Doc. PhDr., CSc. Augustín Maťovčík

* 1937

  • „Ja som bol straník, takže pri vylúčení to využili a ma zbavili všetkých funkcií a mal som z roboty odísť každú chvíľu. Len vďaka úplnej náhode, že za predsedu Matice prišiel Vladimír Mináč, ktorý sa nielen mňa, ale aj ďalších tvorivých ľudí zastal. A nemohol to vybaviť; síce bol členom ÚV, hoci bol poslancom – nedalo sa proti martinskému okresnému výboru strany, ideologickému tajomníkovi a ďalším. Mne trvalo 3 roky, kým som si každý mesiac musel podať žiadosť o predĺženie pracovného pomeru. Tak som si na to zvykol, že potom, keď to prestalo, tak mi to aj chýbalo, čo je taký paradox samozrejme. Vďaka Mináčovi som sa udržal ako vedecký pracovník Biografického ústavu, kde pracovali aj ďalší pracovníci. Spočatku sme mali slušné pracovisko aj v Bratislave, kde bol doktor Strhan, tiež postihovaný, ale pod záštitou Mináča, Jožo Bžoch, známy literárny kritik, a ďalší."

  • „Ja som sa rozhodol že budem študovať slovenčinu alebo niečo podobné, a prihlásil som sa na Univerzitu Komenského. Žiaľ, situácia bola taká na dedine, že tam bol jeden komunista, ktorý nám nedával dobré posudky. A dal mi taký posudok, že som sa napriek tomu, že som mal samé jednotky, na školu nedostal. A mal som ísť učiť, mal som aj dekrét do obce Oravské Veselé. Ale v Bratislave študoval jeden môj spolužiak-futbalista, a ten mi povedal, že sú dodatočné prijímacie pohovory na Vysokú školu pedagogickú. Tak ja som namiesto vyučovania išiel 1. septembra do Bratislavy na nové skúšky a tam ma skúšal a prijal profesor Černušák, čo je známy olympionik. Tak som urobil skúšky, vrátil sa domov, zbalil veci a išiel do Bratislavy, kde som nemal ubytovanie, kde som nemal nič."

  • „Bol tam most, ktorý išiel cez rieku, a ten strážili Nemci. Nemeckí vojaci bývali v našom dome na poschodí – mladí chlapi to boli. Lenže tu blízko bola aj hora. Tam chodili po proviant, stravu a nejaké odevy v noci aj partizáni. Tak vzadu, v humnách, sme trošku pomáhali partizánom, tí Nemci boli vpredu. Našťastie to dobre obstálo, náš dom síce ostreľovali potom Nemci počas ústupu v roku 1945, ale nič sa nestalo. Našej rodine sa nestalo nič ani kvôli partizánom, ani kvôli Nemcom, a nemali sme žiadne opletačky ani ujmy. Na vojnu si ale pamätám ako malý chlapec."

  • Full recordings
  • 1

    Martin, 12.08.2020

    (audio)
    duration: 01:01:08
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Tvorivou prácou proti totalite

Maturitná fotografia
Maturitná fotografia
photo: archív pamätníka

Augustín Maťovčík sa narodil 19. augusta 1937 v obci Breza na hornej Orave ako prvorodený syn v jedenásťčlennej rodine roľníka Jozefa Maťovčíka (1909 – 1973) a matky Emílie, rod. Kucekovej (1912 – 1976). Po absolvovaní gymnázia v Trstenej a Jedenásťročnej strednej školy v Námestove v rokoch 1955 – 1959 študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Od roku 1959 pracoval v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. V rokoch 1967 – 1968 pôsobil na Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave, potom opäť pracoval v Matici slovenskej v Biografickom oddelení, neskôr ako dlhoročný riaditeľ Národného biografického ústavu. Žije v Martine.