The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Tomáš Konc (* 1963)

• narodil sa 24. augusta 1963 v Bratislave do rodiny so šiestimi deťmi

• vplyvom výchovy a vďaka kontaktu s kapucínskou rehoľou od útleho detstva dospel k rozhodnutiu pre zasvätený život a neskôr pre kňazstvo

• 12. decembra 1983 ho ako 20-ročného študenta spolu s kamarátmi Branislavom Borovským a Alojzom Gabajom prichytila na štátnej hranici s Poľskom pohraničná hliadka

• tri mesiace strávil v poľskom väzení

• vyhodili ho zo štúdií na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity

• v marci 1985 ho odsúdili za „pašovanie“ náboženskej literatúry

• od marca do augusta 1986 bol vo výkone trestu v Bratislave

• po prepustení pracoval ako robotník, dokončil základnú vojenskú službu a prijali ho na štúdiá matematiky a fyziky na pražskú Karlovu univerzitu

• tajne študoval teológiu a v roku 1994 bol vysvätený za kňaza

• počas represálií totalitnej moci sa stretol nielen s krutým fyzickým zaobchádzaním, ale aj s psychologickým terorom

Tomáš Konc sa narodil 24. augusta 1963 v Bratislave. Vďaka kontaktu s kapucínskou rehoľou sa neskôr rozhodol pre kňazské povolanie. Zlom v jeho živote nastal pri zakázanej činnosti – prenose náboženskej literatúry z Poľska do Československa. Ako dvadsaťročného ho v decembri 1983 spolu s Branislavom Borovským a Alojzom Gabajom prichytila na štátnej hranici s Poľskom pohraničná hliadka. Tri mesiace strávil v poľskom väzení, neskôr ho súdili v Bratislave a odsúdili za „pašovanie“. Počas väzby čelil fyzickým napadnutiam, ale aj psychickému teroru, ktorého následky pretrvávali ešte veľa rokov po jeho prepustení.

 

Náhradná mama – rehoľná sestra

 

Mama Katarína, za slobodna Gašparová, pochádzala z Ducového pri Piešťanoch. Narodila sa v roku 1929. Vychodila hotelovú školu v Piešťanoch a neskôr sa stala úradníčkou vo vydavateľstve Práca v Bratislave.

S budúcim manželom sa spoznala cez rehoľné spoločenstvo – Redemptoristov. Z Ducového pochádzali aj jej rodičia. Podľa rozprávania mala veľmi ťažké detstvo. Narodila sa po páde na New Yorskej burze v novembri roku 1929 a bola najmladšou zo 7 detí. Jej mama, za slobodna Mária Vaculová, jej hneď po pôrode zomrela. Bola to nadšená výšivkárka. Vďaka tomu sa poznala osobne aj s prezidentom Tomášom G. Masarykom. V rodine majú zachovanú fotku Masarykovej dcéry s ňou. Prezident jej totiž sľúbil, že keď sa bude vydávať, príde jej na svadbu, ale keďže nemohol, poslal ako náhradu svoju dcéru. 

 

Barbora, krstná mama polosiroty, pôsobila ako rehoľná sestra na Jakubovom námestí v Bratislave. Katarína sa presťahovala po smrti matky k nej, ale Barbora pre svoje povinnosti na ňu nemala veľa času. Neskôr sa vrátila domov do Ducového. Ich otec, Tomáš Gašpar, bol roľník a musel uživiť sedem detí. Celá rodina tvrdo pracovala – kosili a zbierali jablká, často sa museli uskromniť, napríklad s jedným bicyklom. Ich dom stál pod Veľkomoravským hradiskom, kde sa Tomáš ako dieťa hrával.

 

Tomášov starý otec, ktorý zomrel v 80. rokoch, mu stihol porozprávať o svojej službe dôstojníka v 1. svetovej vojne pod cisárom Františkom Jozefom. S hrdosťou ukazoval svoju fotografiu v uniforme. Jeho syn Alojz neskôr spísal spomienky na otcove dobrodružné návraty z vojny, vrátane príbehu, ako sa dlho skrýval v stodole a ako sa nevedel dostať cez Váh domov za rodinou.

 

Rodina Gašparovcov mala aj ďalšie zaujímavé osudy. Tomášov strýko Alojz bol spočiatku rehoľníkom, no neskôr sa oženil. Strýko Ján Gašpar sa zapojil do pašovania osôb spolu s Titom Zemanom. Všetci boli zatknutí, obvinení a väznení, pričom Ján Gašpar následkom hrubého zaobchádzania vo väzbe zošalel.

 

Krstná mama Barbora bola zas internovaná z Jakubovho námestia v rámci Akcie R. Akcia R sa odohrala 29. augusta 1950. Bola začiatkom plánovanej akcie likvidácie ženských reholí na Slovensku. Rehoľníčky potom roztrúsili po celom Československu, kde robili podradné práce. Barbora sa ale vraj nikdy nevzdala svojho rehoľného habitu, ostala verná svojmu presvedčeniu. „Mala ucelené názory na život, určite aj na politiku,“ spomínal na krstnú mamu svojej mamy Tomáš Konc. 

 

Obdobie nástupu komunizmu bolo pre rodinu veľmi náročné. Po kolektivizácii im ostalo len humno a sad. Sestra Lýdia s manželom, ktorí sa volali Hakelovci boli vtedy tiež vo väzení. Tomášova mama si spomínala, ako ich rodina bola navštíviť v Leopoldove. O ich malé dieťa sa vtedy musela starať jej ďalšia sestra Pavlína.

 

2. svetová vojna v Porúbke

 

Tomášov otec, Jozef Konc, pochádzal z obce Porúbka pri Bardejove. Narodil sa v roku 1931. Jeho rodičia boli maloroľníci a vlastnili niekoľko hektárov pôdy. Tomáš svojich starých rodičov v detstve pravidelne navštevoval.

 

Starý otec sa volal Ján a stará mama Mária, rodená Goliášová. Obaja sa narodili ešte v čase Rakúsko-Uhorska. Počas prvej svetovej vojny bol starý otec povolaný do armády na front proti Rusku. Za každú cenu sa však chcel vrátiť domov, a preto sa nechal zajať, aby jeho žena nezostala sama s deťmi. V ruskom zajatí sa mu nestalo nič vážne, pracoval tam najmä pri čistení zeleniny. Po návrate domov sa venoval práci okolo domu a na poliach. Hospodárili približne na piatich hektároch pôdy.

 

Rodina mala obavy z ruského prostredia, keďže ich príbuzní zažili stalinské kolektivizácie, počas ktorých prišli o sľubovanú pôdu. Tomášovi starí rodičia boli aktívni v náboženských spolkoch. Ján bol istý čas členom Hlinkovej gardy, no neskôr sa s ňou rozišiel a začal pomáhať partizánom. Ako spomínal: „Jeho chceli odvliecť potom do gulagu, za to že bol v tej Hlinkovej garde, ale keď ho videli už nastúpeného v tom vojsku, že má byť odvlečený do Ruska, tak si ho všimol jeden ruský partizán a povedal, že ale tetno mi zachránil život.“ Vďaka tomu ho z transportu vyradili.

 

Napriek tomu bol v dedine vnímaný negatívne, pretože ľudia vedeli o jeho predchádzajúcom pôsobení v garde. Partizánom pomáhal najmä s prevádzaním, keďže poznal pohyb vojenských jednotiek. Stará mama sa oňho obávala, pretože pomáhal obom stranám. V čase, keď ešte nebolo jasné, ako sa skončí druhá svetová vojna, starí rodičia veľmi dôverovali cirkvi a verili, že prezident Tiso situáciu vyrieši.

 

Po nástupe komunizmu sa presťahovali do Rovinky pri Bratislave. Je pravdepodobné, že v rámci kolektivizácie prišli o všetok svoj majetok.

 

Akcia K a preškolovanie kňazov

 

Otec najprv študoval na gymnáziu v Rožňave. Neskôr odišiel k Redemptoristom do Michaloviec. Dotkla sa ho Akcia K, ktorá sa konala v roku 1950, kedy režim rušil násilne mužské rehoľné rády. „V tých Michalovciach, oni chceli tých novicov zlomiť a okamžite ich poslať domov a oni sa chvíľku bránili, tak ich poslali do rôznych preškolovacích táborov. Myslím, že bol v troch (otec).“ Za svoje utrpenie si mohol neskôr žiadať odškodnenie, no neurobil to. Ťažké spomienky sa snažil vytlačiť z mysle. Hrozilo mu väzenie, no vinu na seba vzal jeho brat Andrej. Chcel, aby aspoň jeden z nich mohol žiť slobodnejší život, oženiť sa a založiť si rodinu. Andrej bol napokon internovaný na dlhší čas. Neskôr sa stal kňazom a o svojich skúsenostiach napísal spomienky. Obaja bratia v ďalších rokoch zápasili s rakovinou a ďalšími ochoreniami, v ktorých sa podľa ich blízkych odrážali aj následky prenasledovania a útrap spôsobených režimom.

 

Andrej prijal kňazskú vysviacku vo väzení od Jána Chryzostoma Korca. Bol hrdý na to, že nepodľahol tlaku režimu a nedal sa „preškoliť“ na servilného kňaza. Radšej prijal civilné zamestnania než kompromisy so svojím presvedčením. Teológiu dokončil počas väznenia. Spomínal aj na tajné odovzdávanie motákov medzi väzňami, no za najťažšie považoval vypočúvania. Ani po prepustení sa prenasledovanie neskončilo — ŠtB ho ďalej sledovala. Neskôr pracoval ako kostolník v bratislavskom kostole Blumentál.

 

Príchod do Bratislavy

 

Otec sa s mamou stretol tak, že prišiel ako nádejný rehoľník do ich rodiny. Svadbu mali až v roku 1958. Otec si totiž myslel, že situácia s režimom sa vyvinie v prospech cirkvi a že sa rehole vrátia do kláštorov. Keď však zistili, že je to beznádejné, upustil od kňažského povolania a s Katarínou sa zobrali. Do Bratislavy sa presťahovali postupne. Jozef mal najprv garsónku, keď študoval na Stavebnej fakulte. Neskôr ako zamestnanec Priemstavu dostal byt, tak sa presťahovali na Patrónku. V roku 1958 sa narodil aj brat Jozef. Tomáš má ešte sestru Máriu, Katku, Evku, a brata Janka. 

 

Tomáš začal navštevovať základnú školu na Patrónke v roku 1969. Z detstva si pamätal, že jeho otec pracoval na veľkých projektoch, a preto býval doma len zriedka. Spomínal si aj na to, že na Patrónke ešte nestáli domy — všade navôkol bol iba les. Okolie však postupne ožívalo stavebným ruchom. Do školy na Dubovej ulici to mali blízko. Z kádrových posudkov sa rodine podarilo odstrániť zmienku o náboženskom založení, o čo sa zaslúžila Tomášova učiteľka dejepisu pani Nosková. Bola evanjelička a jej manžel bojoval v Slovenskom národnom povstaní.

 

Tomáš si už ako päťročný uvedomoval, že v roku 1968 sa zmenila atmosféra v spoločnosti. Ľudia sa začali inak obliekať, povolené boli minisukne, mladí nosili nové účesy a v rádiách zneli nové piesne.

 

 

Príchod vojsk Varšavskej zmluvy a základná škola

 

V čase vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol Tomáš v Piešťanoch na chate Priemstav s mamou a sestrami. „Ja si pamätám ako tie tanky išli popri Váhu. Lebo my sme boli nad Váhom v takej tej ubytovni v tom lesíku, to je vlastne časť Piešťan Banka. Dole je vidno nábrežie Piešťan, potom sa prejde tým takým starým mostom, tým železobetónovým a popri tom moste, popri tom behu chodili tie ruské obrnené vozy.“ Staršie sestry sa báli, že bude vojna, s čím naplašili aj jeho. Neplánovane si tak na chate predĺžili dovolenku. Domov sa nemohli vrátiť, kým sa situácia neupokojila. Tomáš si pamätal aj na to, ako sa veľmi tešili, keď československá reprezentácia zvíťazila v roku 1969 nad ruskou hokejovou reprezentáciou. Ako deti však nechápali celospoločenský kontext tejto športovej udalosti, pochopili ho až oveľa neskôr. 

 

Tomáš neskôr prestúpil na školu na Košickej ulici so zameraním na matematiku a fyziku. Nové prostredie mu veľmi vyhovovalo — zlepšil si prospech a mal pocit, že práve tam našiel priestor, v ktorom sa môže naplno rozvíjať. Základnú školu ukončil po ôsmom ročníku, keďže deviaty ročník v tom období nebol povinný. V roku 1977 potom nastúpil na gymnázium na Novohradskej ulici.

 

Dospievanie v období normalizácie

 

Tomáš navštevoval množstvo záujmových krúžkov a zaujímalo ho takmer všetko. V dnešnom Prezidentskom paláci chodil na dramatický aj vedecký krúžok. Objavil sa dokonca aj v televíznom programe Výmyselníci s Marošom Kramárom. Vďaka dramatickému krúžku sa dostal aj do Budapešti či k Balatonu.

 

Na toto obdobie spomínal aj cez každodenný život. Oblečenie si často šili sami podľa časopisu Burda, a tak sa naučil šiť aj štrikovať. Veľkou vášňou sa pre neho stali motorky: „Ja som sa stal motorkárom už v pätnástich rokoch.“ Počúval skupiny a interpretov ako Nazareth, Boney M. či Bonnie Tyler.

 

V 70. rokoch už režim vnímal citlivejšie. Ľudia boli opatrní a dobre vedeli, čo môžu povedať a pred kým. „Vnímali sme tých ľudí, aké mali presvedčenie,“ opisoval Tomáš atmosféru na školách a medzi učiteľmi počas socializmu. Otec ich zároveň upozorňoval, aby sa politicky neangažovali. „Pokiaľ som nebol úplne plnoletý, vyhýbal som sa politickým aktivitám.“

 

Postupne sa začal zapájať do života tajnej cirkvi. Stretnutia sa konali po bytoch a domoch rôznych rodín, pričom si miesto a čas odovzdávali nenápadnými odkazmi, napríklad vetou: „Ideme na nemčinu.“ Veľkým momentom bol pre nich rok 1978, keď bol za pápeža zvolený Ján Pavol II.. „Viem, že som bol dojatý,“ spomínal Tomáš. Vnímal to ako silnú morálnu vzpruhu pre veriacich. Mnohí ľudia ho navyše poznali osobne, keďže často navštevoval Tatry.

 

Neskôr sa Tomáš zoznámil aj s kapucínmi. Spočiatku ich spájal futbal na Železnej studničke, no postupne objavoval aj ďalšie aktivity spojené s náboženským životom. „My sme chodili hrávať futbal na Železnú studničku a tam sme sa pri tých futbaloch skamarátili. Potom sme zistili, že futbal a miništrovanie v kostole nie sú jediné aktivity — čím boli viac nábožensky založené, tým boli tajnejšie.“

 

Pašovanie zakázanej literatúry

 

Tomáš maturoval v roku 1981. V tom čase zvažoval aj štúdium teológie, ale bol ešte mladý. Gymnázium končil ako sedemnásťročný a ešte nemal ani birmovku. Napokon nastúpil na Strojnícku fakultu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, kde študoval odbor biotechnika so zameraním na lekárske prístroje. Aj počas vysokej školy zostával v kontakte s kapucínmi. Ich stretnutia mali dve roviny — oficiálnu, venovanú modlitbám a duchovnému programu, a neoficiálnu, počas ktorej spolu diskutovali, chodili na lyžovačky či čundre.

 

Už vtedy prišla ponuka na pašovanie zakázanej náboženskej literatúry. „Spočiatku som váhal, aj z dôvodov, že ja som ešte nebol rozhodnutý pre povolanie kňaza ani rehoľníka a zdalo sa mi to nezodpovedné, že zaťahovať rodinu  do nejakých dobrodružstiev, ale tesne predtým niekedy na Silvestra v 82. som sa rozhodol, že pravdepodobne by bolo pre mňa rozumnejšie nehľadať si dievča a že žiť ako svätý František,“ spomínal Tomáš. Práve vtedy sa definitívne rozhodol zapojiť do tejto nelegálnej činnosti. 

Raz mesačne sa cez víkend spolu s ostatnými uvoľnili zo školy a vyrazili k československo-poľskej hranici. Netušili však, že ich už v tom období sledovala a fotografovala pohraničná stráž. Bolo len otázkou času, kedy niekoho z nich zatknú. O celej akcii vedeli jednotliví účastníci len minimum detailov — zámerne neboli príliš organizovaní, pretože čím menej informácií mali, tým boli lepšie chránení. Až počas výsluchov po zatknutí pochopili, že vyšetrovatelia sa domnievali, že ide o rozsiahlu operáciu riadenú z Vatikánu.

 

Pašovanie prebiehalo tak, že sa na hranici stretli traja ľudia zo Slovenska a traja z Poľska. Termíny bývali dohodnuté približne mesiac vopred. Spočiatku akcie organizoval Peter Žaloudek zo seminára, neskôr sa koordinovali už sami. V deň, keď ich zadržali, bol s Tomášom aj jeho brat Jožko, spolu s Branislavom Borovským a Alojzom Gabajom. „Išli sme do rizika, ktoré nadmieru presahovalo naše predstavy, že koľko ľudí tam boli, možno stovky, možno tisíce ľudí zapojených pri riešení toho procesu, lebo to celé Poľsko aj Československo bolo na nohách, dokonca sa hovorilo o určitých kontaktoch na východný blok, na Moskvu na KGB, tam bol nejaký dôstojník, ktorý to celé dal na to embargo,“ spomínal Tomáš. V Poľsku aj v Československu totiž bezpečnostné zložky nadobudli presvedčenie, že ide o veľkú a centrálne riadenú akciu. 

 

Osudný deň

 

Noc pred zatknutím prespali na fare v Tisovci. Ráno pokračovali cez Starú Ľubovňu do Hniezdneho a následne do obce Mníšek nad Popradom, kde Tomášov brat nechal auto a čakal na ich návrat. Bolo to 12. decembra 1983. Traja mladí muži sa s batohmi vydali smerom k hraničnej čiare v okolí Mníška nad Popradom. Z poľskej skupiny Tomáš poznal Konráda Baneckého a neskôr sa dozvedel aj meno vodiča Pavla Bartulu. Slováci im prinášali výmenou za knihy potraviny. 

 

„Oni išli dole prví a zmizli a my sme ešte čakali, kým sa rozdelíme, aby sme neboli ako identifikovaní, ako teda väčšia skupina a v tom čase už sme videli prichádzať tú hliadku po našich stopách, to znamená, že už sa im nedalo vyhnúť, dalo sa jedine ujsť do Poľska, čo sme vylúčili a tak došlo k tomu stretnutiu s tou strážnou hliadkou. To boli dvaja ozbrojení vojaci s tými krátkymi škorpiónmi,“ spomínal Tomáš. Najprv si mysleli, že ide o zablúdench turistov. Keď vysypali obsah batohov, pohraničníci boli spočiatku nervózni, no postupne začali byť agresívni. 

 

Po zadržaní nasledovali tvrdé výsluchy. Vyšetrovatelia používali obušky, kričali na nich, nútili ich celé hodiny stáť a nedovolili im spať. Prvý výsluch absolvovali ešte na hranici, potom ich umiestnili do samostatných ciel. Neskôr vypovedali pred prokurátorom. Tomáš sa držal jedinej odpovede — že odmieta vypovedať. Vyšetrovanie trvalo štyri mesiace a sprevádzal ho neustály psychický aj fyzický nátlak. Väznili ich v rôznych častiach Poľska a Tomáša počas prvých mesiacov pri výsluchoch bili. Až neskôr pochopil, že medzi väzňami na celách boli aj nasadení agenti, ktorí sa však správali priateľsky. Pri výsluchoch sa pravidelne striedali traja vyšetrovatelia a Tomáš nemal možnosť kontaktovať rodinu ani známych. Neskôr im pridelili miernejšieho prekladateľa, ktorý im podľa Tomášových slov držal palce, aby sa zo situácie dostali. Tomáš sa počas výsluchov snažil nič nepotvrdzovať. Poľských účastníkov pašovania napokon nesúdili.

 

Situácia v Poľsku bola veľmi zlá. Nemali tam povolených vlastných advokátov, až po návrate na Slovensko mu bol jeden pridelený. Osem a pol mesiaca sa nemohol s nikým stretnúť, okrem právnika. Na poľských celách navyše svietilo svetlo nepretržite celú noc.

 

Do Košíc ich previezli 19. apríla 1984, v máji pokračoval presun cez Ilavu do Bratislavy. Aj na Slovensku sa vyšetrovanie začalo prakticky odznova a museli opätovne absolvovať sériu výsluchov. Nepodarilo sa však dokázať, že pašovanie vykonávali dlhodobo — neskôr ich súdili iba za jedinú akciu. Do 31. júla 1984 boli väznení v bratislavskom Justičnom paláci. Fyzické násilie sa už neopakovalo, no vyšetrovatelia používali vyhrážky a psychický tlak. Podľa Tomáša bolo cítiť, že slovenské orgány sa chceli prípadu čo najskôr zbaviť. Spis putoval medzi Starou Ľubovňou a Bratislavou a objavili sa aj snahy rozšíriť trestné stíhanie na jeho brata, čo však vnímal len ako ďalšiu formu nátlaku.

 

Fyzické násilie sa už neopakovalo, no vyšetrovatelia používali vyhrážky a psychický tlak. Podľa Tomáša bolo cítiť, že slovenské orgány sa chceli prípadu čo najskôr zbaviť. Spis putoval medzi Starou Ľubovňou a Bratislavou a objavili sa aj snahy rozšíriť trestné stíhanie na jeho brata, čo však vnímal len ako ďalšiu formu nátlaku.

 

Mediálne známy prípad

 

Na súdne pojednávanie čakali až do marca 1985. Ak by Tomáš počas vyšetrovania mlčal, existovala možnosť, že by ho prepustili. On však nedodržal odporúčanú dohodu a otvorene priznal, že vedel, že prevážajú náboženskú literatúru. Práve toto priznanie napokon prispelo k tomu, že ho súd uznal za vinného. Súdny proces trval tri dni. V pojednávacej miestnosti bolo podľa Tomáša množstvo agentov a straníckych funkcionárov, ktorí prišli pravdepodobne na príkaz režimu. Verdikt znel jednoznačne — vinní z pašovania. Tomáš dostal podľa rozsudku trest odňatia slobody na šestnásť mesiacov (neskôr znížená na dvanásť mesiacov, pozn. ed.), jeho priatelia boli odsúdení ešte prísnejšie.

 

Do väzenia však nenastúpil okamžite. Najskôr absolvoval vojenskú službu vo Zvolene. Až potom nastúpil do väznice s nepriamym strážením v lokalite Žabí majer v Bratislave. Počas výkonu trestu pracoval na stavbe ženskej väznice v Hrnčiarovciach. Napriek väzenskému prostrediu si spomínal aj na bežné chvíle každodenného života — väzni mali kapelu, obrábali záhradu a spoločne sledovali futbalové zápasy.

 

Ich prípad rezonoval aj v zahraničí a informovala o ňom rozhlasová stanica Hlas Ameriky. Mimoriadne prekvapenie prišlo 16. apríla 1985, keď americký prezident Ronald Reagan na Medzinárodnej konferencii o náboženskej slobode vo Washingtone spomenul Branislava Borovského ako jednu z troch konkrétnych obetí náboženského útlaku vo východnom bloku.

Až neskôr si trojica pašovateľov uvedomila, že ich prípad mohol dopadnúť oveľa horšie. „Mali sme medzi sebou aj ľudí, ktorí boli neskôr klasifikovaní ako agenti,“ spomínal Tomáš.

 

V roku 1990 boli všetci traja rehabilitovaní. Podľa Tomáša však prišlo rozhodnutie príliš skoro po páde režimu, a preto štát ešte nepriznal, že ich činnosť mala byť už v časoch socializmu posudzovaná nanajvýš ako priestupok, nie ako trestný čin.

 

 

Po odpykaní trestu

 

Po návrate z väzenia sa Tomáš chcel vrátiť k štúdiu strojariny. Pre svoju minulosť však narážal na odmietanie a nedokázal si nájsť miesto v odbore. Napokon sa zamestnal ako výškový špecialista v horolezeckom oddiele Tatraregena. Spolu s kolegami inštalovali ochranné siete nad železnicami a cestami, aby zabránili pádu skál. Vďaka tejto práci spoznal takmer celé Slovensko.

Nasledujúci rok však musel ešte dokončiť vojenskú službu v juhočeských Klatovoch, kde zostal až do roku 1988. Veliteľ mu za dobré správanie podpísal prihlášku na štúdium na Karlova univerzita. Na Matematicko-fyzikálnu fakultu nastúpil v roku 1989. Po páde režimu už kontakty s kapucínmi neudržiaval. Postupne totiž zistil, že medzi ľuďmi z ich okruhu sa nachádzali aj viacerí spolupracovníci tajnej polície. Napriek tomu sa nevzdal svojho rozhodnutia stať sa kňazom.

 

Teológiu študoval aj popri štúdiu na vysokej škole v Prahe. V roku 1994 mu zákon umožnil to, že sa stal kňazom aj bez toho, že by strávil roky v seminároch. „Som úplne ináč vyformovaná duchovná osobnosť.“ Bolo to aj preto, že bol nedostatok kňazov. Započítali sa mu štúdiá v Prahe, aj skúšky z podzemnej teológie. Na Prešovskej fakulte študoval diaľkovo a nakoniec si tam urobil aj magisterskú skúšku v roku 1993. Potom pokračoval v ďalších štúdiách. Stal sa nemocničným kaplánom, ale aj učil fyziku a náboženstvo na strednej škole, a biofyziku na Pedagogickej fakulte. Venoval sa aj sociálnej práci. Štúdiá ukončil až keď mal 40 rokov. Jeho prvé pôsobisko bolo v kláštore, neskôr ako farár v Podkoniciach, potom bol 9 mesiacov v Ríme. Pracoval tam ako informatik a štatistik. Po návrate pôsobil 3 roky v nemocniciach. Posledné roky pôsobil v Bratislave a Pezinku v kláštoroch.

 

Cez pandémiu mal zdravotné problémy a museli mu transplantovať pečeň, preto musel spomaliť s prácou. V súčasnosti len vypomáha v oblasti pastorácie a práce so závislými a s politickými väzňami. Dával dokopy aj archív u Kapucínov, zháňal hlavne spisy z obdobia komunizmu. Napriek tomu, že v živote musel prejsť vemi náročnou skúškou, jeho životným mottom je, že vždy treba ísť ďalej, napriek všetkému. Zmyslom jeho života je duchovný rast.