The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ivan Marton (* 1945)

• narodil sa 16. 4. 1945 v Bratislave

• prvých osem rokov svojho života strávil v Podbrezovej

• otec Ivan Marton a matka Margita Martonová

• sestra Nadežda

• ľudová základná škola v Podbrezovej a v Bratislave

• Stredná všeobecnovzdelávacia škola Petra Jilemnického

• muzikológia – Katedra hudobnej vedy FF UK

• redaktor časopisu ECHO bratislavských vysokoškolákov

• postgraduálne štúdium na Inštitúte muzikológie v Hamburgu

• dramaturg v Slovenskej filharmónii

• odborný referent v Účastinnej spoločnosti Slovart

• tá istá pracovná pozícia pre zahraničného partnera

• bol v koordinačnom výbore VPN

• od januára 1990 do júna 1990 poslanec Národného zhromaždenia v Prahe

• aktívny v boji proti mečiarizmu

• organizátor Medzinárodného festivalu súčasnej hudby

• manželka Beatrix Stariáni

• dve dcéry Xénia a Uršuľa

Ivan Marton sa narodil 16. apríla 1945 v Bratislave, no hneď po narodení sa spoločne s rodičmi presťahovali do Podbrezovej, kde jeho otec, ktorý pôsobil ako lekár, dostal ponuku stať sa riaditeľom a primárom okresnej nemocnice. Miesto, kde človek vyrastá, vždy zanechá hlbokú stopu v jeho srdci a v identite, inak to nebolo ani u pána Martona, ktorý hovorí: „Považujem sa za Podbrezovčana a za Horehrončana, lebo tam som strávil prakticky prvých 8 rokov svojho života.“ 

Lekárske korene a osudové prekážky: Príbeh rodiny Martonovcov

Pamätník pochádza z lekárskej rodiny, keďže jeho otec aj starý otec pôsobili ako lekári. Jeho otec, Ivan Marton, sa narodil 22. septembra 1912. Vyštudoval medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave, štúdium ukončil v roku 1936. Na svoje študentské časy si spomínal len v dobrom, bolo to veľmi kvalitné štúdium. Vyučoval ich aj profesor Kostlivý, ktorý bol legendárnou postavou českej medicíny, v roku 1939 však musel odísť naspäť do Čiech. Po tom, čo začala Hlinkova slovenská ľudová strana riešiť tzv. českú otázku, českého odborníka z univerzity vyhnali. Po štúdiu sa hneď ako sekundár zamestnal v dnešnej Univerzitnej nemocnici. Pamätníkova mama, Margita Martonová, rodená Ruženská, sa narodila 14. mája 1914. Bola nemanželskou dcérou, čo bolo rodinným tajomstvom, preto sa o tejto skutočnosti veľa nerozprávalo. Mala brata, ktorý sa presťahoval do Nemecka. Pamätníkovi rodičia sa spoznali na lyžovačke. Lyžovanie zostalo ich spoločnou záľubou, preto veľa času trávili na svahoch, napr. v Tatrách. Žili spolu, no nemohli sa zobrať, pretože pamätníkov otec mal židovský pôvod a „vtedy svadba s árijkou bola zakázaná,“ preto sa zobrali až po narodení syna, vysvetľuje Ivan.

Pretože bol jeho otec lekár, mal počas celého obdobia existencie ľudáckej Slovenskej republiky výnimku, vďaka ktorej mohol pracovať. Spolu so svojím otcom sa v roku 1944 zapojil aj do Slovenského národného povstania a pomáhal raneným partizánom v horách. Po Povstaní ho pamätníkova mama ukryla spoločne s jeho rodinou, čím ich zachránila pred deportáciou. V úkryte sa schovávali až do apríla 1945. Ivanova mama otehotnela v čase Slovenského národného povstania. Celý čas chodila do práce a popritom na mieste dnes neznámom ukrývala svojho budúceho manžela spolu s jeho rodinou. Po vojne sa Ivan s Margitou zobrali. 

Kapitola zmien: Presťahovanie sa do Podbrezovej

Koncom apríla 1945 sa rodina Martonovcov presťahovala do Podbrezovej, pretože pamätníkov otec sa stal členom komunistickej strany a dostal za úlohu postaviť na nohy nemocnicu v Podbrezovej. Jeho otec bol počas celého ich pobytu v Podbrezovej veľmi šťastný. Matka tam však, naopak, trpela, chýbalo jej mestské prostredie a kamarátky. O dva roky neskôr, 19. apríla 1947, sa pamätníkovi narodila mladšia sestra Nadežda. Mama bola počas týchto rokoch doma a starala sa o deti. 

V Podbrezovej začal Ivan chodiť do školy. Vychodil tam prvé dve triedy ľudovej školy. Na celé toto obdobie si Ivan rád spomína, bol tam veľmi šťastný, aj preto dnes vlastní na Horehroní svoju chalupu: „Považujem sa za Horehronca, nie za Bratislavčana.“ 

Starí rodičia z otcovej strany zostali celý čas žiť v Bratislave. Jeho starý otec tam pôsobil ako praktický lekár a mal svoju ordináciu u seba v byte. Na ulici Poľovnícky rad mali veľký byt, kam sa po návrate z Podbrezovej naspäť do Bratislavy nasťahovali. 

V Bratislave pokračovalo pamätníkovo štúdium. Chodil tam na Základnú školu na Jesenského ulici, no po roku prestúpil na Základnú školu sv. Alexie, kde chodil až po ôsmu triedu. V roku 1959 toto štúdium ukončil a nastúpil na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu Petra Jilemnického, kde zmaturoval v roku 1962. Počas strednej školy navštevoval napríklad fotografický kurz a veľa čítal. Tiež bol členom pionierskej organizácie. Každý deň ich vyučovanie začínalo Piesňou práce a učitelia im zdôrazňovali, že je tu nová doba a že sa musia správať inak ako ich rodičia počas 1. Československej republiky. Povinné čítanie pozostávalo len zo slovenských autorov a z literatúry z východného bloku. Dominovali teda autori ako Tatarka, Mináč, Hečko, Lazorová. K postupnému uvoľneniu došlo až po jeho nástupe na vysokú školu, teda v roku 1963, keď sa Dubček dostal na čelo Komunistickej strany Československa. 

Po návrate mladej rodiny do Bratislavy začala pamätníkova mama pracovať v cestovnej kancelárii Čedok. Vybavovala tam pre záujemcov zájazdy, kvôli čomu musela byť v kontakte aj so Štátnou bezpečnosťou preverujúcou zoznamy ľudí, ktorí sa chceli daného zájazdu zúčastniť. Najväčší záujem bol v tej dobe o zájazdy do Juhoslávie. Pamätník začal vďaka mame pôsobiť v Čedoku ako sprievodca zájazdov. Túto pozíciu mohol vykonávať kvôli svojej veľmi dobrej ruštine, pretože sprevádzal väčšinou sovietskych turistov, ktorí prišli do Bratislavy. V roku 1964 však absolvoval ako sprievodca aj svoju prvú zahraničnú cestu do Sovietskeho zväzu. 

Ivanov otec začal po návrate z Podbrezovej pracovať na Povereníctve zdravotníctva. Bol presvedčeným komunistom a vďaka svojmu postaveniu absolvoval niekoľko zahraničných ciest. Mal prístup aj k západnej literatúre, odoberal americké medicínske časopisy špecializované na urológiu, pretože po 2 rokoch na Povereníctve zdravotníctva prešiel do kliniky na Hlbokej ulici, kde pôsobil ako urológ. 

Vysokoškolské časy

Ďalšie kroky pamätníka po maturite viedli na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde študoval na Katedre hudobnej vedy. Hudba ho fascinovala a inklinoval k nej. Už od útleho detstva hral na klavíri, skončil až po tom, ako nastúpil na vysokú školu. Počas svojho vysokoškolského života sa veľmi intenzívne zapájal do celého študentského života na univerzite aj mimo nej. S príchodom Dubčeka, ktorý od roku 1963 stál na čele Komunistickej strany Československa, sa začalo aj politické a spoločenské uvoľňovanie. Na prelome rokov 1964/1965 založili bratislavskí študenti žurnalistiky časopis Echo bratislavských vysokoškolákov, v ktorom sa písalo najmä o kultúre, ale rozoberali sa aj spoločenské témy: „Šéfredaktorom bol vtedy poslucháč žurnalistiky Peter Zema, ktorý si vytvoril taký nejaký užší kruh a on bol prakticky jediný platený zo všetkých ostatných, postupne tam nastúpil aj Martin Bútora ako redaktor, Michalovský ako výkonný redaktor v tom čase, a boli sme tam aj ďalší redaktori, ako napr. Drahoš Machala, neslávne známy, alebo Ľuboš Jurík, to bola taká reportérska dvojica, ktorá v tom čase robila veľmi zaujímavé reportáže z rôznych oblastí. Drahoš Machala sa vtedy zaslúžil o to, že sa rehabilitoval v plnom rozsahu Clementis, vtedy sa objavili prvýkrát veľké materiály o Clementisovi. Dokonca, pokiaľ si dobre spomínam, ani neboli tie texty honorované, ktoré som písal. Až v 68. roku som na nejakých 6 mesiacov nastúpil na polovičný úväzok ako kultúrny redaktor a bol som platený za svoju prácu,“ spomína si na toto obdobie pamätník. 

Ivan promoval v roku 1967. V prvej polovici roka 1968 pracoval v Echu ako redaktor, no v júni 1968 odišiel na cestu po západnej Európe. Počas jeho zahraničného pobytu sa však uskutočnila invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, preto sa nemohol hneď vrátiť domov. Odišiel teda do Hamburgu, kde zostal po dobu jeden a pol roka. V decembri 1968 mu bolo umožnené vrátiť sa domov aspoň na Vianoce, po Vianociach sa však znova vrátil do Nemecka. V Hamburgu začal navštevovať Inštitút muzikológie a jeho druhým predmetom bola politológia. Absolvoval tam jeden semester. Druhýkrát sa domov vrátil v júni 1969 a predpokladal, že po letných prázdninách sa vráti naspäť do Nemecka. Po ceste ho však vo vlaku v Chebe pri colnej kontrole prehľadali a našli u neho list, ktorý písal Martin Bútora svojmu priateľovi Michalovi Horskému do Nemecka. Kvôli tomuto listu ho otočili z hraníc naspäť domov a do Nemecka ho viac nepustili. 

V tomto období sa zamestnal ako brigádnik v Slovenskom knižnom veľkoobchode, kde distribuoval knihy. 1. apríla 1970 nastúpil do Slovenskej filharmónie ako dramaturg. Pôvodne tam prišiel len na zastupovanie kolegyne Alžbety Rajterovej, ktorá odišla na materskú dovolenku. Aj po jej návrate z materskej však zostal pôsobiť vo filharmónii ako druhý dramaturg. Na prelome rokov 1974/1975 absolvoval aj ročnú prezenčnú vojenskú službu vo Vojenskom umeleckom súbore. Po absolvovaní vojenskej služby sa vrátil naspäť do filharmónie, odkiaľ ho roku 1978 jej riaditeľ prepustil. Jeho odchod súvisel s Chartou 77, bolo to považované za sankcia za Chartu, hoci Ivan s ňou nemal nič spoločné. Následne pracoval v Slovarte, účastinnej spoločnosti pre zahraničný obchod. Robil tam odborného referenta na gramo-oddelení, kde predával a nakupoval gramoplatne a LP platne. Zahraničný obchod prebiehal pod dohľadom Štátnej bezpečnosti, ktorej musel odovzdávať správy zo svojich zahraničných ciest. V Slovarte pôsobil do roku 1989, polroka pred Nežnou revolúciou začal spolupracovať so zahraničným partnerom, u ktorého pracuje dodnes.

V priebehu 80. rokov organizovali spolu s Martinom Bútorom, Martinom Porubjakom a Michalom Horským bytové semináre. Prednášali si vzájomne spoločenskovedné referáty, o ktorých potom diskutovali. Počas sviečkovej manifestácie bol v Budapešti na služobnej ceste, no už predtým zaregistroval, že sa niečo chystá. V priebehu roku 1989 boli prejavy nespokojnosti v spoločnosti čoraz otvorenejšie. Následne vypukli novembrové demonštrácie, ktorých sa zúčastňoval aj sám Ivan: „Bola tam úžasná atmosféra,“ spomína si na toto obdobie. Párkrát sa zúčastnil aj koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu. V januári bol potom kooptovaný ako poslanec Národného zhromaždenia v Prahe. Ako poslanec pôsobil do konca júna 1990. Politicky sa potom angažoval už len v boji proti mečiarizmu. Do tohto boja sa mu v roku 1998 podarilo zapojiť umelcov. Okrem toho sa angažoval aj pri organizovaní Medzinárodného festivalu súčasnej hudby. 

Spolu so svojou manželkou Beatrix Stariáni má dve dcéry: Xéniu, ktorá sa narodila v apríli 1978, a Uršuľu, ktorá sa narodila v roku 1981. S manželkou sa spoznali ešte v Slovenskej filharmónii, kam chodievala na koncerty. 

Dnes ho trápi vývoj kultúry a to, že sa rušia kvalitné a fungujúce kultúrne inštitúcie. Ochromuje sa Fond na podporu umenia a Audiovizuálny fond. Okrem toho, že pamätník stále pracuje, rád číta, študuje a snaží sa veľa písať.