The following text is not a historical study. It is a retelling of the life story of a witness based on his memories recounted in an interview. The narration was prepared by external collaborators of Memory of Nations. In some cases, materials made available by the Security Services Archive (ABS) have been used in the preparation of the portait. Hence, we use them only as a supplement to the witness’s testimony or that of other sources. Pages cited from ABS volumes have been placed in the additional materials section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Július Kusý (* 1926  †︎ 2021)

Vedeli sme, že sme tým ľuďom na obtiaž. Ale aj srdce by rozdali, takí bolí dobrí

  • narodený 4. februára 1926 v Omastinej pri Uhrovci, pochádza z roľníckej rodiny
  • vyučil sa za zámočníka
  • do odboja sa zapojil už pred povstaním zásobovaním a informovaním
  • bol členom Partizánskej brigády Jana Žižku, pohybovali sa v Inoveckých a Strážovských vrchoch
  • počas pôsobenia v povstaní bol väznený a vypočúvaný Gestapom v Bánovciach nad Bebravou
  • v povstaní strávil 7 mesiacov
  • po vojne sa oženil, pracoval v Tatrovke v Bánovciach nad Bebravou

Július Kusý sa narodil 4. februára 1926 v podhorskej obci Omastiná v okrese Bánovce nad Bebravou. Rodičia boli drobní poľnohospodári, venovali sa malému hospodárstvu a vychovali šesť synov a tri dcéry. Deti chodili do školy do Uhrovca a do meštianky do Bánoviec.

Rodičia nemali peňazí nazvyš, ale záležalo im na tom, aby každé dieťa malo primerané vzdelanie a slušnú výchovu. Od malička dbali na to, aby si dokázali na seba zarobiť. Július už ako malý chlapec pásol ovečky, menšie deti pásavali husi. „Od roľníka v Chlievanoch rodičia kúpili 20 ovečiek a dali mi ich so slovami, že toto je môj majetok, o toto sa budeš starať. Tak som sa staral. Na tých dedinách sme mali ovečky za kravami a všetko to bežalo do kŕdľa, až do 50 kusov. Keď som vyrástol ako na dedine, každý sa musel obracať, každý robil to, na čo sa hodil,“ spomína na svoje rané detstvo pamätník Július Kusý.

Prvé roky vojny

Začiatkom vojny mal Július 13 rokov a na starosti školské povinnosti, prácu na gazdovstve a svoje ovečky. Práve sa učil za zámočníka, keď v podhorskej oblasti Omastinej, Uhrovca a  Bánoviec začali vznikať partizánske skupiny. „V Uhrovci bol zámočník, mal malú živnosť. Zásadový socialista a komunista, veľmi pracovitý a bol nám vzorom. Boli sme tam štyria chlapci u neho. Čo sme mohli, to sme pomáhali. Hľadel na nás, hovoril nám „moji chlapčeky“. Potom po vyučení sme sa prebíjali, ako kto vedel,“ rozpomenie sa na roky v učení Július.

Práve majster Šimko veľmi ovplyvnil ďalšie roky Júliusovho života. Jeho politické cítenie a pomoc ilegálnym odbojovým skupinám, do ktorej bol zapojený aj Július a jeho kamaráti v učení, predznamenali ich ďalší osud. Mladí chlapci sledovali dianie v Bánovciach a v okolí, stretávali sa s vojakmi, čo prichádzali z frontu a rozprávali svoje príbehy. Pomáhali im zháňať ošatenie, lieky a vybaviť nové doklady. Videli, že vojna je bližšie ako po minulé roky, a nedokázali len tak sedieť a nič nerobiť. Aj oni chceli pomáhať. Vedeli, že vojna ich neminie.

Niektorí chlapci z dediny sa pridali ku gardistom z presvedčenia alebo sa chceli vyhnúť frontu a zostať radšej doma udržiavať poriadok. Iní narukovali a odišli priamo do vojny v mene vojnovej Slovenskej republiky.

Mnohí z nich však nesúhlasili s pozíciou Slovenska vo vojne a skončili v radoch partizánov. Július s kamarátmi sa k nim tiež pridali. Pomáhal vybavovať doklady politicky alebo rasovo prenasledovaným a sovietskym utečencom. Nové doklady vystavovali notári, samozrejme, nie zadarmo. Vo svojom rozprávaní si spomenie na prípad, keď sa mu nové doklady podarilo vybaviť za štyroch kohútov, ktoré mu darovala kamarátova manželka. V tom čase mali tie štyri kohúty hodnotu ľudského života.

So zbraňou v ruke do Povstania

Odbojové akcie proti ľudáckemu režimu pripravoval Okresný výbor KSS so sídlom v Uhrovci už od roku 1943. Po vyhlásení SNP nastúpili do partizánskych oddielov obyvatelia uhrovskej, slatinskej doliny a Miezgoviec a 30. augusta 1944 vyhlásili obnovenie Československej republiky najprv dopoludnia v Uhrovci a po vyzbrojení zbraňami, hlavne zo skladov v Zemianskych Kostoľanoch, popoludní v Bánovciach nad Bebravou. Tieto spojené partizánske oddiely ovládli prakticky celý vtedajší okres Bánovce nad Bebravou. Július dostal do rúk zbraň hneď po vypuknutí Povstania koncom augusta 1944. Hovoril jej „karabína”. V polovici septembra 1944 sa z partizánskych oddielov rozkazom Hlavného štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve utvorila Partizánska brigáda Jana Žižku (PBJŽ) pod velením Teodora Polu. Brigáda mala spočiatku 900, neskôr až 1600 členov a medzinárodné zloženie. Bojovali v nej občania Sovietskeho zväzu, Poliaci, Juhoslovania, Bulhari, Maďari či Francúzi.

Mladí chlapci sa zgrupovali okolo starších vojakov, ktorí už mali skúsenosti z bojov. Spočiatku dostávali jednoduché úlohy. Zháňali hlavne proviant a lieky pre ranených, pozorovali okolie či odovzdávali správy. „Keď vypuklo Povstanie, každý robil, čo vedel. My sme im pomáhali, správy donášali. Dávali nám úlohy, čo bolo treba. Hlásili sme, čo sa deje v meste, kam sa oni nemohli dostať. Zisťovali sme nepriateľské živly, hlásili sme, že taký a taký sa tam pohybuje. Špicli, čo boli vyslaní na povstalecké územie. Nahlásili sme na štáb a hovorili nám, že sme dobre tipli, bol to špiceľ.“ Mladých chlapcov si zobrali pod ochranné krídla starší vojaci, ktorí sa vracali z frontu zo Sovietskeho zväzu a iných krajín.

Július si na svoje začiatky v Povstaní spomína takto: „Všetci chlapci boli zapojení. Čo kde mohol, s akou maličkosťou, ale každý pomáhal. Keď bolo treba niekam ísť, preskúmať niečo, zaopatriť, bol som tam. Mne to tak dobre padlo, keď sa na mňa spoľahli.“ Najlepšou spojkou partizánom boli malí chlapci z dedín, ktorí vedeli, kde sa Nemci nachádzajú a kadiaľ asi pôjdu. To boli najlepší informátori. Boli nenápadní, ale vedeli takmer všetko.

Partizánsky život v horách

Július sa so svojím oddielom spočiatku pohyboval v okolí Uhrovca, Omastinej a Bánoviec nad Bebravou. Neskôr sa regiónom Júliusovho oddielu stali Strážovské vrchy. V spomienkach sa mu vynárajú názvy obcí ako Zliechov, Čičmany, Kamenná Poruba, Valaská Belá, Valča či Gápel. Všetko prešli peši po vlastných nohách. Prespávali po dedinách u ľudí alebo v horách. Hlavnou úlohou partizánskych skupín v Strážovských a Inoveckých horách bolo najmä stráženie vstupov do Rajeckej a Turčianskej doliny a horských priechodov. Narušovali akcie nemeckých vojsk, likvidovali nemecké transporty a uskutočňovali rôzne diverzné akcie. Pri bojových potýčkach zahynulo aj množstvo Júliusových kamarátov. Pochovávali ich v obciach, kde sa práve nachádzali. Jeden pohreb mu však utkvel v pamäti asi najviac: „V Čičmanoch na cintoríne sme pochovávali štyroch kamarátov. Jedným z nich bol Števko Černuška z Uhrovca. Bol to dvadsaťštyriročný fešák. Zastrelili ho... Bola zima, ja som mal takú strašne ošúchanú baranicu a Števko krásnu, novú. Pri pohrebe zobral pán farár jednou rukou baranicu Števkovi a druhou rukou mi z hlavy strhol moju. Nasadil mi novú baranicu so slovami: ‚On ju už potrebovať nebude, synku, a tebe ešte bude slúžiť.‘ A veru, poslúžila...“

Zatknutie a väzenie

Pri protipartizánskej operácii nemeckej armády, ktorej sa zúčastnila divízia Dirlewanger za pomoci príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, bol Július 22. novembra 1944 spolu s asi stovkou ďalších ľudí zaistený doma v Omastinej Nemcami a prevezený na výsluch do Bánoviec nad Bebravou. V priestoroch mestského domu bola zriadená miestnosť na vypočúvanie aj väznica. Mladého Júliusa vypočúval zavalitý Nemec a asistoval mu gardista Torovský, kachliar z Bánoviec nad Bebravou. Júliusa bili, vypočúvali a chceli vedieť, čo všetko vie o štábe partizánov. K výsluchu zavolali aj jeho otca a brata Milana. Presviedčali ich, aby Júliusovi dohovorili, že aj tak už všetko vedia: „Po tomto trýznení ma Torovský odvádzal do pivnice, kde ma dolu schodmi drzo sotil a chcel ma hodiť do jednej cely. V uvedenej pivnici pri dverách stál Ivan Krajčík, gardista z Bánoviec nad Bebravou, ktorý ma poznal, a tento sa začal s Torovským o mňa trhať, nakoľko Torovský ma chcel hodiť do pivnice, v ktorej boli odsúdení na smrť. Krajčík ma však Torovskému vytrhol z ruky a hodil ma do pivnice, kde boli osoby odsúdené na koncentrák alebo po vyšetrení prepustené domov,“ tak sa uvádza v Zápise o výpovedi Okresného oddelenia ministerstva vnútra Bánovce nad Bebravou z dňa 17. marca 1958, keď Július vypovedal o praktikách členov Hlinkovej gardy z obdobia druhej svetovej vojny. Táto udalosť vykresľuje krutosť gardistov, ale aj skutočnosť, že nie všetci boli rovnakí. Jeho spoluväzeň Ondrej Kuric z Omastinej bol neskôr preložený do vedľajšej cely, kde boli väzni určení na likvidáciu. Július sa potom dozvedel, že Ondrej Kuric bol popravený a pochovaný v masovom hrobe v Cibislavke pri Bánovciach nad Bebravou.

Július chodil s niektorými spoluväzňami pracovať do skladu dreva. Vo väzení strávil viac ako dva týždne až do 12. decembra 1944. V ten deň si pri príchode do skladu všimol, že strážny má rozobraný samopal a nebude môcť strieľať. Dohodol sa s ostatnými dvomi spoluväzňami a ušli.

Naspäť do hôr k partizánom

Po úteku z väzenia sa Július opäť pripojil k partizánom a vrátil sa do hôr. Bol členom 9. práporu PBJŽ pod velením komisára Vladimíra Sedlářa. Obyvatelia podhorských obcí im pomáhali, ako mohli. Jedlom, oblečením, dovolili im prespať v chalupách alebo v maštaliach. „Všetko záviselo, samozrejme, od týchto pracujúcich ľudí, že nás prechovali – a bez roboty. To, čo mali ako robotu, to si porobili aj sami, nás nepotrebovali. Ale už keď sme sa ponúkli niečo pomôcť, to bolo za veľké, to si vážili. My sme si boli vedomí toho, že sme im boli na obtiaž. Bez roboty, a chovali nás. Musí si to človek priznať.“ Obyčajní dedinskí ľudia im pomáhali, ako vedeli. Oni im z vďaky narúbali drevo, vodu nanosili a so statkom pomohli. „Tie mamky a ľudia nás verestúvali. My sme ich nechceli zneužívať a využívať, ale oni len hovorili: ‚Len si vezmite, chlapci moji, však aj môjmu voľakde dobre padne, keď mu voľakto skyvku chleba dá...‘“ zaspomína si na láskavých ľudí v partizánskych obciach, u ktorých počas Povstania bývali. Július nedá dopustiť ani na starších partizánov, ktorí už mali svoje vlastné rodiny a o mladých chlapcov v Povstaní sa starali ako o vlastných: „Keď bolo niečo treba, tak nás poslali. Ale pritom všetka česť, hľadeli na to, aby sa nám niečo nestalo. Chlapci, dávajte pozor, aby sa vám niečo nestalo. Akí idete tam, aby ste takí prišli aj spátky domov,“ pamätá na slová svojich ochrancov Július. V horách strávil aj prelom rokov 1944/45 a tiež svoje 19. narodeniny.

Koniec vojny a návrat domov

Július z pamäti vyloví aj veselšiu spomienku z obdobia konca vojny. „Sedeli sme, slnko hrialo, to bolo tak v apríli-v máji. Ako sa strieľalo, tak trhalo aj vo vzduchu a črepina sa mi do päty zaryla. Taký kúsok ako malíček, ako nožík-rybka. Zo vzduchu, a rovno do päty. Starší mi to vybrali nožom. Keď som už kríval, tak po mne ženy volali: ,Ej, taký pekný mladý chlapec, a už musí byť vo vojne.‘ Ukázal som im, že sa mi črepina do päty dostala. A jedna hneď, že: ,Joj, ja mám panenský moč, ja vám to očúram, nebojte sa!‘ Ona si zdvihla sukne, ja som otrčil nohu, a bolo. Takto sme sa cez vojnu liečili. Také časy boli, to nezabudnem. Boli veru aj veselé chvíle,“ s úsmevom zaspomína Július na liečenie svojho vojnového zranenia.

So svojím oddielom prešiel v ťažkých zimných podmienkach zo Strážovských hôr až na Kalište a odtiaľ do Brezna, kde sa 11. marca 1945 spojil s oslobodzovacou rumunskou armádou. Po krátkom oddychu prešiel do Popradu, kde bol 24. marca 1945 odvedený do 1. čs. armádneho zboru. V jeho radoch bojoval pri Liptovskom Mikuláši, Žiline a koniec vojny ho zastihol v okolí Vsetína. Slobodu so svojimi spolubojovníkmi oslávili 16. mája 1945 v Prahe už ako príslušníci Československej armády generála Svobodu. Po návrate domov do Omastinej mal ešte neľahkú úlohu oznámiť rodinám kamarátov, ktorí padli v boji, že ich synovia, bratia či manželia sa už nikdy domov nevrátia. Na tieto smutné chvíle si Július Kusý spomína takto: „Tam našli mŕtveho, aj tam našli mŕtveho... Už ma pochovali hádam aj 15 razy, keď niekde našli mŕtveho. Mňa volali Ďulo Kusý. ‚No hádam Ďulo je to, Ďulo bol tam,‘ bedákali, keď niekde našli mŕtveho. Keď bola možnosť, po vojne som prišiel domov. Tetka Marienčíková mali syna Paľka. Ja som išiel domov a už som bol vyhlásený za mŕtveho, a tetka Marienčíčka hovoria: ,Á, Ďulko ide, Ďulko ide, aj môj Paľko príde!‘ Ale Paľko neprišiel, Paľko padol...“ zosmutnie pri spomienke na padlých kamarátov pamätník Július. Povedať rodinám pravdu o tom, že sa už viac nevrátia, bolo to najťažšie, čo Július zažil. Klamať nechcel a pravdu povedať nevedel.

Zostali už len spomienky

Po vojne sa Július oženil, vzal si za manželku Elenku Pšenákovú. Ostali žiť v Omastinej pri rodičoch a súrodencoch, neskôr žili v Brezolupoch. Mali dvoch synov, jeden z nich zomrel ešte ako malé dieťa. Július ako vyučený zámočník pracoval v Bánovciach nad Bebravou v Tatrovke, v Moste a tiež v ZŤS v Dubnici nad Váhom.

Jeseň svojho života trávi v Centre sociálnych služieb v Bánovciach nad Bebravou. Julko, ako mu tu všetci hovoria, má už 94 rokov. Svoje hrdinské pôsobenie v Povstaní si rád pripomína na neďalekom Jankovom vŕšku, kde stojí pamätník SNP. Radosť mu robia ocenenia za statočnosť a obetavosť, ktoré preukázal počas SNP, a za pomoc ľuďom v Povstaní, ktoré starostlivo opatruje vo svojej izbe v domove.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia