The following text is not a historical study. It is a retelling of the life story of a witness based on his memories recounted in an interview. The narration was prepared by external collaborators of Memory of Nations. In some cases, materials made available by the Security Services Archive (ABS) have been used in the preparation of the portait. Hence, we use them only as a supplement to the witness’s testimony or that of other sources. Pages cited from ABS volumes have been placed in the additional materials section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vincent Hollý (* 1928  †︎ 2021)

Veliteľ si nás dal nastúpiť a zavelil: „Alles schießen!” (Všetkých postrieľať!)

  • narodený 18. januára 1928 vo Fačkove
  • rodičia Anton a Mária vychovali deväť detí
  • ako dieťa si pamätá vznik Slovenského štátu a začiatok druhej svetovej vojny
  • ako 16-ročný pásol ovce a stretával sa s partizánmi vo Fačkovskom sedle, kde pred Nemcami strážili vstup do Rajeckej doliny z južnej strany
  • 25. septembra 1944 zastrelili 12 partizánov a ďalších štyroch v okolí, všetci sú pochovaní pod Kľakom
  • dedina bola často terorizovaná nemeckými jednotkami
  • cez Vianoce bol v dedine zákaz vychádzania
  • s príchodom frontu ušiel spolu s bratmi do hory, kde strávili dva týždne a skoro ho zastrelili
  • dedina bola obsadená celý mesiac, chlapov od 16 rokov väznili v kostole a využívali na prácu
  • Vincent ako väzeň kopal bunkre, roznášal stravu a muníciu do nemeckých bunkrov v okolí
  • spolu s piatimi ďalšími väzňami stál v rade, nemecký dôstojník ich chcel zastreliť, aby nevyzradili ich úkryt
  • Fačkov oslobodili 29. apríla 1945 vojská rumunskej a sovietskej armády
  • po vojne zostal pracovať na gazdovstve, absolvoval základnú vojenskú službu a zamestnal sa ako vodič
  • oženil sa s Cecíliou Šurmanovou z Fačkova, mali 3 deti, už 32 rokov je na dôchodku

Vincent Hollý sa narodil 18. januára 1928 vo Fačkove v Rajeckej doline pod vrchom Kľak. Rodičia Anton Hollý a Mária, rodená Mikulová, sa zaoberali poľnohospodárstvom. „Chovali sme kravy, ovce a kone na svoju potrebu. Čosi sa aj odpredalo, lebo podpora žiadna nebola ako dnes, že dávali dôchodky. Vtedy boli ľudia odkázaní len na seba. Ako kto vedel, tak sa zásoboval,“ približuje staré časy pamätník Vincent. Manželia Hollí vychovali spolu deväť detí, tri dievčatá a šesť chlapcov – Máriu, Pavla, Ladislava, Annu, Gusta, Michala, Vincenta, Štefinu a Alojza. Vincent si spomína, že detstvo nemali veľmi radostné. Podhorská dedina Fačkov ponúkala svojim obyvateľov iba náročné životné podmienky, v domácnosti a pri statku museli pomáhať aj deti. Elektriny nebolo, všetko sa robilo ručne. Vincent už ako malý chlapec chystal seno a drevo, rezal sečku pre dobytok, kŕmil a v lete ho chodil pásť. Deti chodili vo Fačkove do školy, ktorá vtedy patrila pod cirkev. „Kúrilo sa iba v kachliach a keď bola väčšia zima, tak bolo treba dreva doniesť. Každý žiak aj žiačka ráno doniesli polienko alebo aj dve, aby sa dalo troška kúriť. Keď bol nejaký horší čas, dajme tomu, že vetry zrážali a dymilo sa, tak nás poslal pán učiteľ domov, nedalo sa tam,“ spomína na školské roky Vincent. V auguste 1937 mal Vincent deväť rokov a vo Fačkove bol veľký požiar. Takmer celý dolný koniec vyhorel. Vincent spomína, že dedina bola plná dobytka, čo ho ľudia povyháňali z maštalí a chlievov, aby nezhorel. Požiar Fačkov potrápil ešte niekoľkokrát, no najväčšia pohroma nastala s príchodom druhej svetovej vojny.

Slovenský štát, začiatky vojny a spomienky na Židov
V čase vypuknutia druhej svetovej vojny sa na území Slovenského štátu zdanlivo nič nedialo. „V roku 1934 som nastúpil do školy a pamätám si vznik Slovenského štátu (14. marca 1939). Ešte pamätám troška aj pesničku „Hej Slováci, ešte naša slovenská reč žije!“ alebo „Tiso je náš otec...“ už to celé neviem, to bolo také dlhšie. Vtedy sa rozpadlo Československo. Neviem, ako by som to posúdil, či to bolo dobré alebo nie. Bol som ešte len malý školák, no všímali sme si to,“ vyloví z pamäti spomienky na vznik vojnového Slovenského štátu Vincent. Vojnové boje sa odohrávali mimo územia Slovenska prakticky až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Ľudia však už mali nejaké informácie, keďže mladí chlapci ročníkov 1918 až 1920 rukovali do zložiek slovenskej armády. Odchádzali na východný front bojovať proti sovietskemu nepriateľovi. Aj z Fačkova nejakí rukovali. Oficiálne informácie sa však k bežným ľuďom dostávali len veľmi sporadicky alebo vôbec. V obciach, kde žili a pôsobili židovskí spoluobčania, postupne zaznamenali zmenu v správaní sa k nim a ich postupný úbytok. No väčšina ostatných ľudí to popri bežných životných starostiach prehliadala. Vo Fačkove v tom čase už žiadni Židia nežili. Svoje živnosti však mali v niektorých okolitých obciach. Fačkov sa možno aj preto stal útočiskom niekoľkých židovských rodín, ktoré sa ukrývali v okolitých nedostupných horách. Vincent si na Židov osobne nepamätá, ale po dedine sa o nich rozprávalo. „Len som počul, že sa mali zdržiavať tu kdesi na chate. Ešte ktosi spomínal, že dobre zaplatia za to, čo im tam niekto niečo donesie. Neviem, nebol som svedok toho, len som počul, že im ktosi čosi nosil. Tu v dedine sme nemali žiadnych Židov,“ spomína Vincent.

Vo Fačkove sa začali objavovať partizáni
Fačkov je podhorská obec a cesta cez Fačkovské sedlo bolo jediné spojenie s nemeckými obcami tzv. Hauerlandu, ako boli Kľačno (vtedy Gaidel), Nitrianske Pravno (Nemecké Pravno - Deutsch Proben), Vrícko (Münnichwies), Chvojnica (Fündstollen), Tužina (Schmiedshau) a iné. Fačkovčania nemali zlé vzťahy s obyvateľmi nemeckého pôvodu, stretávali sa však iba sporadicky. Ľudia mali vtedy s nimi spojenie len na koňoch, vozoch či prešli peši. V lete 1944 sa z cesty vedúcej cez sedlo stalo významné spojenie z Prievidze na Žilinu a z Fačkova vznikol dôležitý tranzitný bod. Cez Fačkov tiež viedla jediná cesta z partizánskej obce Čičmany smerom na Žilinu. „Po dobu 1943 a 1944 sa začali objavovať v dedine partizáni. Po tú dobu bola vojna, ale tu bolo ticho. Partizáni tu boli aj pred frontom, pravdaže. Autobusov ešte nebolo, partizáni sa potrebovali premiestniť. Tuto sa nejako dostali a potom sa potrebovali dostať do Čičman. Tam bola taká väčšia skupina. Keď sa nejakí objavili v noci, tak chodili po dedine a pýtali sa, kto má kone. A keď im niekto ukázal, že má tam alebo tam, tak prišli, búchali: ’Idete nás odviezť do Čičman!’ To sa stalo niekoľkokrát. Sem-tam aj také zrážky boli. Potom došlo k tomu, že prišla tá fronta k nám,“ spomína Vincent na prvé prejavy vojny vo Fačkove.

Partizáni vo Fačkovskom sedle

V lete 1944 mal Vincent Hollý 16 rokov a už pracoval ako pastier oviec. „Bačoval som, bol som pri ovciach. Partizáni mali na Kľaku sídlo. Od hlavnej cesty až do samého hrebeňa na pravú stranu vozili ľudí z nemeckých dedín ráno autom a večer odviezli domov. Celé leto v 1944 kopali protitankovú priekopu – dva metre širokú a dva metre hlbokú. Aj to bolo do toho septembra spravené, vykopané. Tí partizáni na tých nemeckých dedinách zobrali ovce, kravy a tam na tých lúkach pásli, stany a bunkre mali porobené, tam sa zdržiavali,“ spomína na leto pred Povstaním Vincent. V tom čase bola v škole v dedine zriadená policajná stanica a dostávala hlásenia o rôznych „podozrivých živloch“, ktoré sa potulujú hustými lesmi v okolí dediny. Spod Kľaku už chodila každú chvíľu spojka do Kuneradu, kde mala sídlo 2. partizánska brigáda M. R. Štefánika, ktorej velil Viliam Žingor. Vincent a jeho traja kamaráti mali na starosť stádo oviec a prespávali v kolibe priamo pod Kľakom. Vždy sa striedali pri nich na noc po dvojiciach. „Partizáni nás navštevovali v tej našej kolibe. Nejaký čas sme boli tuto blízko a potom, keď sa porobilo, lúky pokosili, tak sme sa odsťahovali tam na Kľak na tie lúky. To nemali ďaleko, tak nás navštevovali. Na žinčicu a na syr a aj tam s nami posedeli a tak. To boli takí všelijakí. My sme sa nepýtali, odkiaľ sú. Prišli, dostali kúsok syra a napiť,“ približuje stretnutia s partizánmi pod Kľakom Vincent.

Pod Kľakom padlo 16 partizánov
Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa jednotlivé partizánske jednotky začali sústreďovať v Rajeckej doline a pomaly sa sťahovali do okolia Kuneradu, kde v neďalekom Kuneradskom zámku sídlilo hlavné velenie. Pod Kľakom zostala skupina partizánov patriaca do 2. slovenskej partizánskej brigády, ktorá mala zabraňovať prieniku Nemcov do Rajeckej doliny od Prievidze. Niekoľkokrát sa nemecké jednotky pokúšali dostať cez Fačkovské sedlo, no vždy neúspešne. Povstalcom a partizánom sa darilo ich útoky odrážať. V osudný pondelok 25. septembra 1944 v skorých ranných hodinách nemecké jednotky bojovej skupiny „Schill“, ktoré opäť postupovali smerom od Kľačna cez Fačkovské sedlo, chceli preniknúť do Rajeckej doliny a odtiaľ ďalej na sever na Žilinu. „Pamätám si, že ráno bola hmla, ešte aj trochu pršalo. Nemci partizánov obsadili. Takto sa išlo do Kľačna, takto sa išlo k nám (ukazuje). Tieto strany mali obsadené, ale stráže ich zlikvidovali bez výstrelu. Lebo keby boli strieľali, tak ich pobudia. Nemci zlikvidovali partizánov. Potom ich povyzliekaných a povyzúvaných prepadli. Akurát odpočívali. Tak už nemohli ani tam, ani tam, tak utekali len na túto stranu. Ani neboli dobre oblečení, len tak všelijako. Ani dobre ustrojení neboli. Poutekali preč,“ spomína pamätník Vincent na tragický deň SNP pod Kľakom, kedy tam zahynulo 12 partizánov a ďalší štyria v jeho okolí. V ten deň sa akurát po 14 dňoch striedali pastieri a Vincent zišiel dole do dediny aj s ďalšími dvomi pastiermi. Zostal tam len jeden, starostov syn. Keď prišli do dediny, starosta aj celá dedina už vedeli, čo sa v sedle prihodilo. Vincent sa podujal, že poň zájde. Vybral sa teda naspäť, do rukáva hune si zbalil aj nejaký proviant. Po ceste ho zastavili dve hliadky nemeckých vojakov a začali ho vypočúvať, kto je a kam ide. Prvá hliadka ho pustila ďalej. No druhá hliadka hovoriaca po slovensky ho pri hájovni zastavila a poriadne pozvŕtala. Celého ho ošacovali a mysleli si, že má v rukáve zašitý granát alebo nejakú zbraň. Vincenta napokon poslali domov a oni pokračovali smer sedlo. Na križovatke narazili na partizánov a prišlo k prestrelke. Jedného raneného Nemca zviezli naspäť do dediny. Vincent spomína, že ho ošetrili v krčme a jeho brat Ladislav ho vyviezol vo voze s koňom naspäť hore do sedla. Všetci vtedy tŕpli, či sa ešte vráti živý. V ten tragický deň nastal vo Fačkove chaos. Niekoľkí ranení partizáni spod Kľaku dobehli do dediny na žandársku stanicu a zburcovali domácich, ale aj nemeckých vojakov. Potrebovali pomoc. Nastala streľba, ľudia s krikom a strachom poutekali z dediny a požiar zachvátil niekoľko domov.

Zajatí pastieri vyhrabávali mŕtvych 
Starostov syn s ovcami zišiel nižšie do doliny a našťastie sa mu v ten tragický deň nič nestalo. Padlých partizánov dal starosta pochovať na tom mieste, kde ich Nemci prepadli a zabili. V tých dňoch počas bojov pod Kľakom okrem 16 partizánov a povstalcov padlo údajne až 29 nemeckých vojakov. „Už tam boli 14 dní pochovaní. Dvaja od nás tam zase pásli ovce. Nechali ich chvíľu bokom a išli sa tam na ten hrob podívať. Prišli tam aj dvaja Nemci, ktorí hľadali svojich mŕtvych. Chceli zistiť, či tam náhodou nie sú pochovaní medzi nimi. Tí dvaja Nemci tých našich dvoch občanov prinútili, aby všetkých partizánov vykopali a skontrolovali, či tam nie je aj nejaký Nemec. Keď toto všetko porobili, naspäť upravili, zobrali ich a viedli do hory, že ich tam odstrelia,“ popisuje Vincent, ako pastieri museli exhumovať a prezerať mŕtvych z hromadného hrobu. Žiaden Nemec medzi padlými a pochovanými nebol. Nakoniec ich nezastrelili, ale zobrali do Nemeckého Pravna, kde vtedy mali v obecnom dome zriadenú väznicu a 14 dní ich vypočúvali. Ľudia z Fačkova chodili svedčiť, že sú to naozaj len pastieri oviec a žiadni partizáni. Po dlhých dvoch týždňoch ich napokon pustili. Jeden z nich bol Vincentov neskorší švagor, po vojne si vzal za ženu Vincentovu sestru.

Temný a smutný koniec roka 1944
Po potlačení Povstania sa povstalci a partizánske jednotky stiahli do hôr. Niektorí sa pobrali domov, no v povstaleckých handrách boli príliš nápadní. Na kraji dediny už dedinčania kopali zemiaky či orali. Niektorí navrátilci prišli za nimi a poprosili ich, aby im podonášali civilné šaty na prezlečenie. V dedine by ich vo vojenských šatách ihneď pochytali a uväznili. Jeseň a zima v roku 1944 pod Kľakom boli veľmi tuhé a kruté. Vianočné sviatky prežívali a slávili ustráchaní Fačkovčania len veľmi opatrne. Časté výpady nemeckých jednotiek po domoch spôsobovali veľký strach a beznádej. „Koľko razy sa stalo, že autá prišli zakryté a ľudia kričali: ’Tu idú chlapov brať! Idú chlapov brať!’ Tak sme utekali ktorý kadiaľ do hory. Tuto asi v strede utekali piati smerom tam na tú stranu (ukazuje). Ale Nemci boli v dedine, tak ich zhaltovali, zobrali a odviezli do Osvienčimu. Vrátili sa odtiaľ len dvaja. Ale zdravie už mali podlomené, už dlho ani nežili,“ spomína na prepady nemeckých jednotiek v dedine Vincent. „Vianoce boli tiché, museli byť okná upravené tak, aby neprenikalo svetlo. Zapravené všetko. Bol príkaz, že večer po deviatej sa nezdržovať vonku. Všetko muselo byť doma. Ja som sa náhodou čosi kdesi zabavil trošku u susedov, tam bola stráž a zbadali ma. To bolo tak medzi chalupami, malý potôčik tam bol. Ja som utekal a on za mnou. Potok som preskočil a tam sme hneď bývali. Chytro som vbehol do chalupy, tak som sa mu stratil. Keby ma chytil, tak veru neviem, čo by bývalo,“ popisuje útek pred Nemcami Vincent. Celá dedina bola v tom čase obsadená Nemcami a strážili ju. Okolo dediny mali vysunuté stráže. Podľa Vincentových slov chodili aj po rodinách posedieť si. Pamätá si na jedného Nemca, čo k nim často chodieval. Mal fajku a ľúbil kyslé mlieko.

Dva týždne sa ukrývali v lese
Začiatkom roku 1945 sa situácia v dedine takmer nezmenila. Fačkov bol stále obsadený Nemcami. Po tuhej zime prišla jar a bolo treba orať, siať a sadiť, aby bolo čo jesť. Vincent s bratmi zapriahli kone a vyšli na pole. Naraz začuli streľbu, blížil sa front. Bratia rýchlo vypriahli dobytok a utekali do hory skryť sa. Vtedy utieklo aj veľa dedinčanov a hľadali si úkryty, kde sa dalo. Veľmi sa báli, že ich pochytajú a postrieľajú alebo zavrú do väzenia. V lese sa postretalo niekoľko rodín a snažili sa prečkať najťažšie časy. Nemali žiadne jedlo, len trochu mlieka od kravy s teľaťom, čo tam mali so sebou. Nikto im ani nič nemohol priniesť, bol zákaz chodiť s batôžkom kdekoľvek. Človek s nejakou batožinou bol hneď podozrivý, že podporuje partizánov. Mali tam aj kone, s ktorými pred útekom orali, a ovce. Vincent chodil kúsok od úkrytu tie ovce pásť. Raz s nimi zašiel až za kopec a natrafil na hliadkujúcich nemeckých vojakov. „Ja som ich hneď nezbadal, až keď jeden kričal ’Halt!’ Boli sme ešte dosť ďaleko. Tak som sa obzrel a potom som ich videl. Kľakol a mieril na mňa. Nemal pištoľ, ale flintu. Ja som chvíľu postál a on vystrelil. Ale ma to nechytilo. Počul som, ako mi to hvizdlo okolo hlavy. Mal som na sebe huňu, tak som ju zhodil a utekal naspäť a za kopec zabehol, aby ma nevidel,“ popisuje Vincent situáciu, keď takmer prišiel o život. V úkryte ich niekoľkokrát našli ďalší nemeckí vojaci, ktorí roznášali ostatným hliadkam po okolí jedlo. Nechápali, čo tam vlastne robia. Obzerali kone a všeličo sa vypytovali. Spočiatku si mysleli, že sú partizáni, no potom im vysvetlili, že sú len domáci, čo ušli pred streľbou skryť sa do lesa. Nemci ich odtiaľ poslali preč. Keď po dvoch týždňoch prišli vyhladovaní domov, našli len uplakaných rodičov, ktorí si mysleli, že je dávno po nich. Tí sa v tom čase skrývali s ostatnými dedinčanmi po pivniciach a kde sa dalo a tam prečkali najťažšie chvíle. Prežívali nemecký teror a rabovanie posledných zvyškov zásob a netušili, či sa dožijú ďalšieho rána.

Väzenie v kostole a práca pre Nemcov
Vincent s bratmi sa doma dlho nezdržali. Pár dní po príchode z hory starosta na príkaz nemeckých dôstojníkov vyhlásil, že všetci chlapi nad 16 rokov musia prísť na školský dvor. Vincent mal vtedy už 17 rokov, tak šiel aj on. Chlapov po dni a noci strávených na dvore premiestnili do kostola. Tam boli väznení a využívaní na rôzne práce pre Nemcov. O stravu sa im musela postarať ich rodina. Niektorí chodili kopať bunkre, odpratávať zátarasy či roznášať jedlo a iné zásoby hliadkam okolo dediny. V tom čase bol Fačkov kompletne obsadený Nemcami. Rusi a Rumuni sa zdržiavali opodiaľ. Do kostola prišiel nemecký dôstojník a vyžiadal si šesť chlapov, ktorí pôjdu kopať bunker. Sľúbili im, že po práci môžu odísť domov. Vincent sa teda prihlásil a šli do roboty. Bunker na konci dediny kúsok od polí s kopami maštaľného hnoja kopali šiesti chlapi niekoľko hodín. Keď už mali bunker takmer hotový, začuli ostrú streľbu. Chlapi sa v tom bunkri stihli ukryť. Vincent si pamätá, že blízko nich vybuchol granát. „Tam boli kôpky hnoja a ten granát padol do toho hnoja. To lietalo ako vrany. Vedľa toho bunkra stál smrek. Keď tá streľba prestala, ten smrek bol odstrihnutý od tej streľby. Ako ten granát vybuchol, tá črepina alebo streľba ustrihli ten stromek,“ spomína Vincent na ďalší zážitok s ostrou muníciou. Po vykopaní bunkra mohli ísť chlapi domov. Ostatní zostali v kostole ešte niekoľko dní, kým ich potrebovali.

Alles schießen! Všetkých postrieľať!
Neskôr nemeckí strážcovia chlapov z kostola poprepúšťali. Na ďalšie roboty ich chodili spolu so starostom vyberať priamo do rodín. Jeden deň prišli do rodiny Hollých pýtať jedného muža na odstraňovanie zátarás na ceste. Šiel Vincentov brat Slávo. Cesta pod Kľakom bola podmínovaná, Slávo na jednu šliapol a odtrhlo mu pätu. Rýchlo ho dopravili do nemocnice v Žiline a našťastie sa ho podarilo zachrániť. Slávo chcel pred časom odísť medzi partizánov, no mama ho uprosila, nech nejde. Ďalší raz prišli zase pýtať a tentoraz voľba padla na Vincenta. Vincent s niekoľkými chlapmi opäť kopali bunker, tentoraz vyše hájovne. Len čo bunker dokončili, prišli dvaja Nemci a šiestich chlapov určili na ďalšiu prácu. Vincent a päť chlapov pri vchode do hájovne uvideli debnu veľkú ako stôl, ktorá bola plná munície. „Vzali sme dve laty – jednu sem, druhá tam a primontovali. Štyria na plece a dvaja ešte v ruke sme niesli. Šli sme smerom na Čičmany. Z križovatky ešte asi dva kilometre sme išli a potom sme odbočili z hlavnej cesty do hory do ľavej strany. Tam bola usadená partia Nemcov. Ich veliteľ mal obavu, že ich vyzradíme a že ich tam prepadnú partizáni,“ spomína Vincent na ďalšiu prácu pre Nemcov. Keď tam prišli, debnu položili a chceli rýchlo odísť. Veliteľ si ich však dal nastúpiť a zavelil: ’Alles schießen!!!’ Všetkých postrieľať! Kričal, hulákal, nedal si povedať, len postrieľať! Ale tí dvaja Nemci, čo nás tam doviedli, povedali, že nie sme partizáni. Že my robíme pre nich. Že nosíme večeru a bunkre kopeme. Tak potom nás nechal. Do rána však boli preč,“ približuje Vincent, ako opäť vyviazol spod nemeckej guľky. Dvaja z chlapov vedeli po nemecky a rozumeli im. Tí to potom ostatným povedali. Vincent pracoval pre nemeckých vojakov ešte niekoľkokrát. Raz sa mu podarilo ujsť a spolu s kamarátom sa skryť v sypárni rozostavaného domu. Cítil, ako mu niekto šmátra na prsiach, no neodhalili ho. Neprezradil ho ani kamarát, ktorého našli ako prvého a povedal, že tam bol sám.

Koniec vojny a oslobodenie
Front stál v okolí Fačkova celý mesiac. Od začiatku apríla až do jeho konca. Konečné oslobodenie prišlo v nedeľu 29. apríla 1945. Vincent spomína, že všetci ľudia povychádzali na ulicu a mávali bielymi šatkami. Medzi osloboditeľmi bolo aj množstvo cudzích vojakov. Okrem Rusov a Rumunov tam bolo aj veľa Maďarov a Francúzov. Išli na vozoch a na koňoch a pred sebou hnali ovce a kravy. Po vojne vo fačkovských horách a v okolí Kľaku ľudia nachádzali množstvo nevybuchnutej munície a iných vojenských vecí. Pri neopatrnej manipulácii sa stali aj úrazy. Národný výbor vyhlásil, aby ľudia nahlasovali škody spôsobené vojnou. Rodina Hollých cez vojnu prišla o koňa a kravu, ktoré im neskôr štát refundoval. Dedina sa po prechode frontu ešte dlho spamätávala. Počas vojny prišlo o život niekoľko civilistov aj partizánov z radov domácich. Nemci si svojich mŕtvych brali preč, partizáni spočívajú v spoločnom hrobe pod Kľakom vo Fačkovskom sedle.

Nový život po vojne
Po vojne rodina Hollých žila svojím životom. Bratia sa poženili a sestry povydávali. Vincent v roku 1950 nastúpil na základnú vojenskú službu do Šumperka. Odtiaľ šiel na poddôstojnícku školu do Mladej pri Lysej nad Labem. O dva roky sa vrátil naspäť do Fačkova na rodinný statok. Po vojenskej službe pracoval ako vodič v Považskej Bystrici a neskôr v Ostrave. V roku 1955 sa oženil aj Vincent, za manželku si vzal Cecíliu Šurmanovú z Fačkova a mali spolu tri deti. Nejaký čas spolu hospodárili na rodičovskom statku. V auguste 1968 Vincent pracoval ako vodič nákladného auta v kameňolome v neďalekej Šuji. Okupačné vojská Varšavskej zmluvy tiahli po hlavných ťahoch, v Rajeckej doline nenarobili príliš veľa škody. Vincent si však pamätá, ako prišli so samopalmi pýtať šesť nákladných áut piesku do kameňolomu, kde pracoval. Potom však išli ďalej po svojom. V roku 1970 Vincent začal pracovať ako vodič autobusu v ČSAD Žilina. Na vlastnom hospodárili už pomenej a v roku 1974 ich role v rámci kolektivizácie prebral do prenájmu štát. V roku 1988 odišiel do dôchodku a spolu s manželkou sa dodnes starajú o záhradu a niekoľko zvierat. Majú spolu tri deti, šesť vnúčat a jedenásť pravnúčat.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia