Anna Krčmárová

* 1934

26 April 1986 - Chernobyl disaster, Dissolution of the Soviet Union, 21. 8. 1968 - Invasion of the Warsaw Pact troops, 25. 2. 1948 - Communist coup d‘état in ČSR, 8. 5. 1945 - End of WWII, 18. - 21. 8. 1969 – mass demonstrations against Soviet occupation, 30. 5. 1953 – 3. 6. 1953 – The monetary reform and subsequent public upheaval, 29. 9. 1938 - The Munich Diktat, 15. 3. 1939 - The Nazi occupation of ČSR, 17. 4. 1969 – A. Dubček’s resignation, start of the “normalisation” period, 30. 5. 1945 – 29. 10. 1946 - Expulsion of Germans from Czechoslovakia, 1990 - 1991 - Odsun sovětských vojsk z Československa, 1945 - The liberation of the concentration camps, 1944 - 1945 - The liberation of Czechoslovakia, 23. 2. 1949 – Beginning the forced agricultural collectivisation, 22. 8. 1963 – Start of court restitutions, 1948 - 1955 - Politic lawsuit in the Stalin age, 26. 5. 1946 – The last “free” parliamentary election in Czechoslovakia, 21. 8. 1988 – 17. 11. 1989 – Street demonstrations against the communist regime, 5. 7. 1985 Pilgrimage to Velehrad, 5. 1. - 21. 8. 1968 - The Prague Spring, 31. 12. 1992 Dissolution of Czechoslovakia, 17. 11. - 29. 12. 1989 - The Velvet Revolution in Czechoslovakia, 29. 8. 1944 - April 1945 - The Slovak National Uprising, March 5th, 1953 - Death of Josif V. Stalin, 25.3.1988 Candle demonstration in Bratislava, 1941 - 1945 - Transports to the concentration camps, 16. 1. 1969 – Jan Palach´s self-immolation , 17. 11. 1939 – Closure of Czech universities, 1. 9. 1939 - The outbreak of the WW2, 24. 2. 1949 – Formation of the Czechoslovak Union of Youth, 14. 3. 1939 – The foundation of the Slovak State
  • “A teda, keď tak bola blízko k vám tá Dukla… pamätáte si, že k vám prichádzali ranení vojaci? Boli to ťažké boje… vedelo sa o tom, že čo sa tam deje? U nás sa asi nie, lebo k nám na Malý Bukovec, sa asi nikto nemohol dostať, lebo bola veľká voda a lávka bola odrezaná, takže sa tam nedalo… Ja neviem. Možno otec a bratia vedeli viacej o fronte, ale… Len to si spomínam, že keď mama piekla chleba, tak vždycky z každého… že každý týždeň ako piekli, tak jeden peceň chleba odniesli partizánom. To bolo dohodnuté, že na akom mieste ich bude čakať a tam do odniesli. A číže… bolo ťažké sa dostať do tej vašej dediny… že ste tam mali nejaký podmínovaný most… My sme nemali… ale na Veľkom Bukovci bolo zamínované… jeden gazda išiel siať obilie alebo konope… neviem už čo… tak kone stúpili na mínu… tak kone zabilo a gazdovi odtrhlo nohu. To si pamätám. A potom sa tiež hovorilo, že jedna pani išla k studni a tam tiež bola mína, ale to neviem… a že ju tiež zabilo. Aj ste sa potom rozprávali so súrodencami o tej vojne? Aj oni mali na to nejaké spomienky… tiež? Nie, nikdy. To sme na to ani nechceli spomínať, lebo to bola veľmi ťažká doba. A vy ste tu spomínali aj nejakého strýka… že u nich ste boli chviľu? … že nejakého strýka tu spomínate, že u nich ste boli chvíľu. Áno… oni boli evakuovaní… strýko. Lenže, keď sme sa dozvedeli, že evakuanti prídu naspäť domov, tak sme museli ísť do nášho domu, aj keď bolo všelijako. Jáj… takže… mama, keď sa vrátila z nemocnice, tak chodili po dedine a pýtali slamu aby sme si mohli zakryť dom. No a… potom sme sa nasťahovali do nášho domu. A vaša mama… ona sa kedy vrátila z tej nemocnice… až po vojne? Ja neviem… či tam týždeň bola alebo ako… nepamätám sa už.”

  • “A ako to bolo u tých… v tých Potôčkoch… čo ste tam… či ste tam zažívali vlastne počas vojny? Asi… ja neviem… jeden, dva dni sme tam boli a prišli Nemci brať svine. A my… ja som tam so sestrou prišla cez les, s tými dvoma sviňami. No a… každá gazdiná sa postavila k svojmu chlievu… Nemec vystrelil do vzduchu a babka omdlela a spadla na zem. A veliteľ to počul, že sa v dedine strieľalo, tak dobehol… keď videl, že je babka na zemi, myslel si, že je mŕtva… tak odvolal tých Nemcov. No, takto sme si zachránili živobytie. No…a potom vlastne ste museli aj niekde ďalej… od tých Potôčkov utekať? Áno. Potom sme museli utekať… Keď prišli partizáni, tak nám hovorili, že prídu podpáliť dedinu, že aby sme odtiaľ odišli. Tak sme išli do lesa… Štrnásť dní, sme boli v lese… vo februári. Aj kravy, aj sliepky… a mama… oné… mala truhlicu a tam sliepky… a otvorila truhlicu a kohút vyletel na to veko a kikiríkal. A mama mu hovorí: “No, len buď ticho… príde líška a si ťa zoberie.” A ako ste to zvládali v tom lese… keď tam bola taká zima? No… ja neviem. Ja si to neviem ani dneska predstaviť… že ako som to tam vydržala. Len si pamätám, že sme mali vo vreci… vo vreci, obilie… a to bolo koniec nôh, lebo to tam takú kolibu spravili. Otec, s bratmi… pre dobytok, ale aj pre nás. No, a to obilie ma tlačilo, tak som musela mať stále nohy zohnuté… Na to si pamätám. Takže ste tam mali len taký nejaký prístrešok a museli ste to prežiť. Áno. Ale ako sme to prežili… ja si to neviem vôbec predstaviť. A z toho lesa… ste kam potom išli? Prišli sme naspäť do Bukovca, lebo to bolo blízko dediny, ako sme v tom lese boli. Ale sme prišli do toho strýkovho domu… ale tam bol týfus. Rusi tam mali lazaret… a sme všetci ochoreli. Najprv, Janko… brat ochorel… ale ten sa z toho nejako dostal. Ale otec… štrnásť dní mal horúčku, nebol na potrebe, tak odišiel. Musel… asi sa otrávil z toho no… zomrel. A potom vlastne… ste sa vrátili do vlastného domu, alebo ste išli niekam inam v dedine? Áno. Najprv sme išli do vlastného domu… ale… najprv, aj mama ochoreli, ale mama bola tehotná, tak potratili a išli do Humenného, do nemocnice… no a, jedenkrát prišla správa, že mama zomrela. A bola to teda pravda, že… Nebola pravda, ale… … že, to bolo ťažké. A vy ste zostala sama s tými svojimi súrodencami… Ako? … že vy ste zostala sama s tými svojimi súrodencami. Áno. A kde ste boli počas tej doby? Jeden čas ma mama dala do Stropkova, do sirotinca… len mňa. Lenže ja som tam celú dobu preplakala.”

  • “A teda potom… keď prišlo to SNP… ste spomínali, že tam prišli ruskí vojaci, na tú Duklu… na to si spomínate, na tie ťažké boje? Nie… vôbec si nepamätám, lebo my sme tam v tých Potočkoch boli… Ale… chodili tam partizáni, tak nás informovali, že ako ide fronta, kde, kadiaľ… ale mňa to nezaujímalo vôbec. Aj ste u vás v dedine, pomáhali partizánom? Áno. Keď sme prišli do Potočkov, tak za nami raz prišli partizáni… No… oni chodili veľmi… častejšie, ale jedenkrát prišiel veliteľ, že by potrebovali živé zviera… že sa sťahujú inde, a že chladnička nie je, tak že živé zviera… My sme mali päť kráv, tak jednu im otec dal a dostal na to papierik… teda potvrdenku. A prečo ste vlastne museli odísť z toho vášho domu? Čo sa stalo? Lebo nám Rusi, podpálili dom. Ale to ešte… najprv sme čakali na mláťačku, že obilie tam… na kope tam bolo veľa obilia. Áno… ale všetko nám zhorelo, tak potom sme išli do Potočkov. A zapálili aj nejaké iné domy? Že… Áno. Na Malom Bukovci, štyri a na Veľkom… dva domy podpálili. Ale… nás bolo veľa a studňa bola blízko, tak sme to hneď zahasili… ale lietadlo sa vrátilo a nám znovu… A otec sa už nestihol schovať, tak jak bránka bola… a stĺpy… tak mame hovoril, že: “Keby som vystrčil prst, tak tuším mi to odsekne s tým automatom, tak to sekal strašne.” No, ale potom sa tam už nedalo bývať, lebo dom zhorel… tak sme odtiaľ museli odísť preč. A boli tam pred tým aj nemeckí vojaci? Ja si myslím, že boli… ale za to… to Rusi podpálili, lebo si mysleli, že tam máme Nemcov… Lenže tam pri nás, neboli… Ja si aspoň nepamätám, že by tam boli Nemci.”

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 10.04.2025

    (audio)
    duration: 55:48
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Nemec vystrelil do vzduchu a babka omdlela, a spadla na zem… veliteľ to počul v dedine, že sa strieľalo, tak dobehol… a keď videl babku na zemi, myslel si, že je mŕtva… tak odvolal tých Nemcov… no, takto sme si zachránili živobytie

Anna Krčmárová počas natáčania v roku 2025
Anna Krčmárová počas natáčania v roku 2025
photo: Dominik Janovský

Anna Krčmárová, za slobodna Petríková, sa narodila 30. augusta 1934 na východe Slovenska v obci Bukovec. Pochádza z gréckokatolíckej rodiny, zo šiestich detí, pričom ona samotná bola štvrtou v poradí. Starý otec z otcovej strany bol pôvodom z Poľska a na slovenské územie prišiel ako sirota hľadajúca si prácu. Neskôr sa tu oženil a rozhodol si tu založiť domov. Mamičkini rodičia pochádzali z Potôčkov. V čase vypuknutia druhej svetovej vojny, Anna už navštevovala meštianku. Školu na istý čas musela tiež kvôli vojne prerušiť, ale ani neskôr v štúdiu nepokračovala a vzdelávanie ukončila vychodením základnej školskej dochádzky. Počas vojny ich dom z veľkej časti zhorel počas sovietskeho náletu a tak sa museli presťahovať do neďalekej obce Potôčky. Tak ako Aničkina rodina prišla do kontaktu s nemeckými vojakmi, tak aj s partizánmi, ktorým pravidelne pomáhali. Na oplátku im dali informáciu, že Nemci plánujú vypálenie dediny a včas mohli ujsť do lesa, čím si zachránili život. Koniec vojny poznačila choroba týfus, na ktorú ochoreli snáď všetci, no osudným sa stal Aničkinmu otcovi, ktorý mu podľahol. Keďže sa mama nedokázala postarať o šesť detí sama, Anna skončila na rok v sirotinci. Neskôr odišla vypomáhať ako opatrovateľka a gazdiná do rodiny zdravotnej sestry v Stropkove. Nakoľko sa Aničkina mama vydala druhýkrát a narodili sa jej ďalšie dve deti, musela v čase dospievania odísť k sestre do Michala nad Žitavou, kde jej opäť pomáhala v domácnosti. V roku 1953 sa Anička vydala za Jerolína Krčmára zo spomínanej obce. Nakoľko ich prvý syn, ako šesť mesačný zomrel, rozhodli sa v roku 1955, presťahovať do Bratislavy, kde obaja začali pracovať v Dimitrovke. V roku 1956 sa im narodila zdravá dcéra Daniela a neskôr ešte ďalšie dve deti, Jaroslav a Vierka. Po materskej dovolenke sa Anna opäť vrátila do Dimitrovky, kde však už nastúpila ako členka závodnej stráže. Pôsobila tam 25 rokov, a teda slúžila so zbraňou v ruke. Do dôchodku Anna oficiálne odišla ako 58 ročná, ale popri dôchodku si privyrábala ešte do roku 1992. Keďže svokra ochorela a bolo treba sa o ňu postarať, Anna spolu s manželom ju doopatrovali. Neskôr sa už venovala najmä záhradke, vyšívaniu a sem tam vypomohla s vnúčatami.