Anna Krčmárová

“A ako to bolo u tých… v tých Potôčkoch… čo ste tam… či ste tam zažívali vlastne počas vojny? Asi… ja neviem… jeden, dva dni sme tam boli a prišli Nemci brať svine. A my… ja som tam so sestrou prišla cez les, s tými dvoma sviňami. No a… každá gazdiná sa postavila k svojmu chlievu… Nemec vystrelil do vzduchu a babka omdlela a spadla na zem. A veliteľ to počul, že sa v dedine strieľalo, tak dobehol… keď videl, že je babka na zemi, myslel si, že je mŕtva… tak odvolal tých Nemcov. No, takto sme si zachránili živobytie. No…a potom vlastne ste museli aj niekde ďalej… od tých Potôčkov utekať? Áno. Potom sme museli utekať… Keď prišli partizáni, tak nám hovorili, že prídu podpáliť dedinu, že aby sme odtiaľ odišli. Tak sme išli do lesa… Štrnásť dní, sme boli v lese… vo februári. Aj kravy, aj sliepky… a mama… oné… mala truhlicu a tam sliepky… a otvorila truhlicu a kohút vyletel na to veko a kikiríkal. A mama mu hovorí: “No, len buď ticho… príde líška a si ťa zoberie.” A ako ste to zvládali v tom lese… keď tam bola taká zima? No… ja neviem. Ja si to neviem ani dneska predstaviť… že ako som to tam vydržala. Len si pamätám, že sme mali vo vreci… vo vreci, obilie… a to bolo koniec nôh, lebo to tam takú kolibu spravili. Otec, s bratmi… pre dobytok, ale aj pre nás. No, a to obilie ma tlačilo, tak som musela mať stále nohy zohnuté… Na to si pamätám. Takže ste tam mali len taký nejaký prístrešok a museli ste to prežiť. Áno. Ale ako sme to prežili… ja si to neviem vôbec predstaviť. A z toho lesa… ste kam potom išli? Prišli sme naspäť do Bukovca, lebo to bolo blízko dediny, ako sme v tom lese boli. Ale sme prišli do toho strýkovho domu… ale tam bol týfus. Rusi tam mali lazaret… a sme všetci ochoreli. Najprv, Janko… brat ochorel… ale ten sa z toho nejako dostal. Ale otec… štrnásť dní mal horúčku, nebol na potrebe, tak odišiel. Musel… asi sa otrávil z toho no… zomrel. A potom vlastne… ste sa vrátili do vlastného domu, alebo ste išli niekam inam v dedine? Áno. Najprv sme išli do vlastného domu… ale… najprv, aj mama ochoreli, ale mama bola tehotná, tak potratili a išli do Humenného, do nemocnice… no a, jedenkrát prišla správa, že mama zomrela. A bola to teda pravda, že… Nebola pravda, ale… … že, to bolo ťažké. A vy ste zostala sama s tými svojimi súrodencami… Ako? … že vy ste zostala sama s tými svojimi súrodencami. Áno. A kde ste boli počas tej doby? Jeden čas ma mama dala do Stropkova, do sirotinca… len mňa. Lenže ja som tam celú dobu preplakala.”

“A teda potom… keď prišlo to SNP… ste spomínali, že tam prišli ruskí vojaci, na tú Duklu… na to si spomínate, na tie ťažké boje? Nie… vôbec si nepamätám, lebo my sme tam v tých Potočkoch boli… Ale… chodili tam partizáni, tak nás informovali, že ako ide fronta, kde, kadiaľ… ale mňa to nezaujímalo vôbec. Aj ste u vás v dedine, pomáhali partizánom? Áno. Keď sme prišli do Potočkov, tak za nami raz prišli partizáni… No… oni chodili veľmi… častejšie, ale jedenkrát prišiel veliteľ, že by potrebovali živé zviera… že sa sťahujú inde, a že chladnička nie je, tak že živé zviera… My sme mali päť kráv, tak jednu im otec dal a dostal na to papierik… teda potvrdenku. A prečo ste vlastne museli odísť z toho vášho domu? Čo sa stalo? Lebo nám Rusi, podpálili dom. Ale to ešte… najprv sme čakali na mláťačku, že obilie tam… na kope tam bolo veľa obilia. Áno… ale všetko nám zhorelo, tak potom sme išli do Potočkov. A zapálili aj nejaké iné domy? Že… Áno. Na Malom Bukovci, štyri a na Veľkom… dva domy podpálili. Ale… nás bolo veľa a studňa bola blízko, tak sme to hneď zahasili… ale lietadlo sa vrátilo a nám znovu… A otec sa už nestihol schovať, tak jak bránka bola… a stĺpy… tak mame hovoril, že: “Keby som vystrčil prst, tak tuším mi to odsekne s tým automatom, tak to sekal strašne.” No, ale potom sa tam už nedalo bývať, lebo dom zhorel… tak sme odtiaľ museli odísť preč. A boli tam pred tým aj nemeckí vojaci? Ja si myslím, že boli… ale za to… to Rusi podpálili, lebo si mysleli, že tam máme Nemcov… Lenže tam pri nás, neboli… Ja si aspoň nepamätám, že by tam boli Nemci.”