Jaroslav Kalný

* 1929  †︎ 2022

  • „Ja som sa automaticky pripravil do kvázi ilegálnej skupiny, lebo sme dostali príkaz skončiť s vydávaním novín. Rusi boli natoľko naivní, že obsadili redakciu a nás vyhnali, až neskôr obsadili aj tlačiareň za dnešným Národným divadlom. Obsadili vchod, ale noviny sa tlačili vzadu a dalo sa tadiaľ vychádzať. Vedľa bola krčma U špinavého, tam sme sa schádzali a potom sme sa rozliezli po bytoch. Ja som bol vedúci skupiny Slimák, schádzali sme sa u jedného redaktora, tam sa povedalo, čo sa napíše, potom sme sa stretli a priniesli články do tlačiarne. Takto sme fungovali asi desať alebo dvanásť dní, až kým neobsadili aj tlačiareň. Najväčší gól, ktorý sa tam udial, bol, keď veliteľ sovietskych vojsk chcel rokovať s povereníkom vnútra o médiách, o tlači. Gavril Gryzlov, pretože vedel po rusky, robil tlmočníka. Tam vzniklo „prašivaja gazeta Smena“, čo Gavril ako Smenár prekladal. Potom sa to znormalizovalo, znova do Smeny prišiel tlačový dozor, ale my sme tam prepašovávali ďalej veci.“

  • „Potom spravil svinskú vec, ale profesionálne geniálnu, že oficiálne zrušili cenzorov. Za normalizácie. Ale keby vyšiel nejaký článok proti režimu, tak by autor letel. Čiže každý mal svojho cenzora v sebe a najviac šéfredaktori, lebo tí vždy boli vyhodení. Takže písali len pozitívne správy, angažované, a za tie sa platilo. Keď sa na západe pýtali ako to u nás je - my cenzúru síce nemáme, ale bola stonásobne vyššia v nás.“

  • „Mladá Fronta, Smena a Mladý svět, obrázkový časopis v Čechách, mali obrovské náklady, takže mohli mať korešpondenta v zahraničí. A vznikli dve miesta, Balkán a Moskva. Ja som mal záujem o Balkán, ale ten dostal nejaký Čech, a ja, že pôjdem do Moskvy. Žiadne spravodajstvo či telefonáty z konferencií, reportáže. Tri mesiace som sa jazykovo pripravoval, bolo to vybavené na úrovni diplomatických služieb, schválilo to aj Dubčekovo predsedníctvo. Letel som do Moskvy, zobral som so sebou aj ženu, aby videla, do akej školy pôjdu deti, kde budeme bývať, keďže sme nič nevedeli. K lietadlu sa na sovietskych hraniciach pripojili dve stíhačky, pretože to bolo v čase rokovania v Čiernej nad Tisou. Taxikár mi tvrdil, že u nás sa strieľajú nevinní ľudia, ja som oponoval a on nás vyhodil, nechcel ani peniaze. Išiel som do Komsomolskej Pravdy, chcel som auto, aby som mohol žene ukázať Moskvu a pozrieť sa, kde máme bývať. Tam nebolo šéfredaktora, ani vedúci zahraničného oddelenia. Potom akási sekretárka mala na stole kôpku výstrižkov Smeny, medzi nimi aj otvorený list Novotnému. Auto vraj nemajú a sú vyťažení, na ministerstve zahraničia na mňa nemali čas. Potom ma to naštvalo, tak som zavolal veľvyslancovi Kouckovi, a on mi povedal, že som persona non grata, teda osoba nežiadúca. Tak sme sa vrátili domov.“

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 13.11.2015

    ()
    duration: 
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Husák nám povedal, že sa s okupáciou vnútorne nezmieril

img-Y11105829-0001-page-001.jpg (historic)
Jaroslav Kalný
photo: archív Slava Kalného

Jaroslav Kalný na narodil 27. apríla 1929 vo Veľkom Rovnom. Otec bol poštmajster, matka sa starala o domácnosť. Práve pre otcovu prácu sa rodina musela často sťahovať. Slavo Kalný vyrastal v Ilave a neskôr v Trenčíne, kde študoval na miestnom gymnáziu. Viac ako škola ho zaujímal šport, hrával futbal aj stolný tenis. Sľubne rozbehnutú kariéru športovca však vymenil za novinárčinu. V roku 1952 otvárali na Univerzite Komenského nový obor - žurnalistika, kam prestúpil po roku štúdia práva. Slavo Kalný je jedným z prvých štyroch absolventov žurnalistiky na Slovensku. Už počas štúdia začal písať pre denník Smena, v tom čase ústredný orgán Zväzu mládeže. Vo februári 1955 sa oženil s Valériou Schmitzovou, neskôr sa im narodili synovia Igor (1957) a Peter (1959). Ako redaktor na oddelení školstva v Smene zažil v roku 1956 tzv. Pyžamovú revolúciu a s ňou súvisiace neskoršie študentské rezolúcie, ktoré kritizovali neúnosné pomery na vysokých školách a rovnako aj vládnuci režim. V redakcii sa so skupinou okolo Gavrila Gryzlova vypracoval na poprednú novinársku osobnosť 60. rokov. Sústreďoval sa na spoločenské a sociálne problémy obyvateľstva a písal o nich reportáže. Medzi prvými, ktoré napísal a  knižne vydal, boli osudy Rómov naprieč východným Slovenskom pod názvom Cigánsky plač a smiech (1960). Neskôr sa s manželkou presťahoval na tri roky do Košíc, kde mal pre Smenu mapovať životné príbehy ľudí.  V roku 1963 sa vrátil späť do bratislavskej redakcie a od roku 1965  do 1968 bol jej šéfredaktorom. Invázia Varšavských vojsk do Československa v roku 1968 znamenalo ukončenie socializmu s ľudskou tvárou. Proces normalizácie postihol nielen denník, ale aj jeho zamestnancov a  Slavo Kalný musel v roku 1969 z politických dôvodov z novín odísť. Uchýlil sa do literárno-dramatického centra Československého rozhlasu v Bratislave. Nesmel písať pod vlastným menom, no pod jeho taktovkou sa od roku 1974 vysielala známa rozhlasová relácia Čo nového, Bielikovci? Nežnú revolúciu zažil na námestí SNP v Bratislave, avšak po páde režimu sa v roku 1990 rozhodol z rozhlasu odísť do dôchodku a venovať sa literatúre faktu. Napísal niekoľko oceňovaných kníh, medzi nimi Drámy na hraniciach (2003) o útekoch ľudí z Československa po komunistickom prevrate či Bombardovanie Apolky 2007 o najmladšej špiónke v Európe. Poctu žurnalistickým kolegom vzdal v knihách Páni novinári I. a II. a kniha Svedkovia mojej doby (2011) je akýmsi súhrnom životných spomienok autora a ľudí v jeho okolí. Slavo Kalný bol vdovec a v čase dokumentovania žil v Bratislave. Jaroslav Kalný zomrel v decembri 2022.