The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Matiová (* 1924)

Vtedy každý musel aj robiť, aj poslúchať

  • Anna Matiová sa narodila 4. mája 1924 v Čani v robotníckej rodine

  • nedostatok finančných prostriedkov nedovolil Anne pokračovať vo vzdelaní

  • po roku 1938 absolvovala dvojročné štúdium na hospodárskej škole

  • dodnes si spomína na príchod maďarských vojakov do rodnej obce a na zákaz používania slovenského jazyka počas svätej omše

  • nedostatok peňazí donútil Annu odísť do služby, našla si prácu pomocnice v domácnosti u židovskej rodiny v Košiciach

  • po deportovaní židovskej rodiny v roku 1944 sa vrátila do rodnej obce

  • v Čani prežila koniec vojny

  • založila si rodinu, opakovane ale musela riešiť problémy s nedostatkom pracovných príležitostí

  • po dlhých rokoch práce v JRD sa zamestnala ako kuchárka, neskôr sa však vrátila k práci na družstve

  • ako matka siedmich detí odišla vo veku 53 rokov na dôchodok

Anna sa narodila 4. mája 1924 v Čani v robotníckej rodine. Vyrastala v skromných podmienkach, jej rodičia v čase krízy len ťažko zháňali prácu. Nedostatok finančných prostriedkov nedovolil Anne pokračovať vo vzdelaní. „Hoci som bola múdra a učila som sa dobre, ale nešla som ďalej do školy, lebo neboli peniaze.“ V Čani panovali pred 2. svetovou vojnou medzi obyvateľmi priateľské vzťahy bez ohľadu na náboženské vyznanie či národnosť. „Tu aj s kalvínmi my katolíci sme sa dobre znášali. Nikdy sme nemali žiadne spory.“ V roku 1938, keď do ich životov zasiahla Viedenská arbitráž a pripojenie južného Slovenska k Maďarsku, Anna práve končila školskú dochádzku. „Ale potom som ešte musela nastúpiť na dva roky povinne na hospodársku školu. To bola tak, že dva dni v týždni. Vtedy chodila Čaňa i Gyňov, chodili sme tu povinne až dva roky, až potom nám dali vysvedčenie.“ V tom čase ich už ale učili maďarskí učitelia. Anna sa ako mladé dievča nie veľmi zaujímala o verejné dianie, dodnes si však spomína na príchod maďarských vojakov do rodnej obce: Od Trstenej prišli sem, prišli so zástavou, s katolíckou zástavou s Pannou Máriou a tu ich privítali a tak išli sem do katolíckeho kostola. Tam vošli, tam sa modlili, spievali po maďarsky.“ Najvýraznejšie vnímala zákaz používania slovenského jazyka počas svätej omše. „Keď sme spievali po slovensky, tak nám zakázali, no že po maďarsky žeby sa spievalo. No ale kto znal, tak spieval po maďarsky, ale kto neznal, tak nespieval a my, katolíci, tam nie veľmi dakto znal po maďarsky.“ Spočiatku sa Anne a jej rodine žilo v novej krajine dobre, o istý čas ju ale nedostatok peňazí donútil odísť do služby. Našla si prácu pomocnice v domácnosti u židovskej rodiny v Košiciach. „U dobrej rodiny som slúžila, bo tam som sa naučila všetko, i variť i robiť i všetko... Doma by som sa nebola naučila, bo doma nebolo také dačo, hospodárstvo, nič také sme nemali.“ Jedného dňa však rodinu deportovali a ona ich už nikdy viac neuvidela. Vyvrcholenie holokaustu v Maďarsku v roku 1944 sa dotklo aj židovskej komunity v Čani: „Išlo z Čane preč stodvadsaťdeväť Židov, vysťahovali z Čane vtedy a vrátili sa z Osvienčimu v štyridsiatom piatom dvadsiati siedmi a tí zostali v obci do päťdesiateho piateho. To boli šiesti Židia, ostatní odišli do Palestíny a do Spojených štátov.“ Anna sa vrátila do rodnej obce, kde prežila dramatické chvíle oslobodenia a konca vojny. „Až ako som prišla do Geči, ako mali kostol, tam ako som prišla, vtedy dali do luftu ždaňský most, ten veľký. Ždaňský most vtedy už vystrelili a ako už som bola doma, tak dali ešte do luftu ten, čo bol pri Malej Čani, taký betónový veľký most. Už vtedy znám, že ešte aj obrázky zo steny poleteli dolu, bo to bolo blízko, blízko sme bývali. Takže toto som prežila vtedy ako už prišli Rusi.“ Čaňa bola po vojne pričlenená so zvyškom územia späť k Československu, z dediny preto odišli mnohí obyvatelia maďarskej národnosti. „Tak to už sme viacej nemali s kým besedovať. Možnože keby boli (tu) doteraz, že by sme boli aj Maďari.“

Anna sa vydala a založila si rodinu, opakovane však musela riešiť problémy s nedostatkom pracovných príležitostí. „Môjho muža nechceli pustiť do roboty, pretože mali zeme aj kone a nemal kto robiť na družstvo zeme, tak ja som musela sa prihlásiť, že pôjdeme robiť na družstvo. Tak jeho pustili do roboty a ja som musela na družstve robiť.“ Po dlhých rokoch práce v JRD sa zamestnala ako kuchárka, neskôr sa však vrátila k práci na družstve. Ako matka siedmich detí odišla vo veku 53 rokov na dôchodok.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period

  • Witness story in project Witnesses of the Oppression Period (Martina Fiamova)