The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľudmila Lofajová (* 1940)

• narodená 8. marca 1940 na Hrnčiarkach v obci Cinobaňa v okrese Poltár

• v roku 1946 nastupuje na základnú školu

• v roku 1954 začína stredoškolské štúdium v Prahe na sociálno-právnej škole

• vysokoškolské štúdium začína v roku 1958 v Prahe, dokončuje ho v Bratislave

• v roku 1964 uzatvára manželstvo s Jánom Lofajom, s ktorým majú dve dcéry

• v roku 1968 začína pracovať na národnom výbore, kde pôsobila 14 rokov

• v roku 1982 mení prácu – nastupuje do Incheby, kde pracovala do roku 1986, odchod na dôchodok

• ešte v dôchodkovom veku pracovala dva a pol roka v Sociálnej poisťovni, neskôr aj na ministerstve zdravotníctva, kde pôsobila sedem rokov

Ľudmila Lofajová sa narodila 8. marca 1940 na Hrnčiarkach, ktoré sú súčasťou obce Cinobaňa v okrese Poltár. Okrem nej mali rodičia Ján Roštár a Margita, rodená Vrabcová, ešte jedno dieťa – Ľudmilinu o päť rokov staršiu sestru.

Detstvo pamätníčky je spojené s niekoľkými miestami. Až do skončenia druhej svetovej vojny žila rodina v horárni na Hrnčiarkach, pretože otec Ján bol horárom. Podľa slov pamätníčky sa o minulosti v rodine veľa nehovorilo. „Ja som dostala ako decko najesť, obliecť, napiť a túlala som sa po pozemku. Keď som chcela, prišla som dnu, ale zaoberať sa deťmi tak ako teraz, to vôbec nie.“ Okrem cukru, soli a korenia, ktoré rodina kupovala, si museli všetko dopestovať sami.

Rodičia Ľudmily mali dohodnutý sobáš. Jej mamu Margitu, ktorá sa narodila v roku 1914 na Bystričke, vydala jej mama za o päť rokov staršieho horára Jána Roštára už ako 16-ročnú. Podľa slov pamätníčky sa vzťah manželov po druhej svetovej vojne načas rozpadol. Jej mama odišla približne na osem rokov do Bratislavy a potom do Prahy, kde pracovala vo vojenských nemocniciach a urobila si aj pôrodnícky kurz. Doma bola podľa slov pamätníčky raz. „Nepoznali sme sa. Stretli sme sa na ceste, len som videla paniu v krásnom kabáte s kožušinkou, a zrazu som prišla domov a pani u nás. Mama bola po svojej mame – ani tá nemala rada deti.“

 

Rodičia partizáni

Obaja pamätníčkini rodičia boli partizánmi. Podľa slov Ľudmily Lofajovej v horárni radoví partizáni neboli, schádzalo sa tam len veliteľstvo a práve ona bola ako dieťa často prítomná – spomína, že vždy sedela na lavici, aby sa dostala bližšie. Obyvatelia neďalekej Cinobane vnímali prítomnosť partizánov rôzne. Tí, ktorí chceli, im dávali potraviny, iní zas nie. Spomína aj jednu pani, ktorá pre partizánov denne piekla dvadsať chlebov.

Pamätníčkin otec kúpil jej mame bieleho jazdeckého koňa, aby mohla realizovať výzvednú službu. Vždy, keď potrebovali vedieť, čo sa niekde deje, posielali tam ju. Ľudmila Lofajová si spomenula aj na banderovcov – na ich prítomnosť v lese upozornili rodinu v horárni. Prvýkrát vtedy videla, že otec spal s puškou v posteli. Spomína si aj na dvoch nemeckých zajatcov – zvedov. Doviedli ich do horárne a veliteľstvo rozhodlo, že ich musia zastreliť. Zažila i ústup nemeckého vojska – opísala ho ako šedú masu, ktorá sa valila dolinou. Zastavili sa aj v horárni a zháňali jej otca. Mama vtedy urobila dôstojníkom praženicu, a keďže otca nezastihli, odišli.

Ľudmila Lofajová spomína, že rodičia o Slovenskom národnom povstaní doma veľmi nerozprávali. Podľa jej slov to ale nebol strach, skôr nenaplnené očakávanie, že príslušníci SNP budú viac vážení.

 

Detstvo v horárni aj u strýka

Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 musela rodina majetok na Hrnčiarkach predať a presťahovali sa do Cinobane, kde kúpili dom. Malú Ľudmilu vtedy mama zaviezla ku strýkovi – svojmu bratovi do Opatovej pri Lučenci. Tam aj nastúpila v septembri 1946 na základnú školu. Pamätníčka spomína, že šlo o trojtriedku – v jednej triede bol prvý, druhý aj tretí ročník. Keď nastúpil do školy nový riaditeľ Hámor, prvé, čo cez prázdniny spravil, bolo vytvorenie prvej triedy z bývalého zajačinca, kde aj vyučoval. Túto školu navštevovala ešte jeden rok, ďalšie dva ročníky chodila pamätníčka do školy do Lučenca a posledné ročníky už chodila z Cinobane do školy v Katarínskej Hute.

Spomína si aj na koniec druhej svetovej vojny, respektíve oslobodenie a prechod Červenej armády. Bolo to v čase, keď už mala ísť do školy, no mala vtedy čierny kašeľ. Opisuje, že chodila po dvore zaviazaná v šatke a kašľala, keď popri nich šiel voz s vojakmi. Zastali, veliteľ zoskočil, vtedy pribehol aj pamätníčkin strýko a veliteľ im dal škatuľku liekov. Keď potom šiel strýko s malou Ľudmilou k lekárovi, ten im vysvetlil, o akú vzácnosť ide – veliteľ im daroval penicilín.

Na menovú reformu v roku 1953 si Ľudmila Lofajová spomína prostredníctvom zážitku s papierovými peniazmi. Tie zbierala v jeden deň, keď šla do Lučenca pešo do kostola – cestou tam aj späť zbierala bankovky, ktoré nachádzala na zemi, a priniesla ich domov. Doma sa jej strýko pokúšal vysvetliť, že už nemajú nijakú hodnotu. Pamätá si aj na prídelový systém – strýko podľa jej slov každý mesiac vymenil lístky na látku za potravinový lístok, aby mala neter cukríky. Každý deň tak dostala jeden tvrdý cukrík v tvare maliny.  

Pamätníčkin strýko pracoval v miestnej fabrike na textil. Šlo o prosperujúcu a významnú fabriku, ktorá vyrábala tovar pre obe svetové vojny. Jej strýko tam pracoval ako majster. Spomína, že sa mali dobre a fabrika o zamestnancov dbala. Ľudmilina sestra zas vyrastala u babky na Bystričke – vychovávaná bola úplne inak.

Ľudmilu Lofajovú od mala fascinovali knihy. Svoju detskú osobnosť opísala ako tichú, dievčatko nepotrebovala nikoho. Stačila jej len kniha a jedlo. Prečítala každú knižnicu v Opatovej, v Lučenci aj Cinobani podľa abecedy. Počas základnej školy sa venovala aj divadlu a takisto spomína, že chodili „strážiť požiare“ do požiarnej stanice. Jedny prázdniny chovala zajace a ďalšie zas kuriatka.

 

Za vzdelaním do Prahy

Po absolvovaní elementárneho vzdelania so samými jednotkami prišlo na miestny okresný výbor rozhodnutie, že v Prahe bola otvorená štvorročná sociálno-právna škola a okres Poltár tam má poslať jedného dobrého žiaka. Myšlienka sa pozdávala pamätníčkinej mame, preto šla s dcérou do Bratislavy na pohovory, a keďže pamätníčka nemala reálnu konkurenciu a mala výborný prospech, na školu ju v roku 1954 prijali. Šlo o slovenskú triedu, kde sa vyučovala aj slovenčina. V Prahe zažila Ľudmila Lofajová aj prvomájové sprievody. Opisuje ich ako bežné sprievody, z ktorých si robili na záver žarty. Zažila ich neskôr aj v Bratislave, kam sa dostala o niekoľko rokov. Podľa jej slov vždy končili na Miletičke s cigánskou pečienkou a vínom. Prvomájové sprievody však navštevovala rada a vodievala na ne neskôr aj svoje deti.

Po maturitnej skúške sa pamätníčka rozhodla pre štúdium práva – na vysokú školu v Prahe bola prijatá v roku 1958. V Prahe zotrvala tri roky a ďalšie dva roky doštudovala v Bratislave. Na túto školu prestúpila kvôli vtedajšiemu priateľovi, ktorý získal pracovné miesto v Trenčíne. Vzťah však nevytrval.

Počas štúdia si Ľudmila Lofajová privyrábala rôznymi brigádami – napríklad strážením detí, prácou v konzervárni či vodením učiteľkinej dcéry na záujmový krúžok. Bývala na Svoradovom internáte v Bratislave. Spomína, že jeden rok bývali na izbe šiesti. Jej to však nevadilo – vždy vstávala skoro a šla sa učiť do miestnosti, kde boli sprchy a toalety. Ako sama spomínala, učila sa vedľa WC misy. V porovnaní so životom v Prahe bol život v Bratislave úprimnejší. Promovala v roku 1963 a na fakulte zostala učiť päť rokov.

Rok po promócii sa vydala za novinára Jána Lofaja, s ktorým má dve dcéry, Janku a Lenku. Prvý rok bývali na ubytovni, rok po tom, čo sa im narodila prvá dcéra, dostali byt. S manželom Jánom Lofajom sa pamätníčka spoznala vďaka štúdiu. Na katedre pôsobila ako pomocná vedecká sila a práve katedra ponúkala zamestnancom zájazd na juh Slovenska, kde sa spoznali. Podľa jej slov bol veľmi vzdelaný, rozhľadený a vždy vymyslel nejaký program. Svedkom na svadbe im bol niekdajší predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky Peter Colotka. 

 

Národný výbor, Incheba aj ministerstvo

V roku 1968 sa Ľudmila Lofajová zamestnala na národnom výbore, kde sa podľa svojich slov cítila dobre. Pracovala tam 14 rokov a pôsobila aj v odbore, ktorý mal na starosti Akciu Z, pri ktorej rozhodovali, kde z alokovaných peňazí opraviť chodníky, kde postaviť kultúrny dom, lekáreň a podobne.

Uvoľňovanie v 60. rokoch 20. storočia pociťovala prostredníctvom možnosti urobiť si nadstavbu zo sociológie v Prahe a takisto aj nadstavbu z politológie – tú však kvôli druhému tehotenstvu už nedokončila. Ako promovaná právnička však získala doktorát neskôr. Spomína, že vyšiel zákon, ktorý umožňoval promovaným právnikom po predložení diplomovej práce a splnení ďalších podmienok, týkajúcich sa priemeru študijných výsledkov, získať doktorát. Ľudmila bola aj členkou Komunistickej strany Československa.

V súvislosti s vpádom vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 si pamätníčka spomína na veľký hukot. Zobudila manžela, zapli rádio a počúvali oznam. Manžel sa hneď obliekol a šiel von. „A ja som mala len strach o deti, aj o neho sčasti, lebo sa potuloval po SNP (Námestie SNP, pozn. edit.), keď sa tam aj strieľalo. V podstate som sa bála, že nebudem im mať čo dať jesť, ja som zásoby nemala. Ale môj drahý otec sa postavil do dlhého radu na mäso a priniesol kus hovädzieho,“ spomína Ľudmila Lofajová s tým, že po celý čas, čo boli v krajine prítomné vojská, ich stretla len jedenkrát.

Pamätníčky sa dotkli aj stranícke previerky. Keď bola v Prahe, pravdepodobne niekto z manželovej rodiny ju požiadal, aby tam kúpila zlatý krížik, ktorý chceli niekomu podarovať. Príbuzným rada vyhovela a krížik kúpila. Niekto ju však udal a absolvovala niekoľko vypočúvaní. Podľa jej slov boli hnusné a kruté.

Po štrnástich rokoch práce na národnom výbore odišla Ľudmila Lofajová do Incheby, kde sa zamestnala ako hlavný kontrolór a vedúca právneho oddelenia. Pracovala do roku 1986, kedy odišla do dôchodku. Dva a pol roka ešte následne pracovala v Sociálnej poisťovni a ďalších sedem rokov na Ministerstve zdravotníctva, kde pôsobila ako vedúca odboru privatizácie a transformácie.

Na novembri 1989 vnímala pamätníčka niečo „nenašské“. Očakávala, čo bude, no zhodnotila, že nevedela, či bola pripravená vítať ho. Rozdelenie Československa však prijala bez váhania.

V súčasnosti sa pamätníčka venuje pravnukom a vnukom. Životné motto síce nemá, no v živote sa riadi niekoľkými zásadami. Medzi inými napríklad: „Čo nemám, to nepotrebujem, žijem na vlastný účet a minulosťou sa nezaoberám, lebo už ju nezmením. A budúcnosť... Viem, či mám aj zajtrajšok? Tak ju neplánujem.“