The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Radovan Kaplan (* 1966)

Byť tu len tak pre radosť a šťastie

  • narodil sa v Karvinej, meste na Morave (1966)

  • študoval na Vojenskom gymnáziu Jana Žižky z Trocnova v Opave

  • študoval VVTŠ Liptovský Mikuláš (1984 – 1989)

  • pôsobil v Československej lidovej armáde v útvare Rožmitál pod Třemšínem (1989)

  • presťahoval sa na Slovensko (1992)

  • pôsobil v hudobnej skupine Mince vo fontáne (1999 ‒ 2014)

  • pôsobil v hudobnej skupine Karavana (od 2017)

Radovan Kaplan patrí k českej menšine žijúcej na Slovensku, kam sa presťahoval v roku 1992. Bolo to v čase, keď ešte slúžil v armáde a požiadal o prevelenie na územie Slovenska. Počas socializmu sa podľa jeho slov mal on aj jeho rodina dobre, ale nedalo sa „vystrkovať rožky.“

Rodinné zázemie

Pamätník sa narodil v baníckom meste Karvina, ktoré sa nachádza na Morave. Jeho otec bol baník a matka vystriedala viacero povolaní. Starí rodičia zo strany matky sa venovali poľnohospodárstvu. Keď po roku 1948 nastalo združstevňovanie a svoj statok museli odovzdať do Jednotného roľníckeho družstva, na svojom statku zostali pracovať ako jeho zamestnanci. Počas prázdnin, ktoré trávil so svojimi starými rodičmi, žil dedinským životom. Vypomáhal s poľnohospodárskou prácou.

Narodil sa v roku 1966. O dva roky neskôr, 21. augusta 1968, nastala dlhoročná okupácia kvôli vojskám Varšavskej zmluvy. Na tieto časy si pamätník pamätá iba z rozprávania svojich rodičov. Samotný príchod vojsk ale nezažili, pretože boli práve na ceste do Jeseníka, kúpeľného mesta v Olomouckom kraji. Bývali tam jeho starí rodičia, takže ich táto udalosť nezastihla.

Bujaré detstvo

Svoje detstvo strávil dobrodružne – v priľahlých lesoch a okolí. Vonku trávil prakticky celé dni a spolu s kamarátmi vymýšľali rozličné lapajstvá. Jeden večer počas žatvy robotníkom zobrali náradie. „Potĺkali sme sa okolo kombajnov a na jednom bola otvorená skrinka s náradím. Tak sme si zopár tých vecí požičali.“ Na neďalekom vrakovisku ho využili na prieskum starých strojov. „Našiel sa taký iniciatívny, lojálny občan, ktorý nás tam pristihol.“ Ten im náradie zobral. „Dokonca to prišli vyšetrovať policajti a musel som ísť na výsluch.“ Prípad bol uzatvorený ako „mladícka nerozvážnosť“. Po letných prázdninách ho však opäť prekvapili vyšetrovatelia. Incident bol prešetrovaný ako sabotáž žatvy a riešil sa aj v spolupráci so školou, ktorú pamätník navštevoval. Na výsluch si spomína veselo. Otázky vyšetrovateľov zodpovedali s chladnou hlavou a nebol na nich vyvíjaný nijaký nátlak. „Aj oni to zrejme brali ako klukovinu, no museli to uzavrieť.“ 

Žiakom základnej školy v Karvinej sa stal v období normalizácie. Na agresívnu propagandu si však nespomína. Aj pioniersky tábor bol pre mladého pamätníka zážitkom. „Chodili sme na tábory, čundre, učili sme sa prežiť v prírode, rezať drevo a zapaľovať oheň.“ Jeho vedúci boli Ivan Vaclavík a Vláďa Fuchs.

Vojenská disciplína, hudobná mladosť a zakázané podujatie

Po ukončení základnej školy nastúpil v 80. rokoch na Vojenské gymnázium Jana Žižky z Trocnova v Opave. Nároky na uchádzačov boli na vojenských školách nižšie ako na civilných. Pamätník sa chcel stať vojenským lekárom. Domnieval sa, že vojenské gymnázium mu zaručí miesto na Lekárskej fakulte v Hradci Králové, ale mylne. „My sme boli predurčení ako tankisti, delostrelci, spojári, letci...“ Na škole vládla vojenská disciplína, ale jemu to neprekážalo, pretože už od detstva bol vedený k poriadku. „Chodili sme v uniformách, museli sme byť ostrihaní, museli sme mať v skriniach komínky. Niektorí z toho boli nešťastní.“

Na vojenskom gymnáziu pôsobil orchester, ku ktorému sa pridal ako basgitarista. V tomto hudobnom telese mal možnosť nadviazať na vedomosti získané na Ľudovej škole umenia, kde sa učil hrať na klavíri. Inklinoval však práve k basgitare. Základy sa naučil sám – z knihy. Pôvodný vedúci orchestra po konflikte s politickým vedením na škole odišiel a orchester si pod taktovku vzal Venca Dvořák. „Pod jeho vedením sme začali robiť niečo úplne iné.“ Začali sa orientovať na tanečnú hudbu a skupinu pomenovali Projektil. „Ten názov bol vojenský, takže sme zbytočne neprovokovali.“ Postupne priberali do skupiny aj ďalších hudobníkov, ktorí si prinášali aj vlastné nástroje. „V tej dobe som sa vrátil ku klávesom.“ Pamätník mal možnosť zahrať si na aparatúre, ktorú by si v tom čase nemohol dovoliť kúpiť. Kapela hrala na rôznych podujatiach, ako boli napríklad Nedeľné čaje o piatej, či na rôznych oslavách „papalášov“. Aj vďaka tomu sa tešili tvorivej slobode vo svojom rockovo orientovanom projekte Skrat. „Ako znak sme mali také veľké ucho a veľký blesk cez to.“ V tomto projekte hrali napríklad vlastné skladby alebo od kapely Deep Purple. „Keby by sme začali hrať nejaké zakázané skladby, tak by nás upozornili. Ale v podstate nám dali pokoj.“

So skupinou Projektil sa začali zúčastňovať na Armádnej súťaži umeleckej tvorby a na festivale Politická pieseň. Zatiaľ, čo spolužiaci chodili na rôzne bojové nácviky, pamätník s kapelou nacvičovali na súťaž. Každá kapela hrala štyri skladby. „Mohli sme si hrať, čo sme chceli, ale jedna pesnička musela byť z tzv. “zlatého palcátu.“ To bol jednotný zoznam skladieb s armádnou tematikou. Skladbu mohli ale zahrať aj rockovo. Súťaže sa konali vo viacerých mestách. „Naložili sme do autobusu reprobedne, nástroje a takéto záležitosti a vyrazili sme do Považskej Bystrice.“ Dostali stravné lístky a vreckové. Samotná súťaž sa konala v kultúrnych domoch. Na podujatí sa spriatelili s hudobníkmi z ostatných vojenských škôl. „Boli to neskutočné zážitky.“ Súčasťou festivalu boli aj koncerty v obciach, ktoré boli kapely povinné usporiadať. „Prišli sme tam o siedmej, ale hrať sme začali až o deviatej, keď ľudia prišli z polí.“ Na vyhodnotení dostali od poroty rady pre ďalší rozvoj a ocenenia.

Ako oduševnení muzikanti si pamätník so svojou kapelou naplánovali na záver stredoškolského štúdia záverečný koncert. Premysleli si dramaturgiu a zaobstarali potrebné vybavenie a aparatúru. „Pozháňali sme všetko možné.“ Naplánovali si, že po zotmení všetko stmavne a koncert sa zaháji zvukom splachujúceho sa záchoda, tvrdým rockovým akordom a rozžiarením scény farebnými reflektormi. Podujatie sa však napokon nekonalo. „Podcenili sme to. Neporadili sme sa s politickým oddelením na škole a oni nám to zatrhli.“

Ostravská čierna burza a poľské vysielanie

Mnohé z albumov, ktoré boli nedostupné alebo zakázané, sa dali zaobstarať na čiernej burze v Ostrave. Na nej predávali poľskí predavači vinylové platne, kazety, ale aj oblečenie a elektroniku. „Za 500 korún sa tam dali zohnať vinyly. Poliaci k tomu mali vždy lepší prístup ako my. Nemôžem  pochopiť, ako to fungovalo.“ S prechádzaním hraníc nebol problém.  „Bola to taká polooficiálna vec. Úrady to trpeli, pretože tiež z toho potrebovali niečo mať.“

K hudbe, o ktorú sa zaujímal, sa mohol dostať aj vďaka poľskému rozhlasu, keďže býval blízko hraníc. V éteri rozhlas vysielal kompletné albumy v stereo kvalite. „Pustili polovicu platne, moderátor povedal pár slov, otočil platňu a pokračovalo sa.“ Vysielanie si nahrával na magnetofón. V Poľsku navyše v 80. rokoch vzniklo veľa nových kapiel, ktoré pamätníka oslovili - ako napríklad Kombi.

Na ceste ku kariére vojaka

Po absolvovaní vojenského gymnázia začal študovať ako spojár na Vysokej vojenskej škole v Liptovskom Mikuláši, meste na severe Slovenska. Ako gymnazista musel najskôr splniť základnú vojenskú službu. „Musím povedať, že na tej škole bol veľmi široký záber.“ Študenti mali semináre, laboratórne cvičenia, neskôr odborné predmety. „Najhorší bol prvý semester, tam bola matematika vo veľa podobách.“

So svojimi spolubývajúcimi prišiel na spôsob, akým si zabezpečiť chvíľu voľna. „Išli sme na predtermín, urobili sme skúšku, dali sme si ju zapísať do indexu, ale nezapísali sme ju do klasifikačného hárku.“ Tento výkaz kontrolovali na fakulte a na jeho základe prideľovali študentom služby. Skúšku si zapísali až neskôr, v riadnom termíne. „Potom to pokračovalo znova ako pred skúškami.“

Pamätník sa už v druhom ročníku prihlásil ako pomocná vedecká sila. Venoval sa optickým káblom, ktoré boli v 80. rokoch novinkou. „Naučil som sa veľa vecí, mohol som si “bastlit.“ Jeho pôsobenie mu pomohlo aj pri písaní diplomovej práce, keďže mu stanovili tému, pri ktorej mohol všetky svoje poznatky zúročiť.

Počas štúdia na vysokej škole sa však hudbe venoval iba málo, pretože stratil zázemie, ktoré mu poskytovalo vojenské gymnázium. „Celú vysokú školu som v podstate vôbec nehral.“ Na vysokej škole mal však veľmi dobré podmienky pre športové aktivity.

V 80. rokoch na scéne zahraničnej politiky nastali veľké zmeny. Do čela Komunistickej strany Sovietskeho zväzu bol zvolený Michail Gorbačov. Na vojenskej škole, ktorú pamätník navštevoval, sa však tieto udalosti neprejavili. „My sme si žili svojím životom, ako štát v štáte.“

Odmäk v armáde

Po ukončení vysokej školy dostávali absolventi tzv. určovacie lístky. „Ja som chcel ísť do Brna, Ostravy alebo zostať v Liptovskom Mikuláši.“ Nakoniec bol ale odvelený do mesta Příbram, nastúpiť mal 1. augusta 1989. Pridelený bol do útvaru v Rožmitáli pod Třemšínem, neďaleko od Příbrami. V jeseni roku 1989 sa v Československu začali celospoločenské zmeny. „Niektorí vojaci to schvaľovali, niektorí nie. “Rebelovať vojaci nemohli, pretože im v tom bránili predpisy.

V tom čase bol pamätník kandidátom komunistickej strany. „Povedal som im, že sa ešte necítim taký zodpovedný, aby som bol komunista.“ Členstvu v strane sa teda vyhol. Musel sa však zúčastňovať straníckych stretnutí, kde sa hovorilo o vtedajších udalostiach a nariadeniach. Život v armáde sa postupne stál dôstojnejším – vojaci si mohli napríklad prehrať videofilmy, neskôr sa začala skracovať vojenská služba.

„Kolega mal dobrých kamarátov na ústredí v Prahe.“ Pamätník mal teda čerstvé informácie, údajne sa začalo uvažovať o zavádzaní niektorých zmien, ako napríklad o racionalizácii ekonomiky, súkromnom podnikaní v oblasti služieb alebo povolení vycestovať do zahraničia. „Nestihli to, pretože ich predbehli udalosti.“

Rozdelenie Československa im neodpustím

O dva roky neskôr, v roku 1992, sa pamätník nechal preveliť na Slovensko. Odtiaľ pochádzala jeho manželka. Rozpad Českej a Slovenskej federatívnej republiky a vznik samostatných štátov Česka a Slovenska niesol ťažko. „Dodnes to považujem za najväčšiu hanbu dejín našich štátov. Nikdy im to nezabudnem a neodpustím.“ V Československu bolo častým prípadom, že vojaci z Čiech boli odvelení na územie Slovenska a naopak, aby sa premiešalo obyvateľstvo. Vo výsledku existovalo veľa zmiešaných rodín, medzi nimi aj tá pamätníkova.

Od roku 1993 pôsobil na Vojenskej strednej škole v Liptovskom Mikuláši ako učiteľ, kde zotrval až do jej zániku v roku 2003. Neskôr z armády odišiel. Istý čas pracoval vo Vojenskom technickom ústave a napokon prešiel do súkromnej sféry, kde pôsobil v oblasti bezpečnostných systémov. Po finančnej kríze v roku 2008 bol nezamestnaný.

Návrat k hudbe

Od skončenia gymnázia sa hudbe takmer nevenoval. „Nehral som asi zhruba 17 rokov.“ K hudbe sa vrátil v roku 1999. V škole, na ktorej pôsobil ako učiteľ, sa stretol s Vladom Slavíkom, ktorý v tom roku založil folkovú skupinu Mince vo fontáne. Poznal sa s ním už zo stredoškolských čias. Pamätníka oslovil s ponukou zástupu za basgitaristu. Na skúšku prišiel bez nástroja, pretože v tom čase žiaden nemal. Dostal teda basgitaru a začali spolu cvičiť. „Vtedy som s nimi začal stabilne hrať.“ Chodili spolu na podujatie Strunobranie, ale aj nahrávali. „Bolo to pekné obdobie. Hrali sme folk a folkrock.“ S kapelou hral 15 rokov a nahrali spolu 3 albumy. Vymyslel krédo, ktoré si kapela vzala za svoje: „byť tu pre radosť a šťastie – len tak – ako Mince vo fontáne.“ Od roku 2017 začal pôsobiť v skupine Karavana.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Martin Bednárik)