The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Rastislav Kocour (* 1968)

• narodil sa 1. decembra 1968 v Bratislave

• na základnú školu chodil na Hálkovej a na Riazanskej ulici

• starý otec bol pri bombardovaní ťažko ranený

• druhý starý otec bol sudetský Nemec

• 1983 nastúpil na Gymnázium Hubeného v Bratislave

• od 1986 dobrovoľník v hnutí Strom života

• pomáhal pri záchrane Čiernohorskej železničky, Ľupčianskeho a Spišského hradu a martinského skanzenu

• 1987 začal študovať na Slovenskej technickej univerzite

• 1989 počas Nežnej revolúcie maľoval plagáty a vešal ich po Bratislave

• 2023 pracuje ako predajca poľnohospodárskych strojov (od 1998)

V čase, keď so spolužiakom plánovali výlet na Devín, im ani nenapadlo, že na nich kvôli tomu bude niekto mieriť samopalom. Vtedy už ale vedeli, že systém, v ktorom žijú, nefunguje. Rezonovali v nich texty piesní Nohavicu, Mertu či Kryla.

Rasťo Kocour sa narodil 1. decembra 1968 v Bratislave. Vyrastal v trojgeneračnom byte, kde žil s bratom, rodičmi i starými rodičmi. Keďže tí už boli na dôchodku, starali sa o neho a on nechodil do škôlky. Podľa jeho slov to veľmi neprispelo k jeho socializácii. I keď neďaleko vyrástli panelákové sídliská, kde sa hrávali deti, nepatril tam. „Musel som sa mamy dovoľovať, či tam môžem a častokrát som to povolenie nedostal. Pre mňa osobne to malo ten následok, že vulgarizmy som začal používať oveľa neskôr ako moji rovesníci,“ konštatuje so smiechom. Veľa času tiež trávil v záhrade pri bytovke, kde sa naučil aj niečo pestovať.

Starého otca Ernesta, ktorý pochádzal z Tomášikova a mal maďarský pôvod, volal opapa, starkú Barboru, „Prešpuráčku“ s rakúskymi koreňmi, omama. Doma hovorili po maďarsky aj po nemecky a maďarčina bola pre Rasťa druhým jazykom. So starým otcom sa Rasťo často rozprával a tak napríklad zistil, prečo si jeho opapa urobil strojnícky preukaz na parný stroj. „Vtedy sa v Tomášikove oralo tak, že sa pluh upevnil na lano medzi dvomi mašinami a tie si ten pluh ťahali medzi sebou. Z dnešného pohľadu komplikované, ale uľahčilo im to robotu, keďže dovtedy orali len kone.“

Pred frontom utiekli do Rakúska

Opapa takmer prišiel o život, keď počas bombardovania Apolky na neho spadla ťažká kovová brána a utrpel vážne zranenie lebky. „Keď sa blížil front, ktorý mal ísť cez Bratislavu, opapa poslal omamu aj s mojou mamou, ktorá mala vtedy 7-8 rokov, za príbuznými do Rakúska, lebo sa hovorilo všeličo o ruskom vojsku. A keď vojna skončila, bolo dosť obtiažne vrátiť sa naspäť. Urobili to tak, že sa stretli na nejakom prechode, ktorý ešte nebol oficiálny, len tam boli nejakí vojaci, ale neboli ploty. A moja matka sa mala akože hrať na tých lúkach a tak nenápadne prejsť na tú slovenskú stranu, čo sa jej aj podarilo.“

Naverboval by ho Wehrmacht

Otcova mama Metodejka Rasťovi rozprávala o strašnej chudobe, v ktorej vyrastali. Pochádzala z početnej sedliackej rodiny z okolia Rajhradu a aby sa dokázali uživiť, postupne sa roztrúsili po svete. Ona odišla do Bratislavy, kde sa zamestnala ako slúžka. Starý otec Antonín bol sudetský Nemec. Po prvej svetovej vojne odišiel do Prahy, kde sa vyučil za záhradníka. Jeho odchod zo Sudet bol šťastný krok, inak by ho cez druhú svetovú vojnu s najväčšou pravdepodobnosťou naverboval Wehrmacht. Po vyučení odišiel za robotou do Bratislavy, do záhradníctva pani Valentovej v Karlovej Vsi. Tam spoznal svoju budúcu ženu. V Karlovej Vsi vychovávali Rasťovho otca Rastislava, od ktorého vie, že počas druhej svetovej vojny bola v miestach dnešného Parku SNP (v Líščom údolí, pozn. edit.) cesta do kameňolomu, kde mala nemecká jednotka sklady munície a pri ústupe pred frontom tam všeličo nechali. Otec s kamarátmi sa tam potulovali, zbierali patróny a robili si z nich výbušniny. Jedného chlapca stála táto zábavka prsty na ruke.

Na francúzštine počúvali o vojne

 Na základnú školu začal Rasťo chodiť na Hálkovej ulici, od piateho ročníka pokračoval na Riazanskej. Po vzore staršieho brata sa učil hrať na harmonike, čo však z duše nenávidel a vždy sa snažil z hodín uliať. No keď v pätnástich začal brnkať na gitare, zistil, že za tých dlhých šesť rokov získal slušné základy. „Nikdy nevieš, keď sa niečo naučíš, kedy sa ti to bude hodiť. Aj keď z prvého pohľadu sa ti to bude zdať, že toto ja v živote potrebovať nebudem. Ale to sa niekde ukladá a v podstate nejako sa rozvíjaš aj vďaka tomu.“ Okrem vtedy bežnej ruštiny bola druhom stupni ako doplnkový jazyk francúzština. Vyučoval ju rodený Francúz, ktorý na Slovensku ostal po prechode frontu. Podľa Rasťa to bol skvelý človek, ale mizerný učiteľ. „Strašne radi sme ho nakriatli, aby nám rozprával, aké to bolo vo vojne. A on sa chytil a na samotnú francúzštinu sa vôbec nedostalo. Potom na záver hodiny sme zaspievali dve tri francúzske ľudové pesničky. Takže za celé štyri roky som sa tú francúzštinu nenaučil.“ Inak bola tá jazyková vybavenosť mizerná, aj keď v Bratislave chytali rádiový i televízny signál z Rakúska. Keďže sa však nemčinu neučili, boli v podstate od vysielania odstrihnutí. 

Keď v niečom vyrastáš, nemáš šancu rozoznať nebezpečenstvá

Už na základnej škole sa Rasťo dostal do kontaktu s politickou propagandou. V triede po stenách viseli komunistické heslá a pri socialistických výročiach ako nástenkár tvoril nástenky s fotkami predstaviteľov socializmu. Spomína si, ako jednu nástenku musel prerobiť, lebo zavesil obrázky vrátane Lenina nakrivo, čo bolo chápané ako narážka na to, že sa celý režim nakláňa. On sám to však vtedy vôbec nevnímal. S otcom sa tiež zúčastňoval prvomájových sprievodov, avšak dôvod ich účasti rozosmieva Rasťa aj po rokoch „Každý podnik ti dal nejaké mávatká a môj otec tie mávatká potreboval k paradajkám. Takže sme išli do Tesly, nabrali mávatiek, koľko sa dalo, a išli sme do sprievodu.“ Tento príklad podľa neho vyjadruje postoj ich rodiny k politike, ktorú charakterizuje ako „klasickú proletársku famíliu“, čo sa nikdy nezaujímala o politiku. Až na starého otca Ernesta, ktorý po vojne vstúpil do komunistickej strany. V roku 1953 z nej vystúpil, keď po menovej reforme prišiel o všetky úspory. Keďže rodičia pracovali ako elektrotechnici v Tesle, nepotrebovali byť v strane. Neboli však úplne apolitickí, ale skôr konformní. Nevytŕčali a ako mlčiaca väčšina išli s prúdom. Rasťa ani nenapadlo čudovať sa nad tým, prečo je iskričkou či pionierom. „To máš ako keby si vyrastal pred druhou svetovou vojnou v Nemecku, tak ťa ten systém tiež zomelie. Takisto by ti chýbal ten pohľad zvonku, že do prdele, však táto ideológia je niečo úplne hrozného. Nie. Lebo vyrastáš v tom a nemáš tú možnosť rozoznať nebezpečenstvá toho celého.“

Realita zachytená v piesňach

K zlomu v jeho chápaní komunistického režimu prišlo po nástupe na gymnázium. Spolužiaci boli klasicky rozdelení na depešákov a metalistov. V jeho partii počúvali Nohavicu, Kryla, Plíhala či Mertu a on sám hrával ich songy na harmonike a na gitare. Ich texty v nich rezonovali. Vedeli, že tí umelci nie sú úplne akceptovaní režimom. Chodievali aj čundrovať. Vtedy to nebrali ako politickú revoltu, ale ako príležitosť vypadnúť z dohľadu rodičov. Nielen vďaka predstaviteľom undergroundu začali ostrejšie vidieť rozdiel medzi tým, čo sa oficiálne proklamuje a čo sa v skutočnosti žije. Typickou ukážkou tejto dvojtvárnosti bol postoj a reakcia vlády na výbuch jadrovej elektrárne v Černobyli. „Celé sa to, samozrejme, tutlalo. Čo sa stalo, sme sa dozvedeli týždeň-dva po tom. S tým, že komunisti úplne bagatelizovali dopady toho celého na Československo.“

Režim zastrašovania

Už takmer nefunkčný systém sa ľudí snažil udržať v nečinnosti aj zastrašovaním. Rasťo túto stratégiu režimu pocítil na vlastnej koži. Pri stopäťdesiatom výročí výstupu štúrovcov na Devín vymysleli s kamarátom, že tento výlet zopakujú. Urobili plagáty a dali ich do školy. V deň výletu ale pršalo a zišli sa iba traja. A tak sa rozhodli zviezť k Devínu autobusom. „Pod hradom sme začali filozofovať, kde je ešte Československo, kde je hranica, a kde už je Rakúsko. A ako sme tak stáli, tak sme si to, samozrejme, ešte rukami ukazovali. Za dve minúty dofrčali pohraničníci.“ Jeden im so samopalom v ruke prikázal, aby sa ani nepohli. Druhý napichol poľný telefón na stĺp a niekomu na druhom konci ohlásil: „Tak už ich máme!“ Potom si zapísal ich údaje z občianskych preukazov, aj kde chodia do školy a prikázal im nasadnúť na prvý autobus späť do Bratislavy. Doma sa rodičia báli, čo z toho bude a či ich deti vôbec pustia k maturitám. V škole, na ich počudovanie, o tom nepadlo ani slovo. „V podstate je to prkotina, ale je to taká nechutnosť, čo sa ti udeje, a ty vtedy cítiš, že ako si oproti tomu systému bezbranný a môžu s tebou mávať, ako chcú.“

Strom života nemal so SZM spočiatku nič spoločné

V roku 1986 sa v rámci letných prázdnin začal Rasťo po vzore kamaráta aktivizovať v ochranárskom hnutí Strom života, ktoré združovalo deti a mládež. Cieľom hnutia bol osobnostný rozvoj účastníkov cez zveľaďovanie prírody a záchranu kultúrnych pamiatok Slovenska. Pre Rasťa bola účasť na táboroch silným momentom. Stretol veľa inšpiratívnych osobností, s ktorými sa podieľal napríklad na záchrane úzkokoľajnej železničky v Čiernom Balogu či pri oprave Spišského a Ľupčianskeho hradu. Srdcovkou mu boli tábory v martinskom skanzene, kde spoznal svoju životnú partnerku. Pri každej akcii išlo viac-menej o jednoduché údržbárske práce. Čistili areál od náletových drevín, premaľovávali staré vagóny, zdatnejší chlapci narovnávali koľajisko, ktoré leží na makadame. Zaujímavosťou bolo, že iniciatíva spočiatku nepatrila pod Socialistický zväz mládeže. „Vždy musí byť niekto, kto sa tomu oddá a vrazí do toho to nadšenie a svoju energiu. A keďže sa toto darilo, vtedy si na to potreboval politické krytie, tak sa to hodilo pod SZM.“ V prípade Čiernohorskej železničky boli takými hýbateľmi Vlado Paško a Klára Jančurová, ktorí sa zaslúžili o jej záchranu v hodine dvanástej. Železničku chcel totiž silou-mocou úplne zrušiť riaditeľ Lesného závodu Čierny Balog, Ferdinand Bevilaqua. Množstvo koľají už stihli povytŕhať.

Ženy dorážali Nemcov motykami

Každý tábor mal zodpovedného vedúceho a hospodára. Tí boli väčšinou starší. Z ostatných účastníkov (okolo 25 ľudí) bol jeden palier, ktorý menežoval robotu, a druhý inštruktor, ktorý sa staral o voľný čas. Na prvom tábore bol Rasťo iba bežný účastník, na ďalší rok už robil inštruktora, ktorý tie hry pripravoval. Viac či menej sa zúčastňoval aj na organizovaní ďalších táborov. S viacerými účastníkmi ostal v kontakte. Bežný deň v tábore vyzeral tak, že sa ráno išlo na šesť hodín do roboty (maximálny pracovný čas pre mladých do 18 rokov), potom bol obed, pauza a komponovaný voľný čas. Buď sa hrali hry, alebo navštevovali zaujímavé miesta. Po večeroch sa znova hrávali hry. Pri jednej aktivite sa vytvorili dvojice, ktoré mali za úlohu nadviazať kontakt s ľuďmi z okolia a priniesť nejaké zaujímavé príbehy, napríklad z druhej svetovej vojny. „V Čiernom Balogu bol tvrdý odpor voči Nemcom. Keď tam boli nejaké boje a ostali tam ranení Nemci, keď ustupovali pred partizánmi, tak miestne ženy chodili s motykami a dorážali tých Nemcov. Čo sa ti možno zdá neľudské, ale, do prdele, bola vojna a takto to fungovalo.“

Do revolúcie sa okamžite zapojil

V počiatkoch revolučných snáh Rasťo registroval hlavne to, že na rozdiel od okolitých krajín sa u nás absolútne nič nedialo. „To bolo, že Perestrojka, Glasnosť, hurá hurá! ale ticho po pěšine. U nás sa to všetko vrátilo k tomu, že dobre, nakreslime nejaké heslá, rozvešiame ich po budovách, ale, preboha, len nič nemeňme na tomto systéme!“ Do Sviečkovej manifestácie sa nezapojil, spomína si však, že študenti dostali rektorské voľno, aby tí, čo nepochádzali z Bratislavy, odišli domov a nezúčastnili sa jej. V piatok 17. novembra 1989 mal ako každý iný piatok namierené aj so spolužiakmi do Petržalky na vojenskú katedru, kde ich pripravovali na povinnú vojenskú službu. Dochádzku brali študenti vážne. Stačili dve neospravedlnené hodiny, aby dostali vyhadzov, čo by znamenalo, že by po škole namiesto jedného roka museli absolvovať dva roky vojenčiny. Keď sa ale dozvedeli o štrajku, neváhali sa zapojiť. „U nás na katedre okamžite prišlo k okupačnému štrajku a absolútne sa nevyučovalo. Nebol som organizátorom, ale všetkých akcií som sa zúčastňoval. Kreslili sme plagáty, vešali ich po Bratislave. Celý tento proces bol pre mňa osobne jedna neuveriteľne nádherná eufória. Krajší pocit som nezažil, ako tie časy vtedy.“ Dobrovoľníci maľovali plagáty v prízemnom priestore strojníckej fakulty. Organizátori sa schádzali na poschodí v aule. „Za všetkých študentov to bolo, myslím, na Vysokej škole múzických umení. Bola to kaviareň v Dome protifašistických bojovníkov, takže sa to automaticky prezývalo medzi mladými „U fašistov“. Tam boli skoro všetci.“

Ísť voliť je nevyhnutnosť

V roku 1990 sa Rasťovi narodil prvý syn a absolvoval svoje prvé voľby, ktoré boli zároveň prvými slobodnými po revolúcii. Po prvotnej eufórii ale prišlo aj určité vytriezvenie. Nastal klasický politický boj o to, kto si čo uchmatne. Mečiara prirovnáva k buldozéru, ktorý bral všetko ľavým hákom. Ľudia v jeho blízkosti to vedeli a nemali absolútne žiadne škrupule. Kredit preto u neho stratil aj tribún novembrových námestí, Milan Kňažko. 

Dnes Rasťo nevie odpustiť Igorovi Matovičovi, že zmaril obrovskú šancu niečo zmeniť tým, ako absolútne znechutil ľudí. Tým urobil neuveriteľne zlú službu celej spoločnosti, pretože hrozí, že sa k moci znova vrátia tí, ktorí tu už boli. Stále je však presvedčený, že ísť voliť v demokratických voľbách je nevyhnutnosť. „Ja každému, kto mi povie, že nemá cenu ísť voliť, lebo je to furt také isté a nič sa nemení, hovorím, že ten princíp je jednoduchý: Keď nejdeš voliť, tak tvoj hlas sa prerátava v prospech tých, ktorí ti najviac lezú na nervy.“

Najviac ho formovalo divadlo a Strom života

V roku 1992 Rasťo ukončil štúdium a absolvoval vojenskú službu v Břeclavi. Patril k posledným, ktorí si vojenčinu odkrútili v Čechách. Keď sa rozdelila federácia, už nebolo možné slúžiť v armáde cudzieho štátu a našich automaticky preveľovali na Slovensko. Väčšina ľudí z jeho sociálnej bubliny bola proti rozdeleniu a posledného spoločného Silvestra preplakali. S odstupom času si ale myslí, že to bolo lepšie riešenie a vďaka tomu majú dnes Slováci s Čechmi lepšie vzťahy. Po ukončení vojenčiny (1993) sa snažil čo najskôr zabezpečiť rodinu. K synovi Jergušovi, ktorý dostal meno po Rasťovom kamarátovi z gymnázia, pribudol druhý syn Samuel. Nejaký čas pracoval ako obchodník pre rôzne počítačové firmy a od roku 1998 sa začal živiť ako predajca poľnohospodárskych strojov, čo robí dodnes. Pri tejto práci mu veľmi pomohli skúsenosti z pôsobenia v študentskom divadle, ktoré ho z nepriebojného chlapca transformovalo na sebavedomo vystupujúceho muža. Okrem divadla ho v živote najviac formovali práve tábory Stromu života, vďaka ktorým spoznal nielen svoju ženu Evu, ale aj veľa iných vzácnych ľudí a zažil množstvo nezabudnuteľných okamihov.