akési stretnutie, kde sa bude spomínať na povstanie. Napísal mu list a poveril syna Branislava, aby ho odovzdal generálovi do vlastných rúk.

Kristín prisľúbil, že príde a keď sa v nemocnici objavil, nastal chaos: „Otec v normálnej izbe, len hala-bala. No, a zrazu veľké zmeny, že ako to, že nebol generál Kristín ohlásený a čo on s ním má... Ohromný zlom, všetko tam lietalo, izbu mu dali novú, sám bol na izbe, obrovské opatrovanie, ošetrovanie,“ spomína Branislav.

Lenže s odchodom generála Kristína skončila aj opatera: „Otec z nemocnice odišiel a zase, keď bolo zle alebo čo, dostali príkaz, že ho nazvali hypochondrom, že je simulant. Veď on sa nemohol dovolať ani toho, že bol chorý. Nevládal chodiť. Chodil o palici, nosil korzet... Nie on je hypochonder, jemu nič nie je... Zase títo ružomberskí komunisti, čo kedysi boli v Hlinkovej garde, boli znova na postoch, lebo preskočili...“ pokračuje pamätník.

Branislavovo detstvo

Branislav chodil na základnú školu so synom predsedu Komunistickej strany Slovenska (KSS). Pamätá si, ako na neho dohliadal a ako sa ho snažil ako-keby prevychovať. Ako prvý zo školy vypadol syn farára Dušana Medveckého. Neskôr dostal Branislavov brat zápal srdcového svalu, kvôli čomu ležal dlhú dobu v nemocnici. Po tom, čo sa vrátil, bol stále skúšaný, podávali si ho, pretože veľa vymeškal, a tak sa pod tlakom rozhodol prestúpiť na inú školu.

Podobný scenár sa následne opakoval aj pri Branislavovi. Spomína si, že nátlak zo strany učiteľov začal po tom, čo Miloš Vesel prišiel na školu rozprávať o SNP: „A zhodou okolností si medzi rečou spomenul, že mám tu aj syna veľmi známeho odbojára a môjho kamaráta Tibora Medveckého. Postav sa Braňo, ak si tu. Tak som sa postavil, profesorský zbor huby otvorené a odvtedy to začalo so mnou  ísť dole vodou. Začali aj mňa ždímať,“ spomína pamätník.

Pamätník chcel najprv odísť za bratom do Košíc, lenže zistil, že ten sa bude ženiť, takže zrejme nebude v jeho silách a finančných možnostiach pomôcť mu. Pamätník sa preto rozhodol na začiatku tretieho ročníka zo školy vystúpiť. Zamestnal sa v Bavlnárskych závodoch, kde pracoval, až kým nenastúpil na výkon povinnej vojenskej služby.

Neskôr, už v dospelosti, sa pamätník stretol s riaditeľom spomínanej školy: „Pristavil ma a vravel, že mu je to ľúto, že mi povie od koho dostávali príkazy, že to bol ten sused Kenda [riaditeľ internátov a predseda komunistickej strany v Ružomberku, bývalý gardista], ktorý furt vŕtal proti nám a ako to, že sú ešte na tej škole a ako to, že sa tam ešte držia,“ spomína Branislav.

Nástup na povinnú vojenskú službu

Po ukončení štúdia na strednej škole pracoval pol roka ako strojár v bavlnárskych závodoch. V roku 1966 nastúpil na povinnú vojenskú službu do Spišskej Novej Vsi, odkiaľ bol preradený do Valašského Meziříčí, kde sa zároveň nachádzala poddôstojnícka škola pripravujúca budúcich profesionálnych vojakov. Na tomto mieste strávil desať mesiacov na strojárskej čate v rámci tzv. „železničného vojska“, ktorého úlohou bolo dohliadať na prevádzku železníc v prípade napadnutia štátu (Branislav mal na starosti mosty).

Počas výkonu povinnej vojenskej služby bol Branislav zároveň predsedom Československého zväzu mládeže (ČSM): „Nástenky som maľoval, na súťaže som utekal recitovať... Nikto nechcel, no tak som išiel ja, lebo to sme mali za každú rotu, niekto sa musel zúčastniť armádnej súťaži tvorivosti... Musel každý.“

Neskôr robil Branislav vojenského zásobovača (tzv. provianťáka). Mal pod sebou 4 kuričov, kuchára, šoféra a celú smenu zabezpečujúcu stravu pre budúcich vojakov. Tí boli ubytovaní na internátoch, kam sa jedlo z kasární prevážalo pohotovostným vozidlom. „Žil som si potom ako kráľ. Žena bývala pod veliteľom útvaru, zneužíval som pohotovostné vozidlo - na rande som sa nechával doviezť šoférom,“ spomína pamätník. Raz ho dokonca prichytil politruk, no žiadne problémy z toho Branislav nemal. Jeho manželka (vtedy ešte iba priateľka) bývala pod veliteľom útvaru, a tak často nosila pamätníkovu vychádzkovú knižku o poschodie vyššie na podpis. Takto mu dokonca vybavila aj priepustku na svadbu jej sestry.

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy

Keď v noci 20. augusta 1968 vpadli na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy, pamätník bol mimo kasární: „Ja som spal u frajerky. Vyskočil som z okna, všade behali spojky... Pri bráne som sa pýtal kamaráta, čo sa to robí a on, že či neviem, že sme boli prepadnutí vojskami Varšavskej zmluvy a je pohotovosť prvého stupňa,“ spomína na chaos Branislav.

Po návrate do kasární už pamätníka očakával veliteľ roty s vyhrážkami popravy. Ako trest za návrat po vychádzkových hodinách v čase pohotovosti prvého stupňa musel Branislav robiť dozorcu pre povolaných dôstojníkov. Tí boli nasťahovaní do kasární na miesto pre vojakov v povinnej vojenskej službe. „To len telefóny, manželka toho a toho by si prosila... Som behal jak blbý. Týždeň som tam behal v pohotovosti, to len na stoličke som si zdriemol a zas telefóny...A tak sa mi to prepieklo, že bol taký chaos, taký bordel. Ako boli všetci vyhviezdičkovaní, tak boli posratí...“ spomína pamätník.

Náčelník prikázal zložiť všetky zbrane a šiel vyjednávať na neutrálne územie. Po splnení všetkých podmienok ruských veliteľov sa vojská z obkľúčenia stiahli. Všetka technika však bola zaparkovaná vo vedľajšej ulici a nikto nemohol do kasární vstúpiť alebo z nich odísť. Počas okupácie už Branislav presluhoval svoju povinnú vojenskú službu, a tak sa po jej skončení vrátil do civilu. Na svoju vojenskú službu spomína i takto: „Vojna, veď to prvý rok bola iba buzeračka, to bol blázninec. Samé trenírovky, poplach, v plynovej maske behať, pšm [politické školenie mužstva], to bola furt buzeračka, len aby ste nemali čas nad niečím rozmýšľať.“

Život po vojne a problémy s kádrom

Po dokončení povinnej vojenskej služby v roku 1968 sa Branislav oženil a zamestnal v oceľových konštrukciách na Bielom potoku (bývalý kovostav Lichardus), kde sa vyrábali hliníkové okná, dvere a podobné konštrukcie. Po štyroch či piatich mesiacoch pamätníkova žena otehotnela, narodil sa im syn.  Po roku sa im narodila dcéra. Branislav pracoval v Licharduse asi 4 alebo 5 rokov.

Neskôr sa v Ružomberku znovu otvárala väznica, pretože dovtedy v nej boli po nejakú dobu iba sklady, a tak sa tam pamätník zamestnal. Avšak, po roku a pol vedenie prišlo na to, že má rodinu v Nemeckej spolkovej republike, a tak bol z kádrových dôvodov prepustený. „My sme sa brali v ‘68. a ženina sestra v ‘68. ušla aj s mužom a 2 deťmi. Ja som ich ani nepoznal. Oni bývali v Rožnove pod Radhoštěm a ona [pamätníkova manželka] bývala vo Valašskom Meziříčí. Ani som nikdy nevedel, koľko ich je, že je zo šiestich detí. Takže ja som sa dozvedel už ako ženatý, že má sestru, čo ušla, keď sme sa my brali...,“ vysvetľuje Branislav.

Po tomto zistení už bolo nájsť si prácu pre pamätníka komplikovanejšie. Nakoniec sa zamestnal v SCP (Severoslovenské celulózky a papierne) v Ružomberku, kde zostal až do svojho dôchodku.